Vyhľadávanie:
Zoradiť tituly: podľa autora , názvu , roku vydania
zostupne   vzostupne
Tlač stránku Tlač stránku
Parížske momenty
Pridať do FacebookuPridať do TwitterPridať do Google Reader
Autor:   Mária Dopjerová Danthine   Rok vydania:   2016
 
Bežná cena: 10.50 eur
Žáner:
Väzba: viazaná
Formát: 13 x 20 cm
Počet strán: 192
Váha: 308 gr.
ISBN: 978-80-220-1926-2
EAN: 9788022019262

  Anotácia
Mária Dopjerová Danthine, autorka knihy Paríž môj druhý domov (2013), už osemnásť rokov žije a pracuje vo Francúzsku, no stále udržiava živé styky so Slovenskom. Krátke prózy, ktoré tvoria túto knihu, sú literárnym spracovaním jej života na dvoch stoličkách – francúzskej a slovenskej. Niektoré sú zábavné, iné zas vážne, no každá z nich približuje slovenskému čitateľovi Paríž a zároveň mu ukazuje, čo on ako Slovák môže Parížu či svetu priniesť.

  Úryvok
Francúzsky flirt
„Náhody neexistujú, sú len stretnutia,“ povedal básnik Paul Eluard.
Nemusíme sa tváriť, že ide len o tie osudové. Stretnutie je aj rozhovor s mäsiarom krájajúcim teľacinu na nedeľný obed, rýchla slovná výmena s čašníkom v reštaurácii, krátky rozhovor pri kúpe špargle a jahôd na sobotnom trhu či dve vety prehodené s predavačom v novinovom stánku.
Na Martovom poli cez obed stojím pred zeleným stánkom, kde Taliani predávajú kávu, palacinky a hotdogy. Eiffelovka za mojím chrbtom, vrabce skackajúce pri horúcej platni na palacinky okolo dlhočizného noža, ktorým Talian vyrovnáva cesto. Čakám na kapučíno, fascinuje ma, ako Talianka točí do kávy šľahačku. Pán v obleku stojaci za mnou sa mi prihovorí: „S dovolením, madame, chcem vám povedať, že máte veľmi pekné šaty.“ Nič viac. A nič menej. To, v čo som tajne dúfala pri výbere a kúpe, ráno pred zrkadlom pred odchodom z domu, to, čo som tak trochu cítila v očiach svojho muža, keď som mu v kuchyni nalievala do šálky kávu, niekto vyslovil, neznámy muž v dobre ušitom obleku povedal, že moje letné čierno-biele šaty sú pekné.
Milujem Paríž.
Počas obeda rozoberáme tému francúzskeho flirtu a kolega Američan hovorí, že vydatá žena a ženatý muž sa mimo pracovných tém nemajú čo rozprávať. Otázka francúzskych kolegýň: A počas desaťhodinového letu, keď len tak chceš s niekým prehodiť pár slov a pri tebe sedí žena a ty si ženatý muž? Nemáš sa čo rozprávať, máš čítať a pozerať film, odvetí Američan.
V pracovnom maile sa ho niekto opýtal, ako sa majú veci v city of love. Američan mu odpísal: Chcel si napísať city of lights?
Bola som s našou americkou aupairkou v kine. Vracali sme sa večer metrom a na stanici Les Halles sa jej prihovoril mladý muž, ktorý zachytil náš rozhovor v angličtine. Odkiaľ pochádza a či sa jej Paríž páči. Ona sa mu otočila chrbtom a povedala mi, že jej priateľovi v Amerike by sa nepáčilo, keby sa rozprávala s mladým Francúzom. Veď ona už má „boyfrienda“ a s inými mužmi sa nemá čo rozprávať. O rok nato naša druhá americká aupairka začudovane skonštatovala, že vo Francúzsku mladí chlapci a dievčatá robia veľa vecí spolu, napríklad chodia spolu na večierky, na nákupy, na večere v reštaurácii či posedenia pri drinku. Že v Amerike sú to často oddelené dievčenské a chlapčenské aktivity.
