|
|
|
|
|
|
| Bežná cena: |
9.95 eur |
| Naša cena |
8.95 eur
|
|
|
|
| Originál: |
Undercurrents |
| Prekladateľ: |
Mária Kočanová |
|
| Žáner: |
|
| Väzba: |
viazaná |
| Formát: |
13 x 20 cm |
|
| Počet strán: |
336 |
| Váha: |
380 gr. |
| ISBN: |
978-80-220-1627-8 |
| EAN: |
9788022016278 |
|
|
|
|
 |
|
Anotácia |
|
| Strhujúca austrálska sága od autorky úspešnej trilógie Zem za morom, Červená zem a Rajské údolie, prirovnávanej k bestselleru Vtáky v tŕní. Olivia Hamiltonová sa po rokoch strávených v Anglicku vracia do rodného mestečka Trinity v Austrálii, pevne rozhodnutá vypátrať pravdu o pozadí dokumentov, ktoré našla v matkinej pozostalosti. A hoci má po svojom boku priateľa z detstva Gilesa, jej pátranie nie je vôbec jednoduché, keďže tak ako pred rokmi naráža na otvorené nepriateľstvo staršej sestry Irene... |
|
|
Úryvok |
|
Austrália 1947
Domov. Emotívne slovo vyvolávajúce pocit tepla, lásky a bezpečia. Napriek tomu sa v tridsiatich dvoch rokoch vrátila na miesto, ktoré pre ňu ostalo iba provokujúcou spomienkou. Spomienkou na nekonečný slnečný jas – spomienkou na čosi temné za tým prenikavým slnečným jasom – čosi, čo začínala chápať iba teraz, po dvadsiatich dvoch rokoch.
Olivia sa striasla, akoby ju ovanulo niečo oveľa chladnejšie než vietor od mora. Dávno minulé časy detstva ju teraz, po návrate, zaplavili v plnej sile a keď sa dívala na hrajúce deti na pláži, upútalo ju predovšetkým jedno z nich.
Dievčatko sa sústreďovalo na stavanie hradov z piesku, plavé kučery sa mu ligotali v slnečných lúčoch, ústa zošpúlené od sústredenia. Pripadalo jej, akoby čas zastal v uplynulých rokoch, a umožnil jej pohľad na seba v rovnakom veku. Akoby sa znova premenila na nevinné dieťa, čo si neuvedomovalo spleť tajomstiev a klamstiev, ktorým dôverovalo. Olivia však vedela, že nevinnosť je bezcenná, lebo keď sa napokon odhalí pravda, všetko, čomu veríme, sa roztriešti.
Uvažovala, aká budúcnosť čaká dievčatko, ktoré v tej chvíli vyklopilo obsah plechového vedierka, a začalo znova hrabať. Aké tajomstvá jej zatienia život? Nádejala sa, že nijaké. Dúfala, že pozná lásku.
Olivia zažmurkala, potlačila slzy a zo všetkých síl sa snažila ostať pokojná. Roky vojny ju naučili, že sebaľútosť nemá význam. Vyplavovanie a podliehanie zlosti je len mrhanie energie. Naučila sa, že nič nezíska, ak dovolí, aby jej rozhodnutie nahlodal strach z neznámeho. Je užitočnejšie využiť pokojné okamihy na načerpanie sily a odvahy pasovať sa s tým, čo ju čaká. Lebo pravda sa nachádza tu, v Trinity, a ona bola rozhodnutá vypátrať ju.
Zasunula vreckovku za opasok a oprášila si piesok z priliehavých šantungových šiat, ktoré v povojnovom Londýne pokladali za vrchol módy, no medzi bavlnenými šatami a plavkami tunajších návštevníkov pláže jej pripadali príliš parádne. Ani biele rukavičky, kabelka a špicaté ihličky sem nepasovali, takže hrajúce sa deti ďalej sledovala s trpkým úsmevom. Nevedela sa dočkať, kedy sa zaregistruje v hoteli. Bola taká netrpezlivá, že pred príchodom na pláž sa neunúvala prezliecť. Lebo na tejto pláži, v tomto kúte severného Queenslandu, boli obsiahnuté všetky jej spomienky.
Napriek zmätočnému a bolestnému dôvodu súvisiacemu s týmto výletom, novú garderóbu si vyberala s radosťou. Takmer s úľavou načas zavesila uniformu na vešiak, zabudla na prežité hrôzy a zodpovednosť, ktorú ako zdravotná sestra niesla na svojich pleciach, a znova sa premenila na ženu. Hoci to znamenalo, že musela použiť všetky kupóny na oblečenie, čo si nasporila.
