Vyhľadávanie:
Zoradiť tituly: podľa autora , názvu , roku vydania
zostupne   vzostupne
Tlač stránku Tlač stránku
Vášeň ako liek
Pridať do FacebookuPridať do TwitterPridať do Google Reader
Autor:   Mary Baloghová   Rok vydania:   2017
 
Bežná cena: 10.95 eur
Originál: Only a Kiss
Prekladateľ: Tamara Chovanová
Žáner:
Väzba: viazaná
Formát: 13 x 20 cm
Počet strán: 288
Váha: 396 gr.
ISBN: 978-80-220-1954-5
EAN: 9788022019545

  Anotácia
Ďalšia fascinujúca historická romanca z úspešnej série obľúbenej autorky. Potom, ako lady Imogen Barclayová počas napoleonských vojen videla zomierať svojho manžela, utiahla sa do rodinného sídla v Cornwalle s nádejou, že nový majiteľ nikdy nepríde narušiť jej krehký pokoj. Percival Hayes, gróf Hardford, nemá záujem o dedičstvo v cornwallskej divočine, no keď sa impulzívne rozhodne navštíviť Hardford Hall, ohromene zistí, že dom nie je bezcenná ruina, ako sa nazdával. Ešte väčšmi ho ohromí, že v ňom žije krásna mladá vdova po synovi jeho predchodcu. Čoskoro nato Imogen s Percym pocítia k sebe náklonnosť, ktorá rastie každým dňom. Percy je prekvapený, že je schopný takých hlbokých citov. Dokáže však zbaviť Imogen jej trápenia a znova prebudiť jej dušu k životu?

  Úryvok
Bola to dlhá, únavná cesta – a veľmi chladná. Väčšinu prešiel Percy na koni. Koniar sa viezol bričkou a niekde ďaleko za nimi sa viezol v cestovnom koči Watkins, obkolesený takou kopou truhlíc a cestovných tašiek vnútri aj vonku, že nehodní smrteľníci, okolo ktorých koč prechádzal, nemohli obdivovať jeho krásu. Watkinsovi sa to určite nepáčilo.
Budú tu jeden, nanajvýš dva týždne. Keď cválal cez Devon a Cornwall, mal pocit, akoby nechával za sebou civilizáciu a mieril do divočiny. Krajina pôsobila pochmúrne, stále bolo vidieť more, rovnako sivé ako obloha. Žeby v týchto končinách nikdy nesvietilo slnko? Nie je Cornwall známy tým, že tam býva teplejšie ako vo zvyšnej časti Anglicka? Tomu veru ani na chvíľu neuveril.
Kým Percy zazrel Hardford, bol načisto znudený. A podráždený. Hneval sa na seba. Čo ho to posadlo, dočerta? Ale odpoveď bola jasná. Posadol ho alkohol. Na budúci rok oslávi narodeniny inak. Pritiahne si kreslo ku kozubu, prehodí si cez plecia vlniak, vyloží si nohy v papučiach na kozub, položí si vedľa seba čaj s mliekom a bude čítať Homéra – po grécky. Aha, a na hlave bude mať nočnú čiapku so strapcom.
Hardford Hall sa vypínal nad morom, čo ho ani veľmi neprekvapilo. Kde inde by sa dal v Cornwalle postaviť dom? Z izieb obrátených k moru, najmä z tých na najvyššom poschodí, musí byť nádherný panoramatický výhľad na šíre hlbiny – pravda, ak sú tie izby obývateľné. Ale videl, že fasáda domu neskrýva sutiny. Nebola to len kopa tehál. Rezidencia bola postavená zo sivého kameňa v palladiovskom štýle, a hoci steny obrástli brečtanom, ľudské ruky ho mali pod kontrolou. Dom stál na miernom svahu – zrejme aby vyzeral pôsobivo. Ale zozadu a sčasti aj po stranách ho chránili skaliská a stromy a v lete na skalách zrejme rástli aj pestrofarebné skalničky. Vďaka tejto polohe ho neodfúklo do Devonu alebo Somersetu, hoci v tomto kúte Anglicka takmer stále fúkal vietor.
