Vyhľadávanie:
Zoradiť tituly: podľa autora , názvu , roku vydania
zostupne   vzostupne
Tlač stránku Tlač stránku
Vojvodova túžba
Pridať do FacebookuPridať do TwitterPridať do Google Reader
Autor:   Sabrina Jeffriesová   Rok vydania:   2017
 
Bežná cena: 10.95 eur
Originál: What the Duke Desires
Prekladateľ: Miriam Ghaniová
Žáner:
Väzba: viazaná
Formát: 13 x 20 cm
Počet strán: 288
Váha: 390 gr.
ISBN: 978-80-220-1968-2
EAN: 9788022019682

  Anotácia
Nový romantický príbeh obľúbenej autorky. Maximilian Cale, vojvoda z Lyonsu, celý život smúti za svojím starším bratom Petrom, ktorého uniesli ešte ako dieťa a neskôr údajne zahynul pri požiari. Keď sa zo záhadného listu dozvie, že Peter by mohol byť nažive, ihneď sa rozhodne vyhľadať pisateľa tohto listu Tristana Bonnauda. Pátranie ho zavedie k Tristanovej sestre Lisette. Krásna a bystrá Lisette si o brata, vyšetrovateľa francúzskej polície, robí veľké starosti, keďže o ňom už celé mesiace nepočula. Je ochotná Maxovi pomôcť v pátraní, no má jednu podmienku: trvá na tom, že do Paríža ho bude sprevádzať v prestrojení za jeho manželku...

  Úryvok
Možno existuje ďalší spôsob, ako zistiť, kde sa skrýva Bonnaud. Niekde po ceste by mohol zavolať Greasleyho na slovíčko a dozvedieť sa všetko, čo ten starec vie.
Keby mal hádať podľa toho, čo mu prezradila – že Bonnaud pracuje pre vládu –, jeho zamestnávateľ žije pravdepodobne v Paríži. Ale len v prípade, že pracuje pre národnú vládu. Bonnaud môže pracovať aj na oblastnej pozícii v nejakom zapadnutom mestečku. Lisette nikdy neprezradila, kde žila vo Francúzsku, takže bolo možné čokoľvek. Hľadať ihlu v kope sena, ako to nazvala.
Dobre, ale on sa pokúsi zmenšiť tú kopu. Náramne rád by vedel, kam mieria. A keby zistil, kde žije Bonnaud, a šlo by o nejakú malú dedinu, mohol by nechať dotieravú mladú ženu v Brightone a ukončiť túto bláznivú frašku.
Tak by sa džentlmen nikdy nezachoval, priateľu.
Zamračil sa. Táto výprava nebola jeho nápad. Okrem toho mohla hneď ďalším kočom odcestovať naspäť do Londýna a pred polnocou byť doma vo vlastnej posteli. Maximilian by sa s kočišom vyrovnal za to, že ju vysadí rovno pred dverami.
Tak či onak, pri prvej príležitosti vyspovedá pána Greasleyho. Zaslúži si nejakú odmenu za to, že sa tisne v koči s tým otravným chlapom a jeho prekliatou manželkou.
Príležitosť prišla pri ďalšom prepriahaní koní. Lisette a pani Greasleyová zmizli, zjavne si potrebovali odskočiť, a Maximilian osamel s pánom Greasleym, ktorý si práve zapaľoval cigaru.
„Ehm...“ spustil nenútene Maximilian, len čo ženy vošli do hostinca, „... stretli ste sa niekedy s Lisettiným bratom z Francúzska?“
Greasley si jeden, dvakrát potiahol. „Nemôžem povedať, že by som sa s ním stretol. Ale Manton je dobrý človek. K susedom sa správa pekne a nie je hlučný ako iní mladí muži. Zrejme preto, lebo uňho býva slečna Bonnaudová, ale mal by som ju začať volať pani Kaleová...“
„Áno.“ Maximilian sa nechcel vzdialiť od témy, a tak nadhodil ďalšiu návnadu: „Ja som sa stretol s pánom Bonnaudom v Paríži. Vyzeral ako správny chlap.“
„V Paríži?“ Greasley odklepal popol z cigary na zem. „Myslel som si, že tí dvaja žili v Rouene.“
Maximilian potlačil samoľúby úsmev. „No, vlastne nie som si úplne istý,“ vyhlásil a zablahoželal si, že sa tak ľahko dostal k dôležitej informácii. „Viem len, kde sme sa spoznali.“
Greasley vyzrel z okna. „Aha, už ide moja žena. Spýtam sa jej. Mala by to vedieť.“
„Nemusíte.“ Maximilian potlačil nadávku, keď zazrel, ako sa pani Greasleyová štverá do koča. Lisette nemohla byť ďaleko. „Opýtam sa manželky.“
Ale Greasley už kričal z okna: „Kde bývali slečna Bonnaudová a pán Bonnaud?“ Vyskočil, aby pomohol žene do koča. „V Rouene, nie?“
