Vyhľadávanie:
Zoradiť tituly: podľa autora , názvu , roku vydania
zostupne   vzostupne
Tlač stránku Tlač stránku
Agatha Christie Záhada zavretej schránky
Pridať do FacebookuPridať do TwitterPridať do Google Reader
Autor:   Sophie Hannahová   Rok vydania:   2016
 
Bežná cena: 11.00 eur
Originál: Closed Casket
Prekladateľ: Alexandra Ruppeldtová
Edícia: Zelená knižnica
Žáner:
Väzba: viazaná
Formát: 13 x 20 cm
Počet strán: 240
Váha: 351 gr.
ISBN: 978-80-220-1923-1
EAN: 9788022019231

  Anotácia
Po celosvetovom úspechu románu Vraždy s monogramom, v ktorom britská autorka Sophie Hannahová znova uviedla na scénu Hercula Poirota, je tu ďalší záhadný prípad, ktorý môže vyriešiť iba geniálny belgický detektív!
Lady Athelinda Playfordová plánuje usporiadať vo svojom sídle Clonakilty večierok, no nepôjde o bežnú spoločenskú udalosť. Lady Playfordová sa totiž náhle rozhodla zmeniť svoj závet a na večeri sa to chystá oznámiť prítomným. Medzi hosťami sa nachádzajú i dvaja muži, s ktorými sa hostiteľka ešte nikdy nestretla: slávny detektív Hercule Poirot a inšpektor Edward Catchpool z londýnskeho Scotland Yardu. Ani jeden z nich netuší, prečo ho pozvali – vari sa lady Playfordová obáva, že sa stane obeťou vraždy? Ak áno, prečo potom robí všetko preto, aby možného vraha vyprovokovala?

  Úryvok
KAPITOLA 1
Nový závet
Michael Gathercole otáľal pred dverami a odhodlával sa, že zaklope - veď staré skriňové hodiny dolu v hale už odbili celú.
Mal pokyn dostaviť sa o štvrtej a už sú štyri. Stál tu v Lillieoaku presne na tom istom mieste za posledných šesť rokov už veľakrát. No iba raz sa cítil podobne nesvoj ako teraz. Vtedy čakali dvaja, nebol sám ako dnes popoludní. Dodnes si pamätá každučké slovo rozhovoru, ktorý viedol s tým druhým človekom, hoci najradšej by naň celkom zabudol. Zahnal dotieravé myšlienky a vrátil sa do reality.
Vedel, že dnešné stretnutie bude náročné. Už samotné pozvanie, ktoré mu adresovala hostiteľka, znelo akosi varovne. „To, čo vám chcem povedať, vás možno prekvapí....“ Typické.
Gathercole ani zamak nepochyboval. Nemohol sa však vopred pripraviť, keďže výstraha neobsahovala bližšie informácie.
Jeho nepokoj sa ešte vystupňoval, keď pozrel na vreckové hodinky. Tak dlho sa zdržal ich vyťahovaním a odkladaním do vrecka vesty, že zrazu mešká. Oneskoril sa o celú minútu! Zaklopal.
Ona to určite zaregistrovala – je vôbec niečo, čo by si nevšimla? No pri troche šťastia nebude mať poznámky.
„Len poďte ďalej, Michael!“ Lady Athelinda Playfordová pôsobila bodro ako vždy. Mala sedemdesiat, hlas silný a zvučný ako dobre uliaty zvon. A vždy bola v povznesenej nálade. Bežnému človeku mohlo byť jej exaltované správanie niekedy až nepríjemné. Vedela sa baviť na bezvýznamných maličkostiach i na veľkých veciach.
Gathercole obľuboval jej príbehy o skupinke šikovných detí, ktoré ohurovali políciu riešením zložitých záhad. Zoznámil sa s nimi ako desaťročný chlapec v londýnskom sirotinci. Pred šiestimi rokmi sa prvý raz osobne stretol s ich autorkou, ktorá mu pripadala rovnako podmanivá a nepredvídateľná ako jej knihy. Nikdy neveril, že to v povolaní, ktoré si zvolil, dotiahne ktovieako ďaleko, ale vďaka Athelinde Playfordovej bol už v relatívne mladom veku – ako tridsaťšesťročný – partnerom v úspešnej advokátskej firme Gathercole a Rolfe. Doteraz nemohol uveriť, že môže taký úspešný a výnosný podnik niesť jeho meno.
Bol voči lady Playfordovej nekonečne lojálny, nikdy v živote si k nikomu nevytvoril podobné puto. Musel však priznať, že prekvapenia a zvraty mal radšej v jej knihách, nie v skutočnosti. Zdá sa však, že ona na to nič nedbala.