Zhlboka vzdychla, oprela sa chrbtom o drevenú lavičku a obzrela sa po okolí. Celkom jej vymizlo z pamäte rozľahlé priestranstvo, zabudla na úžasné svetlo prichádzajúce po tme aj na chaos v Londýne počas náletov. Čas akoby znova nadobudol význam, jeden deň nasledoval za druhým pozvoľným tempom, bez zhonu a náhlenia, na ktoré bola zvyknutá z Anglicka. Vojnové roky akoby neexistovali. Akoby sa tento kút sveta sotva zobudil z dlhého spánku, zlé sny sa rozplynuli v hojivom slnečnom teple, ktoré Austrálčania berú takmer ako samozrejmosť.
Hľadela okolo seba, videla odblesk toho tepla v bezstarostnom správaní ľudí, ich optimistickom prístupe k životu a priateľských úsmevoch. Na okamih zavrela oči a vdychovala vôňu borovíc a eukalyptov priviatu so spŕškou od mora. Začínalo na ňu pôsobiť čaro jedinečného miesta. Ako rýchlo zabudla na jeho moc.
Olivia prebehla pohľadom po známej scenérii. Poznala ju, lebo tu sa odohrávali jej sny. Poznala ju, lebo si ju uchovávala v spomienkach a hlboko v roztúženom vnútri od okamihu, keď musela odtiaľto odísť. Teraz v nej zázrak návratu domov vyvolával také prenikavé pocity, až jej vyrážalo dych. Uvedomila si, že tu všetko ostalo po starom. Akoby tento výnimočný kút zeme čakal iba na túto chvíľu – pripadal jej ako vzácny, prednedávnom rozbalený jagavý dar. Nevedela sa nabažiť pohľadu, zvukov a vôní, čo jej donedávna pripadali navždy stratené.
Pláž tvoril oblúk svetložltého piesku, na ktorom sa trieštila mliečna pena teplého Tichého oceánu. Na najvzdialenejšom konci oblúka sa vypínali prevísajúce čierne útesy ponorené do tyrkysového mora. Skaly boli posiate červenými škvrnami pripomínajúcimi hrdzu – bola to farba šírej pustatiny, ktorá sa rozprestierala iba niekoľko stoviek míľ na západ od pokojného zálivu. Borovice a jasnožlté agáty bojovali o miesto na kraji útesov, korene mali zaborené do hrubého koberca z borovicového ihličia, šišiek a úrodnej čiernej zeme.
Olivia vdychovala vôňu, neoddeliteľnú súčasť svojho detstva, sledovala elegantné pelikány plachtiace nad vodou, počúvala škriekanie bahniakov a kolíkov. Domov. Toto je jej domov, bez ohľadu na bolestné spomienky, bez ohľadu na tajomstvá, čo dosiaľ ostávali neodhalené. Čas strávený mimo domova bol v širšom zmysle veľmi krátky a dušou vlastne toto miesto nikdy neopustila. Lebo rovnako ako stromy na útesoch, aj ona mala korene zapustené v tunajšej čiernej zemi. Iba sa modlila, aby boli dosť hlboké a odolali blížiacej sa búrke.
Giles si prešiel prstom po vnútornej strane goliera a ľutoval, že nemá oblečené niečo vhodnejšie. Tropický oblek mal po dlhej ceste pokrkvaný a zafúľaný, golier košele ho tlačil na krku, kravata ho škrtila. Posunul si dozadu slamený klobúk a utrel čelo vreckovkou. Horúčava mu pripomenula Taliansko a nekonečné týždne strávené v zajateckom tábore potom, ako ho zostrelili. Za útek sa draho platilo a dokonca aj v tomto pokojnom prostredí sa mu zdalo, že v škriekaní morských vtákov počuje ozvenu výstrelov.
Potiahol si klobúk späť do čela a uhladil si fúzy. Pripomenul si, že to všetko robí pre Oliviu. Trochu nepohodlia hravo zvládne. Ona si to zaslúži.
Giles sa zadíval na mladú ženu sediacu na lavičke na pobreží a hoci sa vynímala nielen oblečením, ale aj správaním, inštinktívne vedel, že samota jej vyhovuje. Hlavou jej určite víri množstvo myšlienok a s určitosťou vedel, čo pre ňu znamená návrat domov. Čosi podobné prežíval, keď ho konečne pustili z nemocnice, a vrátil sa do Wimbledonu, ale ak by ho požiadali, aby zhodnotil zadúšajúce pocity z toho dňa, zrejme by sa mu to nepodarilo. Lebo boli neopísateľné.
Uvoľnil si kravatu a golier a po krátkom váhaní si vyzliekol sako. Prázdny rukáv mu bude do smrti pripomínať vojnu, no časom sa s tým naučil žiť. Hlavné, že ostal nažive. Položil sako na zem pod borovicu, sadol si a oprel sa o drsnú kôru. Zapáli si tenkú cigaru a cez kúdol dymu hľadel na Oliviu.