Na dohľad čneli rozoklané morské útesy, ale aspoňže dom nestál celkom na kraji. Vlastne sa vypínal dosť ďaleko od nich. A kam oko dovidelo, obkolesoval ho park, no udržiavaný, tak ako brečtan na fasáde. Niekto pred nástupom zimy pokosil trávnik a ostrihal stromy. Samozrejme, kvetinové záhony spustli, no nerástla na nich ani burina. Park oddeľoval od útesov pás kručinky.
Kým Percy priklusal na terasu pred domom a čakal na koniara, kedy vystrčí hlavu zo stajne, aby mu odviedol koňa, dúfal, že nebude musieť až do večera ometať zo stien pavučiny. Možno tu naozaj má personál – alebo aspoň gazdinú. Koniec koncov vonku sa ukázal koniar, takže zrejme je tam aspoň jeden záhradník. Alebo dvaja. Možno aj kuchárka – pevne veril. A možno sa v niektorej izbe dokonca kúri. A skutočne, keď pozrel na strechu, z jedného komína sa kúdolil dym, čo ho potešilo.
Vyšiel po schodoch ku dverám. Všimol si, že schody niekto nedávno pozametal a mosadzné klopadlo vyleštil. Nezaklopal, namiesto toho potočil guľou a zistil, že nie je zamknuté. A tak vstúpil do prívetivej haly so šachovnicovou čierno-bielou dlažbou, s masívnym starým nábytkom, vylešteným, až sa blyšťal, na stenách viseli portréty v hrubých rámoch – na jednom z nich bol zobrazený muž vo veľkej bielej parochni, vo vyšívanom kabátci, v nohaviciach po kolená a v bielych pančuchách, na topánkach s vysokými červenými podpätkami mal ozdoby. Okolo neho stáli štyri štíhle lovecké psy.
Percy usúdil, že je to bývalý gróf. Žeby jeho predok?
Chvíľu v hale nikoho nebolo a Percymu odľahlo, keď videl, že dom je čistý a udržiavaný, ale nechápal prečo. Kvôli komu sa o ten dom a pozemky tak pekne starajú? Kto tu žije, dočerta?
Zozadu vstúpil do haly starší sivovlasý muž, takmer akoby mal na čele napísané majordómus. Nemohol to byť nikto iný. Ale – majordómus v prázdnom dome?
„Som Hardford,“ oznámil Percy stroho a poklopkal si bičíkom po čižme.
„Mylord,“ majordómus sa mierne uklonil a bolo počuť vŕzganie. Žeby korzet? Alebo staré kosti?
„A vy ste kto?“ Percy voľnou rukou netrpezlivo zašermoval.
„Crutchley, mylord.“
Aha, je stručný. A vtedy vcupkala do haly vypĺznutá mačka, nahrbila sa a zavrčala na Percyho, akoby si ho pomýlila so psom, a znova odcupkala.
Ak Percy niečo nemal rád, boli to mačky.
Vtom sa mu za chrbtom otvorili a zatvorili dvere, a Percy sa obrátil, aby zistil, kto mal tú bezočivosť vstúpiť hlavným vchodom bez zaklopania.
Bola to žena. Pomerne mladá, hoci už nie dievča. Žena v sivom plášti a s čepcom na hlave, možno aby splynula so sivým prostredím. Vysoká, štíhla, pod plášťom sa nedalo vidieť, či má nejaké krivky, ktoré by robili jej postavu zaujímavou. Vlasy takmer blond, ale nie celkom, pod čepcom z nich nebolo veľa vidieť, netrčala spod neho ani kučierka. Tvár oválna, lícne kosti vysoko posadené, veľké oči sivé, rovný nos, široké ústa možno skrývajú mierny predhryz. Akoby vystúpila z nórskej ságy. Mohla by to byť krásna tvár, keby ju oživil nejaký výraz. Ale ona naňho iba hľadela, akoby ho odhadovala. V jeho vlastnom dome.