Otvoril dvere.
„Ach! Konečne! Len poďte, poďte. Sadnite si. Prejdeme hneď k veci.“
Gathercole si sadol.
„Vitajte, Michel.“ Usmiala sa naňho a on mal zas ten zvláštny pocit ako vždy, že ho jej oči zdvihli, poobracali zo všetkých strán a opäť položili na miesto. „A teraz povedzte: ,Zdravím, Athie.´ No tak, pekne familiárne. Nijaké: ,Želám príjemné popoludnie, lady Athelinda.´ Alebo ,Dobrý deň, lady Playfordová.´ Pekne jednoducho, priateľsky: ,Ahoj, Athie.´ Žiadam priveľa? Ha?“ Spľasla rukami. Vyzeráte ako štvaná líška. Rozmýšľate, prečo som vás sem pozvala na celý týždeň, však? Aj pána Rolfa.“
Budú opatrenia, ktoré spravil Gathercole, dostatočné, aby firma preklenula jeho neprítomnosť aj absenciu Orvilla Rolfa? Ešte nikdy neboli obaja preč naraz až päť dní v kuse, lenže lady Playfordová bola najvýznamnejšou klientkou kancelárie a jej želanie bolo doslova rozkazom.
„Iste si v duchu kladiete otázku, či pribudnú aj ďalší hostia, však, Michael? K tomu sa dostaneme, ale stále čakám na ten neformálny pozdrav.“
Nemal na výber. Žiadala to od neho zakaždým a slová mu nikdy nešli z úst ľahko. Striktne dodržiaval pravidlá, a ak aj neexistoval zákon, že šľachtičnú, vdovu po piatom vikomtovi Playfordovi z Clonakilty, neslobodno oslovovať ,Athie´, tak by ho podľa jeho mienky bolo treba presadiť.
Často si vravel, aká škoda, že lady Playfordová, pre ktorú by urobil čokoľvek na svete, pohŕda akýmikoľvek konvenciami a tým, ktorí sa nimi riadia, sa vysmieva, že sú suchári.
„Zdravím, Athie.“
„No vidíte!“ Otvorila náruč ako žena, ktorá čaká, že jej do nej muž padne, hoci Gathercole vedel, že je to len gesto. „Prežili ste, môžete si vydýchnuť. No len chvíľu, máme veľa práce. Najprv k tej buchli, ktorú mám rozrobenú.“
Lady Playfordová vždy hovorila o rozpísanej knihe ako o „buchli“. Najnovší rukopis ležal v rohu písacieho stola a Athelinda naň vrhla žlčovitý pohľad. Gathercolovi pripomínal smršť pokrkvaných listov papiera so somárskymi ušami, ktoré sa povaľovali bez najmenšieho ladu a skladu.
Hostiteľka sa zdvihla z kresla pri obloku, z ktorého bolo vidieť ružovú záhradu. Gathercole postrehol, že sa nikdy nedíva von oknom. Ak má v zornom poli človeka, nemárni čas pozorovaním prírody. Z obloka na druhom, južnom konci pracovne sa zas otváral výhľad na veľký štvorcový trávnik, stála uprostred neho socha anjela, ktorú jej manžel Guy, nebohý vikomt Playford, venoval k tridsiatemu výročiu sobáša.
Gathercole pri každej návšteve domu obdivoval sochu, trávnik a rozárium a vnútri zas skriňové hodiny v hale, v knižnici bronzovú stolnú lampu s tienidlom z olovnatého skla v tvare slimáka. Predstavovali preňho akúsi stabilitu, ktorá ho upokojovala. Veci – a Gathercole pod týmto výrazom chápal neživé predmety, a nie záležitosti – sa v Lillieoaku len zriedka menili. Lady Playfordová sa totiž sústreďovala výlučne na ľudí a len minimálne ju zaujímalo to, čo nevie rozprávať.
V pracovni, kde sa teraz nachádzali, stáli v rozľahlej knižnici zaberajúcej celú jednu stenu, dve knihy hore nohami: Shrimp Seddonová a perlový náhrdelník a Shrimp Seddonová a vianočná pančucha. Boli tak už od jeho prvej návštevy. Keby sa na tejto skutočnosti po šiestich rokoch niečo zmenilo, vyviedlo by ho to z rovnováhy. Na policiach smeli stáť len knihy Atheliny Playfordovej. Ich farebné chrbty oživovali inak tmavú drevom obkladanú miestnosť – červené, modré, zelené, fialové, oranžové, slovom pestré, aby sa páčili deťom – a ostro kontrastovali s autorkinou bohatou hrivou sivých vlasov.