„Nie, ty starý hlupák. Bývali na rue neviem akej.“ Pani Greasleyová sa usadila a odfrkla. „Rue znamená po francúzsky ulica, vieš? Nebývali v Rouene. Bývali na nejakej rue.“
Keď sa pán Greasley usadil vedľa manželky, Maximilian sa predklonil a stíšil hlas: „Je, ako som vám povedal, Greasley. Stretol som ho v Paríži.“
„Ale nemyslím si, že žije v Paríži,“ dodala pani Greasleyová. „Odprisahala by som, že predtým žili v Toulone. Nie, počkajte. Možno predsa len spomínala Paríž.“ Zrazu naňho podozrivo zazrela. „Neviete, kde predtým žili? Aj keď ste manželia?“
„Jej brata som stretol len raz, v Paríži. Predpokladal som, že žili tam. Nerada hovorí o živote vo Francúzsku.“ A keďže si všimol, že sa blíži Lisette, dodal: „Netreba ju s tým otravovať. Nemá rada...“
„Kde ste s bratom bývali vo Francúzsku, pani Kaleová?“ spýtala sa pani Greasleyová, len čo Lisette podišla ku koču. „Spomínam si, že ste mi to hovorili, ale zabudla som, kde presne ste bývali.“
Maximilian zaťal zuby a vyskočil z koča, aby jej pomohol nastúpiť. Prepichla ho zastretým pohľadom, vyšla po schodíkoch a usadila sa na svoje miesto. „Býva, samozrejme, vo ville. Veľmi peknej ville pri rieke.“
„Áno, ale v akom meste?“ zapojil sa do rozhovoru neodbytný Maximilian. Nech to stojí, čo to stojí, teraz, keď to už bolo vonku, môže využiť Greasleyovcov, aby zistil, čo potreboval vedieť. Zdalo by sa im čudné, keby odmietla odpovedať na takú jednoduchú otázku. „Pán Greasley tvrdil, že v Rouene, pani Greasleyová hovorí, že v Toulone, a ja som predpokladal, že v Paríži. Veď tam sme sa zoznámili aj my dvaja.“
Čakal, že sa pri niektorej z možností prezradí, ale zachovala si pokojnú tvár. Zrazu sa však jej výraz zmenil priamo pred jeho očami.
Len čo sa koč pohol, rozplakala sa. „Nemôžem uveriť, že si nepamätáš, kde sme sa prvýkrát stretli. Nestretli sme sa v Paríži, a to by si mal vedieť. Áno, v Paríži sme spolu tancovali, ale spoznali sme sa inde.“
S hrôzou zistil, že sa jej po tvári kotúľajú slzy – preboha, skutočné slzy. Hľadala vreckovku v plášti, plecia sa jej chveli. „Ako si mohol zabudnúť na takú chvíľu? Ja si pamätám každú minútu toho dňa!“
Panebože. Neveriacky si ju premeriaval a premýšľal, kde sa vzalo toto úbohé stvorenie.
„Zlo-zlomil si mi srd-srdce,“ nariekala presvedčivo. „Vô-vôbec ti na mne ne-nezáleží! Br-brat mal pravdu. Ni-nikdy som si ťa ne-nemala brať!“
Čo to má, dopekla, znamenať? Vyzerala naozaj rozrušená. Ako to? Mal by s tým niečo urobiť?
„Ale ste tomu dali, chlapče,“ zašomral pán Greasley. „Aj keď si niečo nepamätáte, musíte predstierať opak. Ženám veľmi záleží na tom, aby si muži pamätali dôležité veci.“
Pani Greasleyová naňho prenikavo pozrela. „Máš pravdu, a je to správne. Chceš tým povedať, že len predstieraš, že si niektoré veci pamätáš? Čo si predstieral? Zabudol si, kde sme sa spoznali?“
„Nie, nie, samozrejme, že nie, anjelik!“ bránil sa pán Greasley a prebodol Maximiliana pohľadom ako dýkou. „Nehovoril som o nás dvoch. Nie som hlúpy ako tu pán Kale. Ja si všetko pamätám. Stretli sme sa na slávnosti v Middleton Hall.“
Tvár pani Greasleyovej sa zvraštila od hnevu. „Nože netáraj! Stretli sme sa na večeri u tvojho bratanca!“
Greasley sa zatváril ako zviera zahnané do kúta. „To-to si nemyslím,“ koktal neisto. „Bolo to neskôr.“
„Nie, nebolo!“ odsekla jeho žena a rozplakala sa. „Mu-muži si nikdy nepamätajú tie najdôležitejšie veci v živote ženy. Vari pre te-teba znamenám tak málo? Všetky tie roky, kto-ktoré sme spolu prežili, pre te-teba znamenali tak málo?“
„Nie, anjelik môj, kdeže!“ chlácholil ju pán Greasley a tentoraz vrhol na Maximiliana vyplašený pohľad.
Dofrasa. Maximilian s tým nemohol nič urobiť. Lisette vedľa neho konkurovala pani Greasleyovej v ženskom rozrušení. Ako k tomu, dočerta, vôbec prišlo? Ženy by predsa nemali rumázgať pre také malichernosti. Alebo áno?