To bol jeho prvý dojem. Vzápätí mu prebleslo hlavou, že je asi rovnako sexuálne príťažlivá ako mramorový stĺp. A napočudovanie si pomyslel, že to predstavuje problém. Nebol zvyknutý na ženy, ktoré pripomínali mramorové stĺpy – a ktoré vošli neohlásené a nepozvané do jeho domu a nedívali sa naňho s obdivom alebo s červenou tvárou či inými prejavmi ženskosti. Hoci ktovie, či sa aj nečervenala, lebo líca aj špičku nosa mala vyštípané od zimy. Aspoň tá farba dokazovala, že nie je z mramoru.
„A vy ste kto, dočerta?“ spýtal sa jej.
Vyprovokovala ho tým, že nemala dosť slušnosti, aby zaklopala na dvere. Ale nebol zvyknutý správať sa k ženám tak hrubo.
„Som Imogen Hayesová, lady Barclayová,“ predstavila sa.
To ho ohromilo. Keby mu pri tých slovách vrazila do tváre, už by ležal na zemi.
„Trpím amnéziou?“ spýtal sa. „Oženil som sa s vami a zabudol som na to? Pokiaľ si spomínam, ja som lord Barclay. Presnejšie vikomt.“
„Keby ste sa so mnou oženili, čo sa, vďakabohu, nestalo, predstavila by som sa ako grófka Hardfordová, nemyslíte? Ste predsa gróf, ak sa nemýlim.“
Obrátil sa tvárou k nej. Tichý zamatový hlas znel dosť jedovato. A nemala predhryz, len hornú peru mala mierne ohrnutú dohora. Celkom zaujímavá črta. Mohla by to byť očarujúca črta, keby ona bola očarujúca. Ale nebola.
Nebol zvyknutý cítiť nevraživosť voči žene, najmä takej mladej. Ale v tomto prípade urobil výnimku.
Vtedy si čosi uvedomil.
„Vy ste vdova po synovi môjho predchodcu,“ vyhlásil.
Len zdvihla obočie.
„Nevedel som, že mal ženu,“ dodal. „A vy ste teraz vdova. Žijete tu?“
„Dočasne,“ odvetila. „Normálne bývam vo vdovskom dome týmto smerom.“ Ukázala na západ. „Ale opravujú mi strechu.“
Zvraštil obočie. „Neinformovali ma o tom výdavku.“
Ešte vždy mala zdvihnuté obočie. „To nejde z vašich peňazí,“ oznámila mu. „Nie som chudobná.“
„Dávate peniaze na majetok, ktorý patrí mne?“ spýtal sa.
„Som nevesta nebohého grófa a vdova po jeho synovi,“ podotkla. „Považujem vdovský dom za svoj domov.“
„A čo keď sa znova vydáte?“ spýtal sa. „Požiadate ma, aby som uhradil výdavky na strechu?“
Prečo o tom hovorí, sotva prekročil prah domu? A prečo je tak nepriateľsky naladený? Pretože sa mu ženy z mramoru zdajú urážlivé? Nie, nie ženy v množnom čísle. Nikdy predtým takú ženu nestretol. Oči možno mala pekné, ale nezračil sa v nich ani náznak srdečnosti.
„Také čosi sa nestane,“ odvetila. „Nemienim sa znova vydať a nebudem od vás žiadať vrátenie peňazí.“
„To vás nikto nechce?“ Teraz to prehnal, bolo to naozaj nezdvorilé. Mal by sa jej okamžite ospravedlniť, ale namiesto toho len zagánil. „Koľko máte rokov?“
„Môj vek nie je vaša starosť,“ odvrkla. „Ani zoznam nádejných pytačov. Pán Crutchley, predpokladám, že gróf Hardford by bol rád, keby ste ho zaviedli do jeho apartmánu, aby zmyl prach z cesty a prezliekol sa. Ak budete taký dobrý, prineste o polhodinu do salónu čaj. Lady Lavinia sa iste bude tešiť na stretnutie so svojím príbuzným.“
„Lady Lavinia?“ Prevŕtal ju pohľadom.