Postavila sa rovno pred Gathercola. „Chcem s vami hovoriť o svojom závete, Michael, niečo od vás potrebujem. Ale najprv mi povedzte, čo podľa vás vie priemerné dieťa o plastickej operácii nosa?“
„Ahm... nosa?“ Gathercole by si rád vypočul najprv okolnosti týkajúce sa poslednej vôle, ale obe otázky boli zrejme rovnako dôležité a možno aj súviseli. Testament lady Playfordovej spísali už dávno, všetko bolo v poriadku. Že by v ňom chcela niečo meniť?
„Nedvíhajte obočie, Michael. Je to úplne jednoduchá otázka. Napríklad v prípade havárie, alebo ak ide o vrodenú deformitu. Zákrok na zmenu tvaru nosa. Vedia o ňom deti niečo? Napríklad, ako sa taký zásah volá?“
„Prepáčte, ale netuším.“
„A vy to viete?“
„Jednoducho operácia, či už ide o nos alebo niektorú inú časť tela.“
„Možno ten termín pasívne poznáte, a ani si to neuvedomujete. Častý prípad.“ Lady Playfordová sa zamračila. „Hm, teraz vám položím ďalšiu otázku. Vojdete niekam do kancelárie firmy, kde sú zamestnaní desiati muži a dve ženy. Vypočujete si debatu tých chlapov týkajúcu sa jednej zo žien, ktorej hovoria, ,Rhino´, nosorožec.“
„To nie je veľmi galantné.“
„Teraz nehodnoťme ich správanie. O chvíľu sa dve dámy vrátia z obeda. Prvá má peknú štíhlu postavu, je milá, len tvár má trochu zvláštnu. Nikto nevie, kde je chyba, len čosi s ňou nie je v poriadku. Druhá je väzba, určite raz taká ako ja.“ Lady Playfordová bola priemerného vzrastu, plnoštíhla, ovisnuté plecia dodávali jej siluete tvar lievika. „Navyše má agresívnu povahu. Ktorú z nich podľa vás prezývali Nosorožec?“
„Tú mohutnú a výbušnú,“ bez váhania odvetil Gathercole.
„Výborne! Ale omyl. V mojom príbehu je to tá prvá so zvláštnymi črtami tváre – dala si totiž po nehode chirurgicky upraviť nos a ten zákrok sa volá rhinoplastika.“
„To som nevedel,“ priznal sa Gathercole.
„Ak ste ani vy nikdy nepočuli o rhinoplastike, nebudú to vedieť ani deti, pre ktoré píšem,“ vzdychla si lady Playfordová. Neviem sa rozhodnúť. Keď mi prišla na um tá zápletka, bola som nadšená, ale potom som sa zháčila. Obávam sa, že pointou príbehu nemôže byť odborný medicínsky výraz. Veď kto už sa zaujíma o operácie, ak ich sám nemusí podstúpiť? A deti už vôbec nie!“
„Mne sa ten nápad páči,“ povedal Gathercole. „Mohli by ste čitateľa trochu nasmerovať a zdôrazniť, že štíhla dáma nemá len zvláštnu tvár, ale aj čudný nos. A pri predstavovaní postavy uviesť, že podstúpila špeciálny zákrok. Shrimp sa nejako dozvie názov operácie a potom si dá súvislosti dokopy.“
Shrimp Seddonová bola desaťročná hrdinka próz lady Playfordovej, hlava partie detských detektívov.
„A sama je z toho prekvapená. Správne! Shrimp povie Podgovi: ,Neuveríš, ako sa ten zákrok volá,´ a bum, koniec kapitoly. Za tým dám nejakú vatu, pasáž o tom, ako polícia nezmyselne zatkne nesprávnu osobu, možno dokonca Shrimpinu mamu alebo otca – čitateľ sa medzičasom môže spýtať nejakého lekára, alebo sa pohrabať v encyklopédii. Ale vzápätí už Shrimp všetko odhalí. Áno! Michael, vedela som, že sa na vás dá spoľahnúť. Tak, jednu vec by sme mali vybavenú. A teraz k závetu...“
Vrátila sa ku kreslu pri okne a usadila sa doň. „Chcem spísať nový.“
Gathercola to prekvapilo. Podľa poslednej verzie testamentu sa mal majetok lady Playfordovej po jej smrti rozdeliť rovným dielom medzi jej dve deti, dcéru Claudiu a syna Harryho, šiesteho vikomta Playforda z Clonakilty. Mala aj tretie dieťa, Nicholasa, no ten zomrel ešte ako dieťa.