Hoci vedel, že Lisette plač len predstiera, rozrušilo ho to. Príliš mu to pripomínalo záhadné výbuchy plaču jeho úbohej matky po obvineniach duševne chorého otca. Slzy ho zakaždým vyviedli z miery.
Nemal rád, keď ho niečo vyviedlo z rovnováhy. Ale ako dokáže Lisette predstierať plač tak presvedčivo?
Moja matka bola herečka.
Dočerta so ženskou. Mal viac veriť jej slovám o matke. Zrejme sa od nej priučila aj tým najnáročnejším hereckým fintám.
Svojím divadielkom ho to bezočivé dievča zahnalo do kúta a nemôže sa nikam pohnúť bez toho, aby do ich pretvárky nezasvätil aj Greasleyovcov.
Pocítil nutkanie urobiť to. Nehrala férovo, zaslúži si pocítiť dôsledky svojho konania. Pravda, mohol by ju k tomu donútiť. Sama predsa vyhlásila, že jej neprekáža, keď si o nej ľudia myslia to najhoršie. Dokonca mu navrhla, že môže vystupovať ako jeho milenka.
Napriek tomu cúvla odo dverí, aby ju susedia nevideli v nočnej košeli. A ešte sa pritom aj začervenala.
Hoci má kopu silných rečí, nie je natoľko imúnna voči verejnej mienke, ako predstiera. A džentlmen, ktorý sa v ňom skrýval, mu nedovolil zahanbiť ju pred Greasleyovcami.
Zatiaľ čo pán Greasley stále vyznával svoju nehynúcu lásku pani Greasleyovej, Maximilian sa naklonil k Lisette a zašepkal jej do ucha: „Dobre, vyhrali ste, aspoň tentoraz. Môžete prestať roniť slzy. Už sa ich nebudem vypytovať na vášho brata.“
S posledným vzlykom si utrela oči, mala ich naozaj červené, a roztiahla pery do najkratšieho víťazoslávneho úsmevu, aký kedy videl.
V okamihu bol však preč. Uprela naňho oči plné sĺz. Tento výstup by ocenila aj jej matka herečka. „Ach, najdrahší Max, to je to najsladšie ospravedlnenie. Odpúšťam ti.“
Zatiaľ čo potláčal nutkanie niečo odvrknúť, Lisette ho chytila za rameno a oprela si oň hlavu. „A teraz sa priznám, že som veľmi unavená. Asi by som si mala trochu pospať.“
Tá ženská sa naozaj chystala zaspať. Alebo predstierať spánok. Nebol si istý. Ale keď sa pánu Greasleymu konečne podarilo uzmieriť urazenú manželku a v koči bolo počuť iba dôverný šepot, Maximilian si uvedomil, ako veľmi podcenil odhodlanie slečny Bonnaudovej chrániť svojho brata. A to ešte nespomínal jej schopnosť vodiť druhých za nos.
Prižmúril oči. Bola lepšia herečka, ako si myslel. Neusúdil príliš unáhlene, že nejde v niečom s Bonnaudom? Žeby predsa len zohrala nejakú úlohu v podvode?
Nie, sluha, ktorého predtým poslal na Bow Street, by určite odhalil spojenie medzi ňou a jej bratom. Hoci doteraz sa jej darilo zvládať nepríjemnosti ľavou zadnou, U zlatého kríža ju naozaj vykoľajila konfrontácia s pani Greasleyovou. A v žiadnom prípade nemohla Lisette s Bonnaudom predpokladať, že sa dnes ráno ukáže u Mantona.
Mysľou mu prebehlo niečo, čo mu predtým povedala. Mohla by som sa stať jedným z Domových ľudí.
Samozrejme. Vycítila príležitosť vyskúšať si svoje umenie pretvárky v praxi. A bezpochyby úspešne.
Dobre, tentoraz sa jej podarilo poraziť ho, ale viac sa to nestane, nie, ak tomu bude môcť zabrániť. Nepáčilo sa mu, že z neho robí hlupáka, a už vôbec sa mu nepozdávalo, že nevedel, čo má Lisette za lubom.
Odteraz budú konať na základe spoločnej dohody. Lisette môže skúšať svoje triky na každom, koho treba prekabátiť, ale nie na ňom. Aspoň medzi nimi by mala vládnuť dôvera bez klamstiev.
Usmial sa. Prišiel na spôsob, ako to zariadiť. Slečna Bonnaudová bude musieť uznať, že túto hru musia hrať dvaja.

5
Lisette mala veľký problém predstierať spánok, keď sa pani Greasleyová znovu rozhovorila.
„Prepáčte, pán Kale,“ oslovila vojvodu, „ale čo presne robí taký šafár?“
Lisette so zatajeným dychom a čakala, ako si s tým vojvoda poradí. Tvrdohlavo zamietol jej výber povolania a teraz mu nemohla pomôcť, keďže predstierala spánok.