„Lady Lavinia Hayesová,“ vysvetlila Imogen, „je sestra nebohého grófa a žije tu. V súčasnosti tu žije aj pani Ferbyová, jej spoločníčka, sesternica z matkinej strany.“
Ešte hlbšie ju prevŕtal pohľadom. Nie, ona nežartuje, vylúčené. „Nebudú žiť vo vdovskom dome, keď tam bude strecha?“
„Nie, žijú tu,“ odvetila. „Pán Crutchley, prosím vás.“
„Poďte za mnou, mylord,“ oslovil ho majordómus a v tej istej chvíli Percy začul hrkot blížiacich sa kolies. Zrejme moja brička, usúdil. Chvíľu rozmýšľal, že vybehne von, sadne do bričky a prikáže koniarovi, aby ho vzal do Londýna. Ale prečo by tu nechával svojho obľúbeného koňa? Bola by to škoda.
A tak sa vydal za odchádzajúcim majordómom. Watkins s batožinou príde až o chvíľu, ale lady Barclayová, lady Lavinia Hayesová a pani Ferbyová ho budú musieť strpieť pri čaji takéhoto zaprášeného.
Tri ženy! No skvelé! Veru najlepší liek proti nude a všetkému, čo ho trápilo.
Aspoň sa naučí, že keď je pod parou, nemá sa rozhodovať impulzívne.

3

„Osobne som skontrolovala obliečky,“ vyhlásila teta Lavinia. „Určite sú vyvetrané. Dúfam, že pod nimi nedostane zimnicu.“
„Pravdaže nie,“ uistila ju Imogen. Všetka posteľná bielizeň v Hardforde bola voňavá, lebo bola uložená vo vetracej skrini.
„Ak nie je starý a netrpí zimnicou aj inokedy,“ dodala teta Lavinia. „Alebo reumou. Je starý, Imogen?“
„Nie je,“ pokrútila hlavou Imogen.
„A je ženatý? Má deti? Príde jeho manželka s deťmi za ním? Ach, škoda, že o ňom vieme tak málo. Nemám rada hádky v rodine. Nikdy som ich nemala rada. Ak v rodine nemôže byť pokoj, harmónia a láska, načo je rodina?“
„Ukáž mi rodinu, v ktorej vládne pokoj, harmónia a láska, Lavinia,“ vyzvala ju sesternica Adelaide, „a vyhlásim pátranie po rodinných tajomstvách. Taký rozruch kvôli nejakému chlapovi!“
„Nemôžem uveriť,“ pokračovala teta Lavinia, „že som bola taká zaujatá dozeraním na to, aby bolo všetko pripravené, ani som ho nepočula prichádzať. Ale nemohli sme vedieť, že príde tak skoro, no nie? Čo si asi o mne pomyslí?“
„Mala by si byť ako ja, Lavinia,“ vyhlásila sesternica Adelaide, „a nestarať sa o to, čo si o tebe niekto myslí. A už vôbec nie, čo si o tebe myslí nejaký muž.“
Teta Lavinia bola zdesená, keď zistila, že zameškala príchod grófa a neurobila pred ním pukerlík v hale. Teraz sedela v salóne napätá ako pružina a čakala, kedy jeho lordstvo príde na čaj.
„Ani mi nenapadlo, aby som sa spýtala, či je ženatý,“ poznamenala Imogen. Ak je, veru z celého srdca ľutuje jeho manželku. Nestávalo sa jej často, aby sa jej niekto od prvej chvíle protivil. Ale gróf Hardford zosobňoval všetko, čo na mužoch nemala rada. Bol nespôsobný, arogantný, správal sa nadradene. Bol to typ muža, ktorého iní muži obdivujú a otrocky nasledujú a ženy pred ním upadajú do mdlôb. Poznala takých mužov. Dôstojnícke jedálne, v ktorých jedávala, boli plné takých chlapov. Našťastie jej muž k nim nepatril. Ale keby patril, asi by sa zaňho nebola vydala.