„Chcem zanechať všetko svojmu tajomníkovi Josephovi Scotcherovi,“ oznámila mu zvonivým hlasom.
Gathercola akoby zasiahol blesk. Márne by sa snažil tváriť, že jej slová nepočul. Boli tu a musel ich vziať na vedomie.
Čo má lady Playfordová v úmysle? Toto hádam nemôže myslieť vážne. Určite je to nejaký trik. Samozrejme, Gathercole odhalil jej úskok: najprv mu podhodila nepodstatnú a v zásade zábavnú otázku zápletky knihy a potom vytiahla tento bláznivý nápad.
„Som pri zmysloch a trvám na tom, Michael. Chcem, aby ste ho spísali ešte dnes do večere. Najvyšší čas začať.“
„Lady Playfordová...“
„Athie,“ opravila ho.
„Ak na mne skúšate niečo z novej knihy...“
„Naozaj nie, Michael. Viete, že som vám nikdy neklamala a nezavádzam vás ani teraz. Žiadam, aby ste spísali novú poslednú vôľu. Joseph Scotcher sa stane univerzálnym dedičom.“
„Ale čo vaše deti?“
„Claudia sa chystá vydať za Randalla Kimptona, je bohatší než ja. Nebude trieť núdzu. Harrymu to síce dobre nemyslí, ale má spoľahlivú, aj keď trochu otravnú ženu. Chudák Joseph potrebuje peniaze viac než moje deti.“
„Musím vás požiadať, aby ste si všetko dôkladne premysleli, než...“
„Michael, prosím vás, nerobte zo seba blázna,“ prerušila ho lady Playfordová. „Nazdávate sa, že ten nápad mi skrsol len pred pár minútami, vo chvíli, keď ste zaklopali? Nezdá sa vám pravdepodobnejšie, že som ho zvažovala celé týždne, možno mesiace? Ubezpečujem vás, že zrelá úvaha, ku ktorej ma vyzývate, už prebehla. Tak čo, spíšete ten testament, alebo mám zavolať pána Rolfa?“
Aha, tak preto pozvala aj jeho! Keby náhodou on, Gathercole, odmietol poslušnosť.
„A ešte jednu zmenu si želám v závete, to je tá láskavosť, ktorú som spomínala. Môžete odmietnuť, ak uznáte za vhodné, no dúfam, že sa tak nestane. Doteraz boli za vykonávateľov mojich literárnych práv ustanovení Claudia s Harrym. Želám si iné usporiadanie. Bola by som poctená, keby ste túto úlohu prevzali vy, Michael.“
„Mám... mám byť správcom vašich autorských práv?“ Neveril vlastným ušiam. Dobrú minútu nebol schopný slova. Ale veď to je celé zle! Čo na to povedia deti lady Playfordovej? Nie, to nemôže prijať.
„Sú Claudia a Harry oboznámení s vašimi úmyslami?“ spýtal sa napokon.
„Nie. Dozvedia sa o nich dnes pri večeri. Aj Joseph. Zatiaľ je všetko iba medzi nami dvoma.“
„Vznikol vari v rodine nejaký konflikt?“
„Ale kdeže!“ usmiala sa hostiteľka. „Máme s Harrym a Claudiou najlepšie vzťahy – ale dnes večer sa uvidí.“
„Ja... ale... veď Josepha Scotchera poznáte iba šesť rokov. Zoznámili ste sa s ním vtedy, keď so mnou.“
„Nemusíte mi hovoriť, čo sama dobre viem, Michael.“
„A vaše deti... Navyše, počul som, že Joseph Scotcher...“
„Len pokračujte, môj milý.“
„Údajne je vážne chorý,“ dokončil. Veď môže zomrieť skôr než vy, dopovedal v duchu.
Athelinda nebola najmladšia, no prekypovala vitalitou. Bolo ťažko predstaviteľné, že sa žena, ktorá tak miluje život, s ním bude raz musieť rozlúčiť.
„Máte pravdu, je veľmi chorý,“ potvrdila. „Zo dňa na deň chradne. Preto sa vám moje rozhodnutie môže zdať nezvyčajné. Nikdy sme sa o tom nezhovárali, ale asi tušíte, že Josepha priam zbožňujem. Mám ho rada ako syna, akoby bol moja vlastná krv.“
Gathercole pocítil zovretie v hrudi. Áno, tušil to. Lenže rozdiel medzi tušením a potvrdenou realitou bol priepastný. Viedol ho k úvahám, ktoré dovtedy zaháňal, nechcel si ich pripúšťať, pripadali mu prízemné.
