|
|
|
|
|
|
| Bežná cena: |
9.95 eur |
| Naša cena |
8.95 eur
|
|
|
|
| Originál: |
Nerve a The Sport of Queens |
| Prekladateľ: |
Viera Marušiaková a Rudolf Lesňák |
| Edícia: |
Zelená knižnica |
|
| Žáner: |
|
| Väzba: |
viazaná |
| Formát: |
13 x 20 cm |
|
| Počet strán: |
255 |
| ISBN: |
978-80-220-1586-8 |
| EAN: |
9788022015868 |
|
|
|
|
 |
|
Anotácia |
|
| Za názvom Odvaha sa skrývajú dve pozoruhodné diela obľúbeného spisovateľa. V prvom, kriminálnom románe z dostihového prostredia, hlavný hrdina džokej Rob Finn zisťuje, že ľudská zloba a nenávisť sa ani vo svete športu neštítia nijakého zločinu. Napínavý román vhodne dopĺňa vlastný životopis Dicka Francisa Šport kráľovien, ktorý v ničom nezaostáva za autorovými detektívnymi príbehmi a ktorý potvrdil jeho obrovskú popularitu, keďže vyšiel v preklade do mnohých jazykov. |
|
|
Úryvok |
|
7
„Chyba je, že práve teraz je taká veľká núdza o džokejov,“ poznamenal James Axminster.
Boli sme na ceste do Sandownu a zhovárali sa o tom, ktorých džokejov si má najať v budúcom týždni, keď bude posielať kone v ten istý deň na dve rôzne závodiská.
„Človek by si takmer myslel, že na všetkých džokejoch leží akási kliatba,“ povedal a rutinovane vmanévroval svoje veľké auto medzi neobratnú bicyklistku a oproti idúce sťahovacie auto. „Art sa zastrelil, Pip si zlomil nohu, Grant sa nervove zrútil. Dvaja či traja ďalší sú vyradení pre bežnejšie zranenia ako narazené kľúčne kosti a najmenej štyria celkom schopní chlapci poslúchli scestné rady toho nešťastného Ballertona a teraz vyklepkávajú karosérie áut na montážnych linkách. Je tu Cloony... ale počul som, že je veľmi nespoľahlivý a nikdy nie je isté, či sa včas dostaví na dostihy; Danny Higgs vraj uzaviera privysoké stávky a Ingersoll, ako mi povedali, sa nie vždy snaží...“
Spomalil, lebo cez cestu pred nami nešikovne tlačila kočík matka s troma malými deťmi, a pokračoval: „Keď si myslím, že som našiel dobrého, perspektívneho džokeja, vždy sa o ňom akosi dopočujem niečo nedobré. V tvojom prípade to bol ten film, čo ukazovali v Kemp-Lorovej televíznej relácii. Bolo to otrasné, čo? Díval som sa na to a vravel som si, panebože, čo som to vykonal, najmem si také nemehlo, ako to vysvetlím majiteľom?“ Uškrnul sa. „Už-už som im chcel všetkým zavolať a ubezpečiť ich, že ty ich kone nedostaneš. Našťastie pre teba som si spomenul, ako si nedávno pre mňa jazdil, dopozeral som reláciu do konca, a potom som si to rozmyslel. Ba napadlo mi, že keď som ťa vzal do svojej stajne, možno som natrafil na zlatú žilu. Nič, čo sa stalo potom,“ s úsmevom na mňa zaškúlil, „nevyvrátilo túto moju mienku.“
Aj ja som sa naňho usmieval. Za tie týždne, čo Pip ležal so zlomenou nohou, som ho dobre spoznal a každým dňom som ho mal radšej.
Bol nielen dokonalým majstrom vo svojom odbore a veľmi pracovitým človekom, ktorý nepoznal únavu, ale bol spoľahlivý aj v iných veciach. Nikdy nebol náladový a človek nemusel ísť za ním s obavou, či náhodou nemá zlú náladu; bol vždy rovnaký, ani priveľmi veselý, ani zlostný, len uvážlivý a vľúdny. Hovoril priamo, čo si myslel, takže človek nemusel v jeho slovách hľadať skryté narážky či sarkazmus, každý vždy vedel, na čom je, a nemusel sa ničoho obávať. Zároveň však vedel byť vo všeličom veľký sebec. Ak nešlo o vyslovene pracovné problémy, vždy staval vlastné pohodlie a prospech na prvé, druhé a tretie miesto a bol ochotný urobiť niekomu nejakú láskavosť iba vtedy, keď na to nemusel obetovať ani čas, ani námahu. Ale aj to si zamestnanci jeho stajne pochvaľovali, lebo bolo preňho typické, že keď bolo treba, radšej im dal štedré cestovné diéty z vlastného vrecka, než by mal urobiť desaťkilometrovú zachádzku a zaviezť ich až domov.