„Vyberá nájomné,“ odvetil Lyons napočudovanie šikovne. „Robí inventúry majetkov. Dozerá na farmy a obecnú pôdu...“
Ako pokračoval vo vymenúvaní povinností z pôsobivo dlhého zoznamu, Lisette sa neprestávala čudovať. S týmto by mu naozaj nedokázala pomôcť. Otec vždy vravieval, že mu šafár „spravuje panstvo“, a nezaujímal sa, čo ten človek v skutočnosti robí. A otec bol len vikomt. Bohatý vojvoda s obrovskými statkami bude akiste vedieť ešte menej o tom, čo sa na nich deje.
V tomto prípade sa však mýlila. Pán Greasley kládol vojvodovi ďalšie otázky a ten na všetky hravo odpovedal. Neuveriteľné.
Keď sa tí dvaja začali rozprávať o nájomnom, uzávierkach a ďalších veciach mimo dosahu Lisettiných vedomostí, Lyonsov hlboký hlas a hojdanie koča ju postupne ukolísali do driemot. Včera bola hore veľmi dlho a dnes vstávala zavčasu. A do Brightonu im to bude ešte nejaký čas trvať...
Keď sa neskôr prebrala, uvedomila si, že v koči je tma a vojvoda ju objíma okolo pliec. Hlava jej klesla na jeho hruď a ruka zablúdila k jeho drieku.
S hrôzou sa mykla a vystrela sa. Líca jej od očerveneli, hoci hneď odtiahol ruku. „Kde sme?“ opýtala sa, aby zahovorila rozpaky.
„Na okraji Brightonu,“ odvetil hlbokým chrapľavým hlasom, ktorý v nej vyvolal nenáležité pocity.
Nemohla naňho ani pozrieť. Sedela mu takmer v lone. Aké ponižujúce! Musí ju považovať za najnemravnejšiu ženu na svete.
„Spali ste naozaj tvrdo,“ ozvala sa pani Greasleyová. „Museli ste byť na smrť unavená, drahá.“
Povedala to tak láskavo, že Lisette sa nevdojak strhla. Mrzelo ju, že jej predstieraná hádka s „manželom“ viedla k naozajstnej hádke medzi Greasleyovcami. Očividne sa však uzmierili. Staršia žena sa s láskou opierala o manžela a jemu to zjavne neprekážalo.
Lisette sa obrátila k oknu. Vďakabohu, že táto nočná mora, teda časť ich cesty, je už takmer pri konci. Incident s Greasleyovcami len dokázal, že nemôže beztrestne cestovať sama.
Očividne to vedel aj vojvoda a pokúsil sa z toho vyťažiť čo najviac. Nemohla si nahovárať, že svojím malým predstavením niečo získala. Dosiahla len odklad. Vojvoda sa mohol rozhodnúť prestať s tým divadielkom vo chvíli, keď si uvedomil, že Greasleyovci mu povedia pravdu. Mohol im prezradiť, že nie sú manželia, a opýtať sa bez okolkov na to, čo chcel vedieť. Jediným rozhodnutím by zničil nielen ju, ale asi aj Domovo podnikanie.
Prečo to neurobil? Pretože je džentlmen?
Skôr sa dovtípil, že Greasleyovci nevedia dosť, aby mu pomohli. Našťastie sa pred nimi v minulosti zmienila o Toulone aj o Paríži a našťastie sa tieto dve mestá nachádzali veľmi ďaleko od seba. Inak si bola istá, že by ju nafúkaný Lyons opustil v Brightone, aby sa mohol vydať za Tristanom do ktoréhokoľvek mesta, čo mu spomenuli.
Unikla len o vlások.
Našťastie bolo len málo pravdepodobné, že stretnú ďalších známych. Keď sa rozlúčia s Greasleyovcami, nemalo by jej hroziť odhalenie, aspoň kým neprídu do Paríža.
Vo Francúzsku by ju Lyons azda neopustil. To by nezodpovedalo správaniu džentlmena, a on je ním jednoznačne.
Aspoň väčšinou.
Po chrbte jej prebehli zimomriavky, keď si spomenula, aké to bolo, keď ju pevne objímal okolo pliec. A ešte horší pocit v nej vyvolala spomienka, ako sa jej predtým pohrával s rukou. Mala sa mu vytrhnúť. Prečo to neurobila?
Pretože to bolo také... dôverné. Žiadny muž ju nedržal za ruku tak opovážlivo a zároveň nežne. Úplne ju to vyviedlo z miery. Dokonca aj teraz, keď mu rukou spočívala v záhybe ramena a tisol sa stehnom k nej, vnímala rovnaké chvenie v žalúdku ako predtým, keď ju hladkal po ruke.
Stuhla. Skrimshaw má pravdu. Naozaj by si mala dávať väčší pozor. No vojvoda vyhlásil, že je jej manžel, a tým sa všetko zmenilo. Teraz sa k nej nemal prečo správať ako k sestre a nemohli mať ani oddelené izby.
Pri pomyslení, že spolu strávia osamote niekoľko nocí v hostincoch, sa jej zrýchlil pulz.
Panebože, ochraňuj ma. Bude si musieť dávať veľký pozor.
Ukradomky naňho pozrela. Tvár mal úplne nečitateľnú. Po krátkom výstupe očakávala, že sa bude viac hnevať. On však uznal svoju porážku a správal sa, akoby sa nič nestalo. Znovu si pripomenula, že sa bude musieť mať na pozore. V rukáve skrýval nejaké eso. Čo by to tak mohlo byť?