„Joseph mi oznámil, že mu už ostáva len pár týždňov života.“
„Musím sa priznať, že som dokonale zmätený,“ vyhlásil Gathercole. „Chcete, aby som spísal nový závet v prospech človeka, ktorý sa nedožije dedičstva?“
„Na tomto svete nič nie je isté, Michael.“
„Ak Scotcher do niekoľkých týždňov nemoci podľahne, čo potom?“
„V tom prípade sa vrátime k pôvodnému plánu a Harry s Claudiou dostanú po polovici majetku.“
„Musím sa vás niečo spýtať,“ znepokojene sa zahniezdil Gathercole. Začalo v ňom klíčiť desivé podozrenie. „Nechcem byť bezočivý, ale máte dôvod nazdávať sa, že vám v blízkej budúcnosti hrozí smrť?“
„Mne?!“ zasmiala sa lady Playfordová. „Som zdravá ako buk. Ešte tu budem strašiť roky.“
„Potom Scother z vášho majetku nebude mať nič. A nový testament, o ktorý ma žiadate, poslúži iba ak na zhoršenie vzťahov medzi vami a deťmi.“
„Naopak, dá priechod niečomu užitočnému,“ nadchýnala sa.
„Ešte stále som z toho nezmúdrel,“ vzdychol si Gathercole.
„Nepochybujem,“ ubezpečila ho Athelinda. „Dalo sa to čakať.“

KAPITOLA 2
Prekvapujúce stretnutie
Skryť a odhaliť – dva navzájom súvisiace pojmy. Znejú ako protiklady, no každý spisovateľ vie, že sa naopak dopĺňajú. Pri pokuse zastrieť sa niekedy veľa prezradí, a nové odhalenia môžu naopak viesť k ďalším tajomstvám.
Takto trochu nešikovne som si dovolil predstaviť sa ako rozprávač nasledovného príbehu. Všetko, čo ste sa doteraz dozvedeli o stretnutí Michaela Gathercola a lady Athelindy Playfordovej, som vám zvestoval ja, hoci doteraz bola moja prítomnosť skrytá.
Volám sa Edward Catchpool a som detektívom londýnskeho Scotland Yardu. Nezvyčajné udalosti, ktoré som pred chvíľou začal opisovať, sa neodohrali v Londýne, ale v Clonakilty, v grófstve Cork v Írskom slobodnom štáte. Rozhovor Michaela Gathercola a lady Athelindy sa uskutočnil v jej pracovni v Lillieoaku štrnásteho októbra 1929 a v ten istý deň, iba hodinu nato, som po dlhej ceste z Anglicka dorazil do Lillieoaku aj ja.
Pred šiestimi týždňami som dostal od lady Playfordovej záhadný list, v ktorom ma volala na týždennú návštevu do svojho vidieckeho sídla. Ponúkala rozličné kratochvíle ako poľovačku, streľbu a rybačku – úbohá hostiteľka nemohla tušiť, že ničomu z toho neholdujem a nemienim ani začať – no z pozvánky vôbec nebolo jasné, prečo si želá moju prítomnosť.
Odložil som list na jedálenský stôl v penzióne, kde som býval, a uvažoval som, čo urobiť. Athelinda Playfordová, autorka slávnych detektívok, asi najslávnejšia spisovateľka kníh pre deti, akú som poznal – a ja, policajt, starý mládenec, nemám ženu a teda ani deti, ktorým by som ich mohol čítať...
Nie, jej a môj svet nemajú nič spoločné, a predsa sa na mňa obrátila. To nebude len tak.
Chce sa mi tam ísť? V zásade nie, ale predsa len asi pôjdem. Všimol som si, že ľudia sa správajú podľa určitých vzorcov a ja nie som výnimka. Keďže väčšinu z toho, čo vykonávam v každodennom živote, by som nerobil, keby som si mohol vybrať, tak aj v prípade, ak sa vyskytne čosi, čo mi celkom nevonia, akceptujem to už z akejsi povinnosti.