Stretnutie je aj to, keď si kolegovia chcú pred kolegyňami šplhnúť a občas upečú koláč. Mladý stážista urobí čokoládové kocky, o pár rokov starší kolega prinesie škatuľu so svojím gâteau au chocolat revisité, „znovunavštíveným čokoládovým koláčom“. „Znovunavštívený“ je vo francúzštine taký múčnik, ktorý sa drží tradičného receptu, ale má nejakú novú črtu. Čokoládová klasika ozvláštnená štipkou soli, s ktorou to kolega asi trošku prehnal, ale všetci konštatujeme, že práve tá štipka soli zvýrazňuje chuť koláča. Pri servírovaní kolega prezrádza, že on doma aj žehlí a upratuje.
Kolegyňa pochádzajúca z Toga urobila famózny flan - pudingový koláč s kokosom. Kolegovia hodnotili, dávali body za chuť, prestieranie, servírovanie a animáciu.
Boli sme s manželom v banke na stretnutí so svojím finančným poradcom. Teda, presnejšie povedané, s poradkyňou. Pri podpisovaní všelijakých formulárov, každý v troch exemplároch, si šarmantná poradkyňa uvedomila, že jeden formulár jej chýba a že ho bude môcť pripraviť až dodatočne, čiže musíme prísť opäť. Môj muž jej galantne povie, že za ňou veľmi radi znovu prídeme. Ona sa spokojne pohniezdi, ja sa pohniezdim nespokojne. Môj muž nevzrušene pokračuje v debate o znižovaní úrokov.
Francúzsky flirt je ukrytý aj v momente, keď sa v chladný novembrový deň otvoria dvere reštaurácie Café Brassac na avenue Kléber pri Víťaznom oblúku a spolu so závanom vetra a zimy dovnútra vkĺzne mladá žena s dlhými vlasmi, neposlušne rozhodenými po kabáte, ladnými pohybmi zo seba zvlečie kabát, naoko nedbanlivo si ho prehodí cez ruku. Prejde niekoľko metrov, počas ktorých sa ňu pozrú všetci v reštaurácii. Ona sa tvári, že o tom nevie, ale ja ju podozrievam, že vie, a obdivujem jej výraz, akože si toho vôbec nie je vedomá. Tá žena má šaty, ktoré boli stvorené pre ňu, narodila sa preto, aby v tých šatách a v spoločnosti troch mužov mohla zapôsobiť na hostí v reštaurácii Café Brassac. Vlnené šaty smotanovej farby nad kolená, s úzkymi rukávmi na jej dlhých štíhlych rukách, jemne kopírujúce krivky tela. K nim kožené čižmy a farebný náramok. Vie, v ktorú chvíľu si dať dolu kabát, aby vyzneli jej šaty, v ktorú chvíľu odmotať šál, aby mohla zatriasť vlnitými vlasmi, kedy pohnúť rukou, aby zahrali farby jej náramku. Prejde k trom mužom, ktorí už sedia pri stole, oni sa postavia a pobozkajú ju na obe líca. Šesť bozkov pre ňu. Od tejto chvíle túžim po jednoduchých smotanovobielych kokteilových šatách s trojštvrťovými rukávmi, s dokonalým strihom. Také šaty hľadám už niekoľko rokov.
Asi však bude lepšie, keď ich nenájdem, keď mi zostanú len v pamäti ako pohľad na ženu s tmavými neposlušnými vlasmi na svetlých šatách a jej niekoľko krokov od vstupu do reštaurácie pri Víťaznom oblúku po stôl, kde ju čakali traja pracovní partneri alebo priatelia. Moment ako scéna z filmu, ktorú si predstavujeme vo vlastnom živote. Ja som ju videla naozaj. Vo filme, ktorý nakrúca každodenný život v Paríži.