„Nevideli ste náhodou Prudence, Imogen?“ spýtala sa teta Lavinia. „Všetky ostatné zvieratká sú bezpečne zavreté v izbe druhej gazdinej, hoci Bruceovi sa to nepáči. Ale Prudence nevedia nájsť. Dúfam, že sa niekde neskrýva a neukáže sa v nevhodnej chvíli.“
„Nie, nevidela som ju,“ odvetila Imogen. „Ale gróf Hardford netušil o mojej existencii. Ani o vašej. Ani o existencii sesternice Adelaide.“
„Ach bože,“ vzdychla teta Lavinia, „to je trápne. No čo už, mal sa povypytovať. Alebo sme mu možno mali zablahoželať, keď získal titul, potom by o nás vedel. Ale vtedy som bola nešťastná z Brandonovej smrti, teda, zo smrti Dickyho otca,“ dodala, keby Imogen alebo sesternica Adelaide náhodou nevedeli, o kom je reč.
Vtom sa prudko otvorili dvere do salóna, nikto slušne nezaklopal ani nepočkal, kým pán Crutchley oznámi jeho príchod.
Gróf Hardford sa neprezliekol. Imogen predpokladala, že mu ešte neprišiel koč s batožinou, keďže on prišiel na koni. Nepochybovala, že koč je už na ceste. Alebo aj dva. Alebo tri, dodala v duchu protivne. Odložil drapový kabát aj cylinder, ale jazdecký odev, ktorý mal na sebe, bol očividne drahý a skvele ušitý. Redingot aj nohavice zvýrazňovali vysokú, mohutnú postavu, stelesnenie dokonalosti. Nákrčník mal obdivuhodne biely a naškrobený, hoci absolvoval dlhú cestu. A zrejme našiel spôsob, ako si vyleštiť čižmy. Buď je veľmi bohatý – hoci jeho statok až tak nevynášal –, alebo má závratne vysoké nezaplatené účty u krajčíra a obuvníka. Pravdepodobne to druhé, pomyslela si len preto, lebo si o ňom chcela myslieť to najhoršie. Vlasy si učesal a teraz bolo vidieť, že ich má tmavé, husté, lesklé, pekne ostrihané.
Usmieval sa – ešte aj zuby mal dokonale biele.
Elegantne sa uklonil tete Lavinii, tá sa pozviechala na nohy a urobila formálny pukerlík. Sesternica Adelaide zostala sedieť, kde bola. Imogen stála, lebo nechcela reagovať na jeho hrubosť vlastnou hrubosťou.
„Madam,“ tentoraz v plnej sile upriamil svoj zdrvujúci šarm na tetu Laviniu. „Lady Lavinia Hayesová, ak sa nemýlim. Teší ma, že vás konečne spoznávam, a musím sa vám ospravedlniť, že som prišiel a nedal som vám v predstihu vedieť, že sem zavítam. Okrem toho sa musím ospravedlniť, že som cválal tak ďaleko pred svojím komorníkom a kočom s batožinou, že som bol nútený zjaviť sa v salóne takto nevhodne oblečený. Hardford, madam, k vašim službám.“
Hm!
„Nikdy sa neospravedlňujte, že ste prišli do vlastného domu, mladý muž,“ uistila ho teta Lavinia, pritisla si ruky na hruď a na líca jej naskočili červené fľaky, „alebo že ste doma neformálne oblečený. A oslovujte ma teta, nie lady Lavinia, akoby sme si boli cudzí.“
„Bude mi cťou, teta Lavinia,“ odvetil. Potom sa usmial na Imogen a v modrých očiach sa mu zračil posmešný výraz. „Ak smiem byť taký trúfalý, môžem vás oslovovať Imogen? A vy mi hovorte Percy. Bude z nás jedna šťastná rodina.“
Potom sa šarmantne usmial na sesternicu Adelaide.