O pár dní som odpísal lady Playfordovej a s vďakou som prijal jej pozvanie. Predpokladal som, že chce zo mňa ťahať rozumy, ktoré by mohla nejakým spôsobom využiť v ďalšej tvorbe. Možno chce konečne zistiť niečo bližšie o našej práci. V detstve som čítal niekoľko jej kníh a žasol som, akí môžu byť vyšetrovatelia tupí, neschopní rozlúštiť aj tú najjednoduchšiu záhadu bez pomoci skupinky samoľúbych, bezočivých desaťročných deciek. Od zvedavosti k fascinácii bol iba krôčik a to naštartovalo moju cestu k policajnej kariére. Zvláštne, dovtedy som si neuvedomil, že záujem o ňu vo mne vzbudila práve lady Athelinda.
Počas cesty do Lillieoaku som si prečítal jeden z jej románov, aby som si osviežil pamäť, a zistil som, že môj mládežnícky postreh bol presný: zázračná Shrimp Seddonová vždy hravo pretromfla seržanta Mumáka a inšpektora Trkvasa. Ešte aj jej psia kamarátka, tučná chlpatá Anita, vedela lepšie vyhodnotiť stopu, ktorá sa priam ponúkala.
Keď som o piatej podvečer dorazil, slnko už zapadalo, no ešte bolo dosť svetla, aby som mohol obdivovať krásu miesta, na ktorom som sa ocitol. Ako som tam stál pred honosným sídlom pripomínajúcim palác, postaveným takmer na brehu clonakiltskej rieky Argideen – za mnou dokonale upravená záhrada, naľavo polia a napravo výbežok lesa – uvedomil som si rozľahlosť priestoru, nepoškvrnenú šíru nádheru modrej a zelenej prírody. Už pred odchodom z Londýna som vedel, že panstvo Lillieoak má rozlohu osemsto akrov, no až teraz som si uvedomil, čo to vlastne znamená – človek tu necítil hranice, ak sám nechcel. Nič a nikto na vás nenalieha, nevznáša sa nad vami ťažoba ako niekde v meste. A pochopil som, prečo lady Playfordová nemá ani potuchy o skutočnej policajnej práci.
Vťahoval som do pľúc najsviežejší vzduch, aký som kedy dýchal, a dúfal som, že som správne uhádol dôvod, prečo ma lady Athelinda pozvala. Ak budem mať príležitosť, rád vnesiem do jej uvažovania trochu svetla a prispejem k realistickejšiemu vyzneniu jej kníh. Možno bude v ďalšom románe Shrimp Seddonová a jej partia spolupracovať s kompetentnejšími vyšetrovateľmi...
Vchodové dvere mi otvoril komorník. Bol strednej postavy, sivé vlasy mal preriednuté a okolo očí vrásky – ale nikde inde. Zaujímavé, vyzeralo to, akoby niekto zasadil starecký pohľad do mladíckej tváre.
Jeho výraz bol ešte zvláštnejší. Tváril sa, ako keby mi chcel zvestovať životne dôležitú informáciu, aby ma ochránil pred nejakým nešťastím, ale nemôže, pretože je to nesmierne delikátna záležitosť.
Čakal som, že sa predstaví a vovedie ma do domu. Nestalo sa ani jedno, ani druhé. „Volám sa Edward Catchpool,“ ozval som sa napokon ja. „Pricestoval som z Anglicka. Predpokladám, že ma lady Playfordová očakáva.“
Pri nohách mi stáli kufre. Pozrel na ne a potom kamsi za mňa. Bez slova to zopakoval ešte dvakrát.
„Dám vám odniesť veci do izby, pane,“ vyriekol napokon.
„Ďakujem.“ Zamračil som sa. Naozaj to celé bolo akési zvláštne – ani to neviem celkom dobre opísať. Hoci vetu vyslovil celkom bezpríznakovo, nemohol som sa ubrániť dojmu, že v nej ostalo niečo nevypovedané. Čosi ako: Bohužiaľ, zatiaľ vám nemôžem prezradiť viac.“
„Ešte dačo?“ spýtal som sa.
Črty tváre zrazu prezradili napätie. „Ďalší hosť lady Playfordovej vás očakáva v salóne, pane.“
„Ďalší hosť?“ Bol som v tom, že budem jediný.
Moja otázka ho očividne pobúrila. Ktovieprečo. Už-už som chcel dať najavo nevôľu, keď sa kdesi v útrobách domu otvorili dvere a začul som známy hlas: „Catchpool! Mon cher ami!“
„Poirot?“ zvolal som. „To je Hercule Poirot?“ spýtal som sa komorníka a vkročil som dnu. Už ma nebavilo čakať vonku v chlade, kým ma ráči vyzvať, aby som vošiel. Ocitol som sa v hale, nádherne vydláždenej ako v paláci. Viedlo z nej mohutné drevené schodisko a toľko chodieb a dverí, až sa z toho neznalému človeku môže zakrútiť hlava; stáli tu staré skriňové hodiny a na jednej zo stien visela vypreparovaná jelenia hlava. Úbohé zviera vyzeralo, ako keby sa usmievalo a tak som úsmev opätoval. Hoci bola mŕtva a oddelená od tela, pôsobila vľúdnejšie než majordómus.