O chvíľu došli pred hostinec, na konečnú zastávku ich koča. Keď sa lúčili s Greasleyovcami, pani Greasleyová ju prekvapila, keď jej zašepkala: „Nedovoľte svojmu mužovi, aby vás tyranizoval, drahá. Ak si hneď od začiatku manželstva nebudete stáť za svojím, spôsobí vám len starosti.“
Múdra rada od ženy, ktorá zjavne držala svojho muža nakrátko, ju zaskočila. Sledovala ich pani Greasleyová pozornejšie, ako sa Lisette nazdávala? Alebo to bola len zvyčajná rada čerstvým mladomanželkám?
To je jedno. Lisette bude musieť trpieť vojvodovu prítomnosť, len kým nevytiahne Tristana zo šlamastiky. A postaviť sa proti Lyonsov, keď sa ju pokúsi šikanovať, bude hračka. Dokáže to. Oveľa nebezpečnejšie pôsobil, keď k nej bol nežný.
Nebola to náhodou jeho najnovšia taktika – poraziť ju nehou?
Úvahami, pre akú hru sa rozhodol, zabila ďalšiu hodinu, zatiaľ čo šiel vybaviť izbu do hostinca a potom plavbu do Dieppe, odnos batožiny a jedlo. Tým sa skončilo ich cestovanie v koži obyčajných ľudí. Zjavne vôbec netušil, ako cestujú obyčajní ľudia.
No prijal pravidlá hry už tvrdením, že je šafár na statku, a tí môžu mať peniaze. Môžu si dovoliť slušnú izbu v hostinci a sú zvyknutí vydávať rozkazy.
Musela uznať, že bolo od neho múdre vybrať si túto úlohu. Tým sa dostal na územie nikoho medzi šľachticmi a obchodníkmi. Zarábal si na živobytie, no jeho pozícia si vyžadovala uhladené správanie a zručnosti. V tejto úlohe jeho prízvuk nepôsobil podozrivo a jeho vedomosti v určitých oblastiach boli prirodzené. Zjavne si už predtým uvedomil, že vie o tomto povolaní dosť, aby mohol predstierať, že ho vykonáva.
Lisette si mohla len želať, aby zahrala úlohu jeho manželky aspoň spolovice tak dobre. Dovolila by mu skutočná manželka zariadiť všetko bez toho, aby vyjadrila svoj názor? Nesťažovala by sa, že izby, do ktorých ich zaviedli, sú primalé?
Našťastie boli dve – spálňa a obývacia miestnosť. To trochu zahnalo jej strach z toho, že budú sami. Jeden môže spať na pohovke a druhý v posteli. Neocitnú sa v dôvernej blízkosti, akej sa obávala.
Musel to urobiť náročky a bola mu za to vďačná.
Keď hostinský odišiel pripraviť večeru, vojvoda si vyzliekol zimník, podišiel ku kanvici, nalial vodu do lavóra a umyl si ruky.
Rozhostilo sa medzi nimi napäté ticho. „Asi sa vám zdajú verejné koče beznádejné špinavé, vaša milosť,“ povedala, keď si vyzliekla plášť a zavesila ho na háčik. Aj ona si túžila umyť ruky.
„Myslím si, že na cestách sa človek vždy zašpiní bez ohľadu na to, akým kočom cestuje,“ odvetil, utrel si ruky a obrátil sa k nej. Chrbtom sa oprel o pevný stolík s lavórom a prekrížil si ruky na prsiach.
Jeho nečitateľný pohľad v nej rozozvučal poplašný signál.
Nevšímala si to. „To je pravda.“ Podišla k batožine a otvorila ju v nádeji, že sa správa nenútene.
„To poučné predstavenie, ktoré ste predviedli v koči, bolo vskutku pôsobivé,“ riekol napokon.
Usúdila, že „ďakujem“ nebude tá správna odpoveď. „Pritisli ste ma k múru,“ bránila sa. „Nemala som na výber. Dohodli sme sa, že vám pomôžem nájsť Tristana, ak ma vezmete so sebou. Nemohli ste očakávať, že ohrozím jeho bezpečnosť tým, že vám priskoro prezradím, kde žije.“
Zvyšovala hlas, no nezdalo sa, že by to nejako zmenilo jeho postoj. Neprestával ju prepichovať pohľadom. Čudne neodolateľným prenikavým pohľadom.
Necítila sa pri ňom vo svojej koži. „Dobre viete,“ pokračovala, „že len čo vám to prezradím, poberiete sa svojou cestou.“
„To je pravda.“
Otvorila ústa. Ani sa nenamáha poprieť to. „Ale ja s tým nesúhlasím. Musím ochrániť svojho brata.“
„Naozaj?“ Odlepil sa od stolíka. „Začínam si myslieť, že máte za lubom čosi horšie.“
Vyrazil jej dych. „Niečo horšie?“ zopakovala spýtavo a krv jej stuhla v žilách.