„Smiem vám predstaviť pani Ferbyovú, Percy?“ spýtala sa teta Lavinia dychtivo. „Je to sesternica z matkinej strany, a teda nie je vaša príbuzná. No napriek tomu...“
„Pani Ferbyová,“ uklonil sa jej. „Možno by sme sa mohli považovať za čestných príbuzných.“
„Vy sa môžete považovať, za koho chcete, mladý muž,“ odvetila.
Ale jej slová ho nevyviedli z miery a jej narážka na to, že nič také nemieni pripustiť, mu len vyvolala na perách úprimný úsmev, takže vyzeral ešte krajšie.
„Ďakujem, madam,“ odvetil.
Teta Lavinia mu povedala, aby sa usadil do veľkého kresla naľavo od kozuba, v ktorom vždy sedával jej brat, a nikdy v ňom nedovolila sedieť nikomu inému, ani po jeho smrti. Takmer vzápätí im priniesli podnos s čajom a s veľkou misou čajového pečiva, s nádobkami so šľahačkou a s jahodovým džemom.
Žiaľ, slúžky nechali dvere na salóne otvorené, keď vošli dnu. Nanešťastie niekto otvoril dvere na izbe druhej gazdinej – Imogen nechápala, prečo tú miestnosť tak volali, lebo do personálu nikdy nepatrila druhá gazdiná. Ledva položili na stolík podnos s čajom a Imogen začala nalievať čaj, do salóna sa vrútili štekajúce a dychčiace psy, ktoré si naháňali chvosty a hladnými očami sa dívali na čajové pečivo. Mačky mňaukali, škrabkali a vrčali – bola tam aj Prudence, očividne sa nestratila – vyskakovali do lona, na nábytok a lačno hľadeli na džbánik s mliekom.
Medzi zvieratami nebolo jediné naozaj pekné, niektoré boli vyslovene škaredé.
Imogen na chvíľu zatvorila oči, potom ich otvorila, aby videla grófovu reakciu. Toto mu určite zmaže úsmev z tváre a už nebude z každého jeho póru vyžarovať šarm. Kvetka, najchlpatejšia z mačiek, ktorá aj najväčšmi pĺzla, mu vyskočila do lona, zlovestne naňho zagánila a zvinula sa do mäkkého klbka.
„Ach bože!“ vzdychla teta Lavinia, vyskočila na nohy a žmolila si ruky. „Niekto iste otvoril dvere na izbe druhej gazdinej. Už aj von, všetci. Heš! Mrzí ma to, Percy. Budete mať nohavice celé zachlpené.“ Znova celá očervenela. „Kvetka, už aj dolu! Viete, to je jej obľúbené kreslo, lebo je blízko kozuba. Možno si nevšimla... Ach bože!“
Imogen vzala do ruky čajník.
Buldog Bruce sa uvelebil na koberčeku pri kozube, chvíľu nahlas vrčal, potom sa uložil na spánok. Chlpaňa, ktorá nebola chlpatá, a Tiger, ktorý nebol divý, sa mu usalašili po bokoch. Mačka a kocúr. Benny a Biddy boli pes a sučka – pes vysoký, vycivený s ovisnutými ušami a čeľusťou, sučka nízka, dlhá ako párok, s nohami takými krátkymi, až ich takmer nebolo vidieť, krúžili okolo seba, oňuchávali si zadky, kým sa neuspokojili, že sa poznajú, až sa napokon zvalili na dlážku pod oknom. Mačka Prudence stála pri podnose s čajom s prehnutým chrbtom a vrčala na Hektora. Hektor, nový člen ich domácnosti – ak nerátali grófa –, bol malý psík zmiešanej rasy, tenučké nohy mal až desivo krehké, pod fľakatou srsťou sa mu vynímali rebrá, jeden a pol ucha mu stálo, tromi štvrtinami chvosta mierne krútil. Stál pri grófovom kresle a upieral naňho vypúlené oči, ktoré sa mu vynímali na škaredej tvári, a ticho o niečo prosil. Žeby milosrdenstvo? Alebo lásku?
Teta Lavinia šermovala rukami a vyháňala zvieratá. Ale zverinec sa nedal rušiť.