„Catchpool!“ opäť sa ozval hlas.
„Dobre počujem Hercula Poirota?“ spýtal som sa opäť, tentoraz už nástojčivejšie.
Sluha neochotne prikývol a onedlho už ku mne na svoje pomery neuveriteľne rýchlym tempom cupital územčistý Belgičan. Potešil ma pohľad na jeho dôverne známe poznávacie znamenia: vajcovitú hlavu, vyleštené topánky a neprehliadnuteľné fúzy.
„Catchpool! Som taký rád, že ste tu!“
„Podobne. To vy ste na mňa mali čakať v salóne?“
„Áno, veruže ja.“
„Myslel som si. Rovno ma tam môžete zaviesť. Prepánajána, čo to má znamenať? Stalo sa niečo?“
„Prosím? Nie. Čo by sa malo stať?“
„Nuž...“ Obzrel som sa. Boli sme s Poirotom sami a moje kufre kamsi zmizli. „Z komorníkovho zdržanlivého správania som usudzoval...“
„Aha, Hatton. Nevšímajte si ho. Za jeho móresmi nič nehľadajte. Jednoducho povaha.“
„Čudný patrón.“
„Oui. Lady Playfordová mi to popoludní vysvetlila, hneď keď som prišiel. Mal som z neho rovnaký dojem ako vy a kládol som jej také isté otázky. Zdalo sa mi, že sa stalo čosi, o čom Hatton nechce rozprávať. Vraj ho poznačili dlhé roky služby - videl mnoho vecí, o ktorých sa neradno zmieňovať, tak radšej hovorí čo najmenej. Aj ona je zúfalá, vraj z neho musí doslova páčiť základné informácie, ako napríklad, kedy bude večera, alebo či dovezú uhlie. Stráži ich ako prísne tajné rodinné tajomstvá, ktoré majú povahu nášľapných mín. Ponosovala sa, že stratil akúkoľvek súdnosť a nevie odlíšiť diskrétnosť od zarytého mlčania.“
„Prečo ho neprepustí?“
„Dobrá otázka, aj ja som ju položil. Vidím, že rozmýšľame rovnako.“
„A dostali ste odpoveď?“
„Zaujíma ju vývoj Hattonovej osobnosti, chce vidieť, ako sa bude v budúcnosti vyvíjať.“
Zúfalo som prevrátil očami v nádeji, že sa čoskoro zjaví niekto, kto mi ponúkne čaj. Vtom sa celý dom zachvel, vzápätí všetko stíchlo a potom sa ozval ďalší rachot. „Prepánajána, čo to...“ začal som, keď som na schodoch zbadal najmohutnejšieho chlapa, akého som kedy videl. Schádzal dolu. Vlasy slamenej farby, podbradok a v pomere k obrovitánskemu telu len maličká hlavička.
Drevo chrapčalo pri každom jeho pohybe, až som sa bál, že sa rozštiepi. „Počujete ten príšerný zvuk?“ vyblafol na nás bez pozdravu. „Schody nemajú vŕzgať pri každom kroku, veď sú nato, aby sa po nich chodilo.
„Iste,“ súhlasil Poirot.
„Však?“ dodal obor úplne zbytočne, keďže už dostal odpoveď. „Poviem vám, dnes sa už nič nevyrába ako voľakedy. Remeslá upadajú.“
Poirot sa zdvorilo usmial, chytil ma za predlaktie a odviedol ma nabok. „Schody viditeľne trpia jeho apetítom. Ale je právnik, na ich mieste by som si tiež najal advokáta.“ Až keď sa zachichúňal, pochopil som, že žartuje.
Kráčal som za ním do priestranného salóna s veľkým kozubom pri dverách. Nekúrilo sa v ňom a bolo tu chladnejšie než v hale. Izba bola oveľa dlhšia než širšia, kreslá stáli v akomsi zvláštnom nepravidelnom rade na jednom konci a na druhom zas v čudesnom zhluku. Umiestnenie nábytku zdôrazňovalo obdĺžnikový charakter miestnosti a opticky ju delilo na dve časti. Závesy na francúzskych oknách oproti vchodu ešte neboli pozaťahované, hoci vonku sa už takmer celkom zotmelo – všimol som si, že je tu oveľa hlbšia tma, než býva o takomto čase v Londýne.