Et voilà
Et voilà, ťažko preložiteľný francúzsky výraz, niečo ako „a je to“ alebo „a tak to je“, alebo jeho hravé skomoleniny voilou voilà a voili voulou Francúz použije na ukončenie opisu nejakej situácie, často uprostred vety, keď si odrazu uvedomí, že tú vetu vlastne netreba dopovedať, keď chce, aby si spolubesedník zvyšok sám domyslel, keď je zvyšok taký očividný, že škoda slov, keď radosť z niečoho je taká veľká, že slová by ju len zmenšili. Rozvíjate detaily a odrazu nechcete povedať viac, rozprávate príbeh a publiku necháte voľnú ruku a priestor domyslieť si koniec.
Et voilà je výraz, ktorý napovedá, že niekedy treba čítať aj medzi riadkami, čiže treba počúvať aj nevypovedané slová.
Keď niečo dokončíme. A bude. A hotovo. Problém vyriešený. Alebo úplne iný význam: nič s tým nenarobím.
Pozvala som známych na večeru, u mäsiara som objednala bravčovinu pre desať osôb, pred pečením ju narežem a dám do stredu marhuľový džem, k tomu dám zapiecť cuketu, šampanské už manžel kúpil, aj Bordeaux z roku 2012 vybral, ako dezert upečiem fondant au chocolat, čokoládový zákusok, a k tomu horúce maliny a vanilkový krém. Et voilà. Moje menu na večeru.
S jedlom si starosti nerob, upečiem kura, budeme ho jesť studené s bagetou a potom pôjdeme s deťmi na zmrzlinu. Et voilà. Obed je vyriešený.
Mám zdravotné problémy, kopu lekárskych termínov, večer plačem, keď sa nevládzem venovať deťom. Et voilà, nie je to jednoduché... C’est comme ça, je to tak, nič s tým nenarobím.
Ideme na dovolenku na dva týždne do Ardèche, budeme splavovať kaňon, chodiť na miestny trh, na kávu pôjdem vždy do dediny, zoberiem si so sebou veľa knižiek na čítanie, deti budú šantiť v bazéne. Et voilà, les vacances parfaites, dokonalá dovolenka.
Do autobusu nastúpia dvaja muži, kontrolóri v zelených uniformách s bielym vyšitým nápisom RATP a v bielych košeliach. Stoja pri šoférovi a sledujú nastupujúcich ľudí. „Tu si sadnite, pani!“ povie jeden z nich staršej panej s paličkou, ona ho poprosí, či jej môže štiknúť lístok, on jej ho ide označiť. Podáva jej ho s úsmevom, pri ktorom ukáže zuby ladiace s bielou košeľou, a povie: „Et voilà.“


Umelci zo štvrte Montparnasse
Cestou do kina Gaumont Parnasse na rue d´Odessa nás útroby metra vypľuli na zastávke Edgar Quinet pod obrovskou čiernou budovou Tour Montparnasse, ktorá podľa názoru mnohých špatí celý Paríž. Ja ju mám v podstate aj rada, pretože vďaka nej ešte väčšmi vynikne všetko to, čo je na štvrti Montparnasse pekné.