Od začiatku mal tuším rád moju spoločnosť, tak ako ja jeho, a dosť skoro mi povedal, aby som ho neoslovoval „pane“, ale „James“. Keď ma neskôr v tom istom týždni viezol autom z dostihov v Birminghame, šli sme okolo jasne osvetlených plagátov ohlasujúcich koncert, ktorý sa mal v ten večer konať.
„Dirigent sir Trelawny Finn,“ prečítal nahlas, keď mu oči padli na obrovské písmená. „Zrejme nie ste rodina,“ poznamenal žartom.
„Ba vlastne áno, je to môj strýko,“ povedal som.
Nastalo hluché ticho. Potom sa ozval: „A Caspar Finn?“
„Môj otec.“ Odmlka.
„Ešte niekto?“
„Moja matka, Dáma Olivia Cottinová.“
„Panebože!“ zvolal.
Uškrnul som sa.
„Tajil si to,“ povedal.
„Vlastne je to celkom naopak,“ vysvetlil som mu veselo. „Oni chcú, aby som to tajil. Džokej v rodine je pre nich potupa. Hanbia sa za to. Nechcú, aby sa vedelo, že mám s nimi niečo spoločné.“
„Áno,“ povedal zamyslene, „to vysvetľuje všeličo, nad čím som sa v súvislosti s tebou zamýšľal. Kde sa v tebe berie to sebavedomie... a prečo tak málo o sebe hovoríš.“
Usmial som sa. „Budem veľmi rád... James... ak nebudeš vo vážnici hovoriť o mojich rodičoch, už kvôli nim.“
Sľúbil, že nebude, a dodržal slovo, no odvtedy sa ku mne správal ešte priateľskejšie. Takže keď vymenúval údajné nedostatky Petra Cloonyho, Dannyho Higgsa a Tiktaka, trúfol som si povedať: „Myslím, že počúvaš priveľa chýrov. Si si istý, že sú pravdivé?“
„Pravdivé?“ zopakoval prekvapene. „Napríklad Peter Cloony pred niekoľkými týždňami naozaj vynechal dvoje dostihov, lebo sa oneskoril. To je pravda.“
Porozprával som mu o Petrovej nehoráznej smole, keď dvakrát naďabil na vozidlo zatarasujúce ústie úzkej cesty z jeho dediny na hlavnú cestu. „Pokiaľ viem,“ povedal som, „odvtedy ani raz nemeškal. Jeho povesť oneskorenca sa zrejme zakladá len na tých dvoch dňoch.“
„Viac ráz som počul, že sa naňho nedá spoľahnúť, či vôbec príde,“ tvrdil James.
„Od koho?“ spýtal som sa zvedavo.
„Och, čo ja viem. Od Corina Kellara. A, samozrejme, od Johnsona, ktorý ho zamestnáva. Aj od Ballertona, hoci mi zdravý úsudok káže, aby som jeho reči radšej nepočúval. Ale všetci o tom vedia.“
„A čo Danny Higgs?“ nadhodil som. Dany bol typický Londýnčan z periférie, šťúply, ale dravo odvážny.
„Priveľa stavia,“ vyhlásil James.
„Kto to vraví?“ Vedel som, že Danny stavia na kone, čo bolo proti predpisom, ale podľa jeho rečí v šatni to boli len päť či desaťlibrové sumy, pre ktoré by máloktorý tréner naňho pozeral krivým okom.
„Kto? Nuž... teda... Corin,“ dopovedal habkavo. „Ako si spomínam, viac ráz sa o tom zmienil. Vraj preto si ho už nenajíma.“
„A Tiktak? Kto vraví, že sa Tiktak nie vždy snaží?“
Neodvetil mi hneď. Po chvíli povedal: „Prečo by som nemal veriť tomu, čo mi Corin povie? Nemá na tom osobný záujem. Je výborný tréner, ale je ako my všetci závislý od toho, či si nájde dobrých džokejov. Určite by sa nepripravoval o džokejov ako Cloony či Higgs, keby na to nemal vážny dôvod.“
Chvíľu som rozmýšľal a potom som povedal: „Viem, že ma vlastne do toho nič nie je, ale mohol by si mi prezradiť, prečo si prepustil Granta Oldfielda? Sám mi vravel, že to nejako súviselo s akousi správou, ale nechcel mi to bližšie vysvetliť.“ Radšej som nespomenul, že v tej chvíli nebol celkom pri vedomí.
„Správou? Ach áno, podával správy, to som nemohol strpieť.“
Ešte vždy som nechápal. Axminster sa prešmykol na oranžovú a zaškúlil na mňa.