„Sadnite si, prosím, teta Lavinia,“ gróf držal v pravej ruke lorňon, bohvie, odkiaľ ho vytiahol. „Predpokladám, že by som sa skôr či neskôr stretol s týmto zverincom a vždy lepšie skôr. Túto vrčiacu mačku som už tuším videl – prebehla cez halu, keď som prišiel, a vyjadrila nespokojnosť s mojou prítomnosťou.“
„Ona nevie,“ Imogen položila na stolík jeho šálku s tanierikom, „že mačky syčia a psy vrčia.“
Pozrela mu do tváre, vzdialenej asi pol metra. Už sa neusmieval. Ale musela uznať, že nestratil rozvahu, ani nezdvihol lorňon až k oku. Vzala mu Kvetku z lona, pričom sa mu nechtiac dotkla prstami stehna. Zdvihol obočie, pozrel na ňu. Sklonila sa a položila mačku na dlážku.
„Možno by mi niekto mohol vysvetliť,“ dodal zlovestne zdvorilo, kým sa Imogen pripravovala, že mu ponúkne čajové pečivo, „prečo je môj dom plný túlavých zvierat.“
„Nikto by si ani jedno z nich nevybral za domáceho maznáčika,“ odvetila sesternica Adelaide. „Je to mimoriadne nepríťažlivá cháska.“
„Po vidieku sa vždy potulujú zvieratá bez domova,“ vysvetľovala teta Lavinia. „Väčšinou ich ľudia odoženú alebo ich naháňajú s metlou, dokonca so zbraňou v ruke. A všetky skončia tu.“
„Možno preto, madam,“ odvetil hodvábnym hlasom, „lebo vy sa nad nimi zľutujete.“
Akoby zabudol, že ju má oslovovať teta Lavinia a že sú jedna šťastná rodina.
„Keď som bola malá, vždy som túžila mať zvieratko,“ sťažovala sa s povzdychom. „Papa mi to nikdy nedovolil. Keď papa zomrel a bola som už dospelá, Brandon o tom takisto nechcel ani počuť. Brandon bol môj brat, nebohý gróf, váš predchodca.“
„Ach tak,“ zahryzol do koláčika, ale nedal si naň džem ani šľahačku.
„Keď ma jedného dňa pristihol, ako kŕmim túlavú mačku, vyhrešil ma,“ pokračovala. „Chúďa malé. Zvyšky jedla by aj tak putovali ktoviekam. Keď Brandon zomrel, prišla ďalšia mačka. Kvetka – hrozne vychudnutá a slabá a takmer úplne vypĺznutá. Ujala som sa jej, kŕmila som ju, dávala som jej všetku svoju lásku – a pozrite teraz. A potom k nám prišiel Tiger. A po ňom Benny – ten vysoký pes, vtedy vyzeral, že má smrť na jazyku. Čo som mala robiť?“
Gróf odložil prázdny tanier na stolík, oprel sa lakťami o opierky kresla, prsty spojil do striešky.
„Štyri mačky a kocúry a štyri psy,“ poznamenal. „To sú všetci, madam?“
„Áno,“ prikývla. „Je ich osem, odkedy k nám minulý týždeň prišiel Hektor. To je ten pes, čo stojí pri vás. Ešte vždy je hrozne vychudnutý a bojazlivý. Zrejme ho celý život týrali a odmietali.“
Gróf pozrel na psa a pes pozrel na grófa. Opovrhnutie – aspoň Imogen sa tak zdalo – hľadelo do očí plných nádeje. Hektor mávol chvostom, potom znova.
Gróf prižmúril oči.
„Nemám rád mačky,“ vyhlásil, „pokiaľ sa neživia lovením myší a zdržiavajú sa v tých častiach domu, kam patria. A psy tolerujem iba vtedy, ak sú dobré na lov.“ Uprel na Imogen tvrdý pohľad. Zrejme sa dá čakať, že ak sú ženy ponechané len na seba, mýlia si sentimentálnosť a nepraktickosť. „Aká je horná hranica... túlavých zvierat, ktoré majú dovolené motať sa mi po dome?“
Sesternica Adelaide odfrkla.