„Keď sme sa prvýkrát stretli, domnieval som sa, že nie ste súčasťou bratovho plánu. Vaše dnešné predstavenie ma však presvedčilo, že ste skvelá herečka. Ako mám vedieť, že celý náš raňajší rozhovor nebol len divadielko? Že ste ma nevytiahli z Londýna s nejakým nečestným úmyslom?“
Nečestným úmyslom? Skvelá herečka? Pokladá ju za obyčajnú podvodníčku! „To je ohavné obvinenie! Nikdy by som nič také neurobila!“
„Prečo by som vám mal veriť?“ Podišiel bližšie a tvár mu potemnela. „Dokázali ste, že sa viete vynikajúco pretvarovať. Čo ak ste sa s bratom spolčili a zosnovali tento plán?“
„Ale... Ale prečo? Prečo by som to robila?“
„Práve to chcem vedieť.“ Vypínal sa nad ňou v celej svojej výške. „Mal som vás poslať do väzenia, až kým by ste nevyšli s pravdou von.“
„Len preto, že sa viem z ničoho nič rozplakať?“ prehodila.
„Pretože sa ma pokúšate podviesť,“ vyhlásil varovne.
Chce ju zavrieť do žalára len preto, že v núdzi dokáže hrať. Preboha, tento chlap chce zničiť Manton’s Investigations! Dom jej to nikdy neodpustí!
„Prisahám, že som nezosnovala nijaký plán,“ bránila sa so srdcom až v hrdle. „Dobre viete, prečo som trvala na tom, aby ste ma zobrali so sebou. Netvárte sa, že nie! Nechápem, kde sa vzal ten hlúpy nápad, že som nejaká... nejaká podvodníčka, ale nič nemôže byť ďalej od pravdy...“
Vojvoda sa zrazu z plného hrdla rozosmial. Nechápavo naňho vytreštila oči a otvorila ústa.
Pri pohľade na ňu dostal ďalší záchvat smiechu. Prestal len na chvíľu, aby sa nadýchol. „Nie ste jediná, kto... kto vie hrať.“
Zrazu pochopila. Bola to pomsta za jej popoludňajšie predstavenie.
Založila si ruky v bok a preklala ho pohľadom. „Ste hrozný, hrozný človek! Ako sa opovažujete takto ma vystrašiť? Mám sto chutí...“
Hodil sa na pohovku, a tak sa zachádzal smiechom, že zo seba iba vyrážal: „Keby ste tak...videli... svoju tvár... keď som... spomenul... žalár...“
Podišla k nemu a buchla ho do ramena. „To vôbec nie je vtipné.“
On sa však rozosmial ešte väčšmi. „S tým... nesúhlasím...“ zadúšal sa smiechom, držiac sa za brucho.
Zagánila naňho, zašla po krčah a vyliala mu ho na hlavu.
Vyskočil z pohovky, prskajúc. „Čo to, dopekla, malo znamenať?“
„To je za to, že ste si mysleli, že by ste ma mohli zavrieť do žalára, vy... vy... trkvas!“
„Hlupák?“ zopakoval, vytiahol z vrecka vreckovku a začal si utierať tvár. „To je tá najväčšia urážka, akú poznáte?“
Prižmúrené oči sa jej zúžili na štrbiny. „Idiot. Diabol. Sraľo.“
Uškrnul sa. „Tak pozor! Nemali by ste sa správať ako slušná vydatá dáma?“
„Takmer som z vás dostala infarkt!“
„Zaslúžili ste si to po vašich falošných vzlykoch a iných výlevoch.“ Napodobnil ju: „Br-brat mal pravdu. Ni-nikdy som si ťa ne-nemala brať!“
Šmarila prázdny krčah na pohovku a prekrížila si ruky na prsiach. „Aj keď som klamala, názor, moje pocity boli skutočné.“
„Celá tá fraška nebol môj nápad,“ pripomenul jej.
„Ani môj, že budeme hrať manželov. Našťastie je to len hra.“ Pobrala sa do druhej izby v nádeji, že tam nájde druhý džbán s vodou, aby si mohla umyť ruky.
„Pochopiteľne,“ odvrkol podráždene a vykročil za ňou. „Nepáčila by sa vám predstava vydať sa za bohatého vojvodu, ktorý by vám kúpil všetko, po čom by vám srdce pišťalo, a ukázal by vám celý svet, ktorý zjavne túžite spoznať.“
Všimol si, že ju láka cestovanie, a to ju rozčuľovalo väčšmi, ako si bola ochotná priznať. Nahnevane sa k nemu obrátila. „Nepáčilo by sa mi, keby som bola vydatá za akéhokoľvek muža, ktorý by ma chcel vlastniť. Ktorý by mi vravel, kedy a čo mám robiť, ako a s kým. Nie, ďakujem.“
Uhladil si mokré vlasy. „Naozaj takto vidíte manželstvo?“
„Ako väzenie pre ženu? Áno.“
„A nevidíte v ňom žiadne výhody?“ Podišiel k nej.
„Nie.“
„Čo deti?“
„Matka mala dve, a nebola vydatá.“ Hoci by sa Lisette nikdy nechcela riadiť týmto príkladom, odmietala to priznať jeho váženej milosti.