Kaviarne s terasami, ľudia pri káve, jablkovom koláči tarte Tatin, pive vo veľkom pohári na stopke, mätovej limonáde či broskyňovom džúse hľadia na pokojný boulevard Edgar Quinet, ktorý sa niekoľko predpoludní v týždni mení na rušné trhovisko so zeleninou, ovocím, rybami, syrmi a mäsom a v nedeľné popoludnia podstupuje úplne inú metamorfózu návratom do svojej umeleckej minulosti. Ruch a vrava, vône a farby, rozmanité tvary zeleniny a ovocia sa v nedeľu poobede premenia na vône farieb, plátna, rozhovory umelcov a okoloidúcich s umelcami, popíjanie vína pri debatách o obrazoch, sochách, gravúrach, fotografiách, maľovanom hodvábe. Umelci sa na vás usmievajú, aj keď si nič nekúpite, sú vďační, keď spomalíte a zadívate sa na ich obraz, keď im poviete, že obraz sa vám páči, rozhovoria sa o technike, štýle, o tom, ako farby na hliníkovom podklade priťahujú svetlo. Priťahujú svetlo aj pohľad, od sýkorky belasej s fialovým orgovánom v lúčoch septembrového slnka neviem odtrhnúť oči. Dlho stojíme pred maľbami vtákov na hliníku a papyruse, vo vrecku máme lístky do kina, musíme sa odlepiť, pohnúť, neviem sa rozhodnúť, váham, či kúpiť, alebo nekúpiť. Maliarke poviem, že po kine sa vrátime. „To nehorí,“ povie nám Nadine Lenzotti. „Neponáhľajte sa, ani ja nemám naponáhlo, budem tu aj do siedmej večer, pokojne choďte do kina, vychutnajte film a potom sa rozhodnete.“
Po kine sme zasa pri nej a pri jej maľbách na hliníkových platniach. Najprv rozmýšľam, či niečo kúpim, o chvíľu hútam, ktorý kúpim, o ďalšiu chvíľu, či kúpim jeden, alebo dva. Maliarka pochopí, čo so vo mne odohráva, povie, keď zoberiete oba, dám vám ich o dvanásť eur lacnejšie. Berieme aj väčší so sýkorkou belasou a orgovánom, aj menší so sýkorkou a červenými bobuľami, balí nám ich do plátennej tašky s nápisom Kreatívny trh na Montparnasse.
Marché de la Création je galéria pod holým nebom, pod parížskou oblohou, s radmi stánkov oproti sebe, s dielami, ktoré autori v lete chránia pred priamym slnkom, v zime pred mrazom, umelci sa v chladnom počasí babušia do vlnených kabátov a hrubých šálov, v lete vytvárajú na trhu atmosféru posedenia pri aperitíve a umení.
Maliar Peter Eichner už dvadsať rokov kreslí na použité lístky z metra. Z hnedej magnetickej čiary v strede môže byť kmeň stromu, chvost mačky či tisícka iných nápaditých kreácií. Podáva lístok mojej dcére, skús aj ty doma niečo nakresliť, uvidíš, že to nie je také jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdá. Jeho umelecké dielko stojí tridsať eur, všednému dvojeurovému lístku, preštiknutému turniketmi metra, pridáva hodnotu umelec z Montparnassu.
Iný maliar spí na stoličke pod hrubou dekou, jeho kamarát popíja víno, skupina po poľsky hovoriacich umelcov debatuje pri víne, japonskej maliarky som sa dotkla, keď som na jej obrazy povedala, že by sa veľmi hodili do detskej izby. Ona mi odvetila, že aj do obývačky.
S fotografom Didierom Hougetom sa rozprávame o jeho fotografii Baletka z Essonne, ktorú mu kradnú rôzne internetové stránky a predávajú ju bez uvedenia jeho autorstva.
Pri japonskej maliarke sa zhromaždí zástup ľudí so smartfónmi nastavenými dohora, všetci fotia to isté miesto o niekoľko metrov vyššie. Maliarka sa teší, že je pri nej toľko ľudstva, a zároveň je v rozpakoch, že nie kvôli jej obrazom, ale veľkému ďatľovi, ostošesť ďobajúcemu do dutiny stromu. Triesky lietajú na všetky strany, červená čiapočka navrchu vtáčej hlavy sa mihá v slnku pod čiernym mrakodrapom Tour Montparnasse, ladiacim s ďatľovým čiernym perím.
Pod škaredou čiernou budovou na boulevard Edgar Quinet v nedeľu kraľujú bábiky z papiera, kamenné kone a drevené sošky, obrázky kreslené na použitých lístkoch metra, japonské obrazy do obývačky, čiernobiela fotografia baletky s drdolom. Montparnasse aj v súčasnosti zostáva štvrťou umelcov.