Poirot zavrel dvere. Konečne som si mohol starého priateľa lepšie obzrieť. Od nášho posledného stretnutia sa ešte väčšmi zaguľatil a fúzy mal dlhšie a nápadnejšie než predtým. Tak sa mi to javilo z diaľky. No keď sa priblížil, zistil som, že pracovala len moja fantázia a že sa vôbec nezmenil.
„Náramne sa teším, že vás zase vidím, mon ami! Nechcel som veriť vlastným ušiam, keď mi lady Playfordová oznámila, že tu budete celý týždeň hosťom aj vy.“
Jeho radosť bola nefalšovaná. Premkol ma pocit viny, že som neprejavil rovnaké nadšenie. Jeho to našťastie neurazilo, vôbec nevyzeral sklamaný, hoci inokedy dával v mojej prítomnosti tento pocit s obľubou najavo.
„Doteraz ste nevedeli, že mám prísť aj ja?“ spýtal som sa.
„Non. A dovoľte mi položiť otázku, Catchpool, prečo ste vlastne tu?“
„Dôvod je asi rovnaký ako vo vašom prípade. Athelinda Playfordová ma pozvala listom. Nestáva sa mi každý deň, že ma zavolajú k slávnej spisovateľke. V detstve som prečítal niekoľko jej kníh a...“
„Nie, nie, zle ste ma pochopili. Áno, som tu z rovnakého dôvodu, aj keď som nijakú jej knihu neprečítal. Ale neprezraďte ma, prosím. Otázka mala znieť, prečo chce lady Playfordová, aby sme tu boli obaja? Nazdával som sa, že Hercula Poirota pozvala preto, lebo je vo svojej brandži najslávnejší a najuznávanejší, tak ako ona vo svojej. Ale teraz vidím, že to nesedí, keď ste tu aj vy. Ktovie, možno sa dočítala o prípade vrážd v londýnskom hoteli Bloxham.“
Nemal som chuť vŕtať sa v starej záležitosti. „Pôvodne som sa nazdával, že sa ma chce pospytovať na policajnú prax, aby niektoré veci opisovala pravdivejšie,“ povedal som. „Myslím, že by jej nezaškodilo trochu realistickejšie videnie...“
„Oui, oui, biensür. Máte pri sebe ten list?“
„Hm?“
„Ten, čo vám poslala lady Playfordová.“
„Och, áno, tu vo vrecku.“ Podal som mu ho.
Preletel list očami a vrátil mi ho. „Presne taký napísala aj mne. Nič bližšie neuviedla. Možno máte pravdu a chce s nami prekonzultovať nejakú odbornú tému.“
„Ale... veď vy už ste s ňou hovorili, nespýtali ste sa jej?“
„Ale, mon ami, nemohol som na ňu vyhŕknuť hneď po príchode: ,Čo odo mňa chcete?´ Veď by to bolo vrcholne nezdvorilé.“
„A ona sama nič neprezradila? Ani nenaznačila?“
„Nebol čas. Prišiel som len pár minút predtým, ako mala stretnutie s právnikom.“
„S tým, ahm, korpulentným pánom, ktorého sme videli na schodoch?“
„Orvillom Rolfom? Nie, nie. Aj on je advokát, ale lady Playfordová mala o štvrtej schôdzku s iným. Už som sa s ním zoznámil. Zdalo sa mi, že sa tu cíti veľmi nesvoj.“
„Čo tým presne myslíte?“
„Iba toľko, že nebol vo svojej koži.“
„Aha.“ Nič som nechápal, ale obával som sa, že by som sa márne vypytoval ďalej.
Poirot pokrútil hlavou. „Poďte, vyzlečte si kabát a sadnite si,“ vyzval ma. „Celé je to záhada. Vzhľadom na zoznam hostí.“
„Myslíte, že by som mohol niekoho požiadať o šálku čaju?“ Poobzeral som sa po miestnosti. „Očakával by som, že komorník pošle slúžku, keď je lady Playfordová zaneprázdnená.“
„Požiadal som, aby nás nikto nerušil. Ja som sa po príchode už stihol občerstviť a údajne sa čoskoro bude podávať aperitív. Nemáme veľa času, Catchpool.“
„Veľa času na čo?“ čudoval som sa.
„Keby ste si už konečne sadli, dozvedeli by ste sa,“ usmial sa Poirot na pol úst. No jeho tón bol vážny.
Sadol som si plný nervózneho očakávania.