Arogantne zdvihol obočie. „A vy ste preto skončili v chudobe.“
„Môj nevlastný brat skončil rovnako, hoci je manželské dieťa. Pravda je, že ak nie ste najstarší potomok, v tejto krajine ste ako dedič závislý od vrtochov otca. Manželstvo vám v tomto neposkytne žiadnu ochranu.“
„To nie je pravda. Rodina ženy môže trvať na tom, aby bolo o všetky deti postarané, dokonca predtým, ako sa dvojica zoberie.“
„Len v prípade, ak žena prináša do manželstva niečo, za čo to môže vymeniť.“ Zdvihla bradu. „Dominickova matka sa vydala nad svoje pomery, keď si vzala vikomta a nepriniesla do zväzku žiadny majetok. Preto nemohla od svojho muža nič požadovať, dokonca ani keď si priviedol moju matku ako milenku. Nemala na výmenu nič. Chudobné ženy nikdy nič nemajú.“
„Dobre, v tom máte asi pravdu,“ zašomral. „Zabudnite na finančnú otázku. Čo tak spoločnosť toho druhého?“
„Mám dvoch bratov, ktorí ma nikdy neopustia. Tí mi poskytujú dostatok spoločnosti.“
„A láska?“ opýtal sa nežne. „Čo s láskou?“
Odvrátila sa, nechcela, aby si všimol, že v otázkach lásky je rozpoltená. „Láska je reťaz, ktorú muži používajú, aby udržali ženu na uzde. Ponúknu jej lásku, no za oddanosť jej nedajú nič. V tomto som sa priučila mnohému od mojej matky.“ Prinútila sa žiarivo usmiať a pozrela naňho. „Takže ako vidíte, vaša milosť, manželstvo podľa mňa neprináša žiadne výhody.“
„Zabúdate na jedno,“ ozval sa a ďalej jej hľadel do očí.
„A čo by to tak mohlo byť?“
„Vášeň.“
Zachvela sa pri zmyselnom tóne, akým vyslovil tie slová. Nezabudla na vášeň, ale nevšímala si ju. V tom bol veľký rozdiel. „Vášeň je výhodou len pre mužov.“ Hovorila si to už roky, ale keď to povedala jemu, vyznelo to akosi prázdne.
„Nemôžete byť taká naivná,“ zapriadol hlbokým hlasom. „Vaša matka si určite užívala noci v náručí vášho otca.“
„Odkiaľ to mám vedieť? O takých veciach nehovorila.“ Matka sa vždy správala mimo spálne ako slušná dáma. Zrejme si myslela, že tým presvedčí otca, aby si ju vzal. Zjavne to nezabralo.
„A čo vy? Žiadny muž sa vás nepokúsil zviesť?“
„Raz či dvakrát ma niekto pobozkal. Ale nikdy ma to neprinútilo k pokračovaniu. Vždy som si uvedomovala, že žiadostivosť prináša len problémy.“
Niečo sa mu mihlo tvárou. Asi vzrušenie z výzvy. Alebo niečo temnejšie, telesnejšie. „To znamená, že vás ešte nikto poriadne nepobozkal.“
Skôr než stihla zareagovať alebo porozmýšľať, nadvihol jej bradu a sklonil sa k nej.
Stuhla. „Čo robíte?“
„Pokúšam vás,“ zamrmlal a zasypal jej ústa bozkami.
Bože, pomáhaj! Jeho pery boli horúce, tvrdé a žiaduce, okamžite jej v bruchu vyvolali príjemné chvenie. Akoby sa celý svet vychýlil zo svojej osi a poslal ju v špirále nadol, na miesto, kde horúčava, túžba a potreba splývali v jeden celok.
Asi otvorila ústa, lebo jazykom nečakane vkĺzol dnu. Mala pocit, že sa celá roztápa. Prenikal do nich hlboko a bolo to oveľa dôvernejšie, ako keď ju predtým hladkal po ruke.
Nemala by mu dovoliť, aby jej takto drvil ústa ako svetácky dobrodruh, ktorého v ňom odhalila dnes ráno, ale nedokázala si pomôcť. Bozkával sa neskutočne dobre. Po každom bozku si silnejšie uvedomovala čaro muža, ktorý žene vie rozprúdiť krv a rozbúchať srdce. Voňal veľmi drahou kolínskou, tá vôňa jej zastrela myseľ opojnou hmlou.
Hoci rozum nesúhlasil s necudnosťou, a akou sa zmocnil jej úst, telo sa túžilo poddať požiaru, čo v ňom vyvolal. Vystrašil ju nápor náhlej túžby pokračovať.
Odtrhla od neho ústa a zašepkala: „Prosím, vaša milosť...“ Zdalo sa však, že ju nepočuje, pretože jej zasypal bozkami líce, ucho a potom ho zľahka potiahol zubami. Azda ju nechce zviesť?
„Vaša milosť, prosím...“ zopakovala, a keď neodpovedal, dodala: „Max, to nesmiete.“
Konečne upútala jeho pozornosť. Prestal jej láskať ucho ústami. „Prečo nie?“ vydýchol.