„Vieš,“ vysvetľoval netrpezlivo, „správy, čiže informácie. Podával informácie. Ak sme mali nejakého nádejného koňa, dal tip profesionálnemu stávkarovi. Majiteľ koňa nezískal za svoje peniaze výhodný pomer stávok, lebo profesionál ho predbehol a zmenil kurz. Troch mojich majiteľov to riadne naštvalo, a bodaj by sa im páčilo uspokojiť sa s dvoma či troma k jednej, keď čakali šesť či sedem. Grant teda musel ísť. A škoda; bol to tvrdý džokej, takého som práve potreboval.“
„Ako si zistil, že Grant predáva tipy?“
„Prišiel na to Maurice Kemp-Lore, keď pripravoval jednu zo svojich relácií. Bola tuším o tom, ako pracujú profesionálni stávkari, a o Grantovi sa dozvedel viac-menej náhodou. Div sa mi za to neospravedlňoval a povedal, že múdrejšie bude Grantovi o tom nehovoriť. Ibaže človek nemôže s džokejom normálne pracovať, ak pred ním musí niečo tajiť, to jednoducho nejde.“
„Čo povedal Grant, keď si ho prepustil?“
„Všetko veľmi rozhorčene poprel. Veď ako inak. Žiaden džokej sa neprizná, že predáva informácie, ak chce, aby ho zamestnal iný tréner.“
„Rozprával si sa s tým profesionálnym stávkarom?“ spýtal som sa.
„Vlastne áno,“ odpovedal. „Vieš, nechcel som tomu veriť. Ale bol to jasný prípad. Musel som ho trochu pritlačiť, lebo to naňho nevrhalo práve najlepšie svetlo, ale nakoniec Lubbock, ten profesionál, predsa len priznal, že odkedy Grant začal pre mňa jazdiť, dostával od neho telefonicky tipy a že mu za to platil.“
Znelo to dosť presvedčivo, ale ja som mal nejasný dojem, že mi kdesi niečo uniklo.
Obrátil som reč. „Vráťme sa k Artovi. Prečo si boli s Corinom večne vo vlasoch?“
„To presne neviem,“ zamyslel sa James. „Zo dva razy sa Corin predo mnou zmienil, že Art nejazdí podľa jeho pokynov. Možno preto.“ Na okružnej križovatke šikovne obišiel dva pomalé kamióny a znova pozrel na mňa. „O čo ti ide?“
„Občas mám dojem, že sa to všetko odohráva podľa akéhosi scenára. Priveľa džokejov doplatilo na rôzne chýry. Sám si povedal, že to vyzerá, akoby na džokejoch ležala kliatba.“
„To som nemyslel vážne,“ bránil sa. „Máš bujnú fantáziu. A čo sa týka chýrov, aký chýr je na vine, že Art spáchal samovraždu, že si Pip zlomil nohu a Grant predával informácie? Chýr nenútil Cloonyho, aby prichádzal do práce neskoro!”
„Nie je pravda, že Danny Higgs priveľa stavia,“ povedal som s pocitom, že bojujem za stratenú vec. „A Ingersoll jazdí tak poctivo ako každý iný.“
„Nemôžeš vedieť, čo robí Higgs,“ presviedčal ma, „a Ingersoll, na to ťa musím upozorniť, bol minulý týždeň na koberci u stevardov, lebo zadržal koňa, ktorý mal skončiť tretí. Kôň patrí Johnovi Ballertonovi a toho to veľmi nahnevalo, sám mi to vravel.“
Vzdychol som. Podľa Tiktakovej verzie mu Corin pred dostihmi povedal, aby koňa veľmi nenamáhal, lebo nie je celkom fit, a tak sa Tiktak rozhodol, že nebude koňa štvať len preto, aby skončil tretí. Uvažoval, že radšej ušetrí koňovi energiu na jeho prípadné budúce víťazstvo. Takto bežne uvažuje a robí aspoň polovica džokejov a trénerov, čo pracujú v dostihovom športe; pravda, majitelia a diváci, čo uzatvárajú stávky na umiestnenie svojho koňa, sa s tým nemusia stotožňovať. Po vyšetrovaní sa Corin, ako zvyčajne kam vietor, tam plášť, dal počuť, že Tiktaka za jeho postup odsudzuje.
„Je možné, že sa mýlim,“ povedal som pomaly, „aspoň v to dúfam. Lenže...“
„Lenže?“ napovedal mi, keď som sa odmlčal.
„Lenže,“ dopovedal som zľahka, „ak niekedy počuješ nejaké chýry o mne, spomenieš si na to, čo si o tom myslím... a dôkladne sa presvedčíš o pravdivosti skôr, ako im uveríš?“
„Dobre,“ povedal, aby mi ulahodil. „Myslím, že je to nezmysel, ale dobre, súhlasím.“ Chvíľu sa mlčky venoval šoférovaniu, potom netrpezlivo pokrútil hlavou a dodal: „Nikto nemôže nič získať zámerným diskreditovaním džokejov. Je to hlúposť. Nedáva to zmysel.“
„Viem,“ prisvedčil som. „Nedáva to zmysel.“
Zmenili sme tému.
|
|