Imogen si odpila čaju. Správal sa presne tak, ako očakávala. Ženy potrebujú mužov, aby ich udržali v pozore. Neodpovedala mu. Ani teta Lavinia nič nepovedala.
„To som si myslel,“ poznamenal stroho. „Nestanovili ste nijakú hornú hranicu. Nemáte nijaký plán. A tak musím obývať salón a možno aj jedáleň, knižnicu a súkromný apartmán s čoraz väčším počtom nepekných psov a mačiek, však?“
„Majú vyhradenú izbu druhej gazdinej, Percy,“ vysvetlila mu teta Lavinia.
„Sú tam na oknách a dverách mreže?“ spýtal sa. „Držíte ich vždy tam? Pravda, pokiaľ hromadne neuniknú a nenájdu si lepšie bývanie tu? A ako sa druhej gazdinej páči, že sa s nimi musí deliť o izbu?“
„Nijaká druhá gazdiná neexistuje,“ odvetila. „Nie som si istá, či vôbec niekedy existovala. Na nikoho takého si nespomínam. Na oknách nie sú mreže. A zvieratá nemôžu tam byť zavreté stále. Potrebujú pohyb. A lásku.“
Gróf pozrel na Hektora.
„Lásku,“ zahundral znechutene. Pes však podišiel bližšie a položil mu bradu na stehno. Imogen si uvedomila, že Hektor sa prvý raz dobrovoľne dotkol človeka. Očividne to nie je veľmi prieberčivý pes. Gróf sa mu prísne prihovoril: „Dúfam, že nemáš v úmysle ku mne priľnúť, čo? Ak si to náhodou mal v úmysle, zabudni na to. Odo mňa nič nedostaneš. Prosebné zvieracie pohľady na mňa nezaberajú. Ja nemám mäkké ženské srdce.“
„Tak to je prekvapenie,“ zahundrala sesternica Adelaide do šálky.
Gróf chvíľu škrabkal Hektora za celým uchom, potom ho odstrčil a vstal.
„Neskôr sa o tom ešte porozprávame, madam,“ pozrel na tetu Laviniu. „Nemienim premeniť Hardford Hall na útulok pre zvieratá, ani v mojej neprítomnosti. A ak je zastrčené niekde v podkroví kreslo, ktoré je pohodlnejšie ako toto, vlastne hocijaké iné kreslo, bol by som vám veľmi zaviazaný, keby ste ho dali zniesť dolu, prv než si sem budem musieť znova sadnúť. Odkážte, prosím, kuchárke, že čajové pečivo bolo mimoriadne dobré. Stretneme sa pri večeri. Teta Lavinia? Imogen? Pani Ferbyová?“
Každej z nich sa uklonil a vyšiel zo salóna.
Hektor zakňučal a ľahol si pri uvoľnenom kresle.
„Boží dar ženskému pokoleniu,“ poznamenala sesternica Adelaide.
„Možno mal pravdu,“ teta Lavinia si sťažka vzdychla. „My ženy sme nepraktické, lebo máme srdce. Niežeby ho muži nemali, ale cítia inak. Nevnímajú utrpenie okolo seba, alebo ak ho vnímajú, vedia si obrniť srdce.“
„Gróf Hardford určite nemá srdce, teta Lavinia,“ podotkla Imogen. „Takmer by som to odprisahala. Je to nevrlý chlap – myslí si, že ak nasadí šarmantný úsmev, keď mu to vyhovuje, nikto si nevšimne, aký je protivný.“
Nepáčilo sa jej, že sa zhodla v názore so sesternicou Adelaide, ale ten chlap im bol proti srsti. Jeho šarm bol prinajmenej plytký.
„Ach bože,“ teta Lavinia si vzala kúsok čajového pečiva. „To by som netvrdila, Imogen.“
„Ja áno,“ vyhlásila jej sesternica.