„Pretože nechcem.“
Odstúpil a pozrel na ňu spod malátne privretých viečok. Dych sa mu zrýchlil. „Ste si tým istá?“ spýtal sa chrapľavo.
Nebola. A on okamžite využil jej zaváhanie a znovu sa zmocnil jej úst. Tentoraz skĺzol rukami k jej drieku a pritiahol si ju, aby cítila horúčavu jeho tela cez vlhkú vestu a košeľu. O čosi nižšie ju tlačilo niečo tvrdé. Bolo to znepokojujúce.
A zároveň božské. Jeho horúce bozky ju pálili až v hrdle. Netrvalo dlho, a lapala po dychu, zvierajúc mu plecia. Skĺzla do akéhosi tranzu, v ktorom myslela len na to, že jeho bozky sú krajšie než čokoľvek, čo si doteraz vedela predstaviť.
Takže toto je túžba, ktorú má cítiť – omamná, šialená a, áno, lákavá. Práve preto je nebezpečná. Aká nebezpečná!
Jazyky sa preplietli a nabádali pokračovať v hre. Bolo to pre ňu oveľa lákavejšie, ako tušil. Žiadne iné bozky na ňu takto nepôsobili. Objala ho rukami okolo krku a tisla sa k nemu celým telom. Jeho ústa na to vášnivo reagovali.
Zrazu ktosi zaklopal na dvere.
Zmeravela, potom ho odstrčila. Stáli a dívali sa na seba. Obaja lapali dych, celí napätí.
„Pán Kale, priniesol som vám večeru,“ ozvalo sa z chodby.
Max sa uškrnul a pozrel na dvere. „Áno, samozrejme,“ zavolal. „Poďte ďalej.“
Vošiel sluha s obrovským podnosom. Nevšímajúc si na napätie v miestnosti, položil ho na stôl, uklonil sa a ponáhľal sa preč, aby sa mohol postarať o ďalších hostí, ktorí prišli.
Keď sa za ním zatvorili dvere, Lisette zašepkala: „Musíte mi sľúbiť, že to už nikdy neurobíte.“
Vrhol na ňu rozpálený pohľad. „Prečo?“
Odvrátila zrak, neschopná čeliť jeho ohnivému pohľadu. „Pretože nemám v úmysle skončiť ako vojvodova milenka. Stačilo mi vidieť maman, ako obetovala život mužovi, ktorý ju nemohol milovať. Nepôjdem v jej stopách.“
„Ach, tento dôvod dokážem pochopiť. Obával som sa, že budete tvrdiť, že necítite iskru, čo medzi nami preskakuje.“ Zadíval sa jej hlboko do očí a zjavne videl priveľa z toho, čo sa snažila skryť zo všetkých síl. „Obaja vieme, že to by bola lož.“
Chcela to poprieť. Chcela namietať, že jeho arogantný predpoklad sa nezakladá na pravde.
On to však nepovedal arogantne. A ona nemala vo zvyku popierať, čo bolo tak nehanebne pravdivé. „Takže súhlasíte s tým, o čo som vás požiadala? Už ma nikdy... nepobozkáte?“
„Ak budete súhlasiť s tým, že urobíte na oplátku niečo vy pre mňa.“
Vrhla naňho spýtavý pohľad. „Čo?“
„Už nikdy mi nebudete klamať.“
Neveriacky naňho civela. „Pokiaľ viem, tak som vám nikdy neklamala.“ Niečo možno zatajila, ale nezavádzala ho.
„Keď ste sa dnes popoludní rozplakali, na okamih som...“ zahrešil popod nos. „Nevedel som posúdiť, či ten plač len nepredstierate. Vedel som, že je potrebný, ale vyzeral skutočne. Cítil som sa hrozne. Pri svojom otcovi som si nikdy nebol istý...“ Zarazil sa a jeho tón sa zmenil na chladný a vecný. „Chápem, že vo svojej úlohe musíte občas aj klamať. Ale keď budeme sami, chcem si byť istý, že mi hovoríte pravdu a že ste ku mne úprimná. Môžete mi to sľúbiť?“
„Áno, samozrejme.“ Koľkým klamstvám musel v živote čeliť, keď ju žiada o čosi také? Čo musel zažiť, keď ho rozrušili jej predstierané slzy? A ako to, že si nikdy nebol istý správaním vlastného otca?
Z celého srdca túžila poznať odpovede na tieto otázky, no bolo jasné, že ich nedostane.
„Ďakujem,“ prehodil stroho. „Teda dohodnuté.“
„Áno.“
Vďakabohu. Nemala záujem, aby používal svoj šarm na krátke pobavenie. Lebo aký iný dôvod by mohol mať? Určite by mu ani nenapadlo oženiť sa s ňou.
Keď si však sadli k večeri a vzduch medzi nimi naďalej vibroval túžbou, nemravnici v nej nezáležalo na tom, či by si ju chcel, alebo nechcel zobrať.
Tá časť jej bytosti túžila po tom, aby ju pobozkal znovu.