Tvorila súčasť jeho života dvadsaťdva rokov a dosiaľ si jasne spomínal na deň, keď sa s matkou prisťahovala na ich tichú ulicu vo Wimbledone. Zatvoril oči a v mysli si vybavoval debny a škatule, čo nosili do domu zo sťahovacieho auta. Bolo to týždeň pred jeho jedenástymi narodeninami a dúfal, že noví susedia majú syna približne v jeho veku, aby sa mal s kým hrať. Bol jedináčik a cítil sa osamelý.
Giles otvoril oči a pohľadom hneď pátral po Olivii. Usmial sa pri spomienke na hlboké sklamanie, keď z taxíka vystúpilo malé dievčatko. Ako sa mýlil, keď sa v tej chvíli domnieval, že sa s ňou nespriatelí.
Olivia ho pútala od samého začiatku, lebo bola iná, ako deti, s ktorými sa dovtedy poznal. Napriek tomu, že bola od neho o rok mladšia, páčili sa jej drsné chlapčenské hry a poľahky ho porazila v lození po stromoch aj v rýchlej jazde na poníkoch po mestskom parku. Bola odvážna a energická, nikdy sa nerozplakala ani neklamala a škrabance a hrče zo spoločných dobrodružstiev vystavovala na obdiv s obdivuhodným hrdinstvom.
Gilesovi bolo do smiechu pri spomienke na niekdajšie výjavy. Raz sa vysmieval z jej prízvuku. Viac to neurobil, lebo sa hneď presvedčil, že vie uštedriť rovnako štipľavé zaucho ako ktorýkoľvek chlapec.
Zadíval sa ponad rozľahlú pláž na mladú ženu na lavičke a cítil známy príval lásky. Oliviino chlapčenské správanie sa zbrúsilo rokmi strávenými v dievčenskej internátnej škole, stratila prízvuk, no občas sa v jej správaní mihli záblesky predchádzajúcej výbušnosti roztopašného dievčaťa, ktoré sa v pokojných chvíľach priznávalo, že v anglickej spoločnosti sa necíti vo svojej koži.
Ak je pravda, čo sa klebetilo na oddeleniach, Olivia si cez vojnu prišla na svoje. Nik nevedel šoférovať sanitku tak odvážne ako ona ani si pri náletoch tak obratne poradiť s nevrlými strážcami či službukonajúcimi chirurgmi. Energia a odmerané správanie jej poslúžili v každej situácii, nežnejšia stránka jej povahy sa prejavila pri starostlivosti o ranených a kričiacich, ktorých vyslobodzovala z horiacich trosiek východného Londýna, a odvážala do ošetrovne.
Giles sledoval, ako sedí hlboko zamyslená. Drobná a štíhla, v slamenom klobúku tieniacom tvár, bez náznaku vášne, čo sa, ako dobre vedel, tajila v jej útlom tele – neprezrádzala nič zo skúseností ani zmätku, čo prežívala po udalostiach posledných mesiacov. Nezaujatý pozorovateľ postrehol iba auru pokoja, čo ju obklopoval, pekné šaty a klamlivú krehkosť tela. Pri dôkladnejšom sledovaní by si však azda všimol oheň v hĺbke jej očí aj vzdorovito zdvihnutú bradu – a vyvodil by z nich známky pevnej vôle. Hádam by stačil pohľad na jej lesklé čierne vlasy, ktoré si navzdory móde a príkazu hlavnej sestry odmietla ostrihať, a nosila ich úhľadne zapletené a pripnuté na zátylku.
Giles odklepol popol z cigary a vzdychol. Koľko ráz mal pokušenie vytiahnuť sponky a zaboriť si prsty do jej ebenovej záplavy! Koľko ráz túžil zbozkávať tmavé krídla obočia a sladké pery, chytiť do dlaní jej tvár a cítiť hebkosť jej pokožky!
Sklonil hlavu a uškrnul sa. Olivia by ho za takú opovážlivosť vyťahala za uši – a právom. Pretože jej nikdy neprezradil, čo k nej cíti – neodvážil sa riskovať, že stratí dôverné priateľstvo, ktoré ich roky spájalo. Teraz je už neskoro. Ktorá žena, nehovoriac o krásavici ako je Olivia, by ho chcela?
Giles potlačil náhly popud sebaľútosti, berúc ju na vedomie a uznávajúc jej opodstatnenosť. No zároveň si dobre uvedomoval iskričku nádeje, ktorá nikdy nezhasne. Nádeje, že jedného dňa ho Olivia bude ľúbiť.
Prešiel si prstami po prázdnom rukáve. Fantóm ľavej ruky ho dosiaľ neopustil, stále bolel, svrbel, mravenčil dávno neexistujúcim životom. Dúfal, že časom si zvykne na jej neprítomnosť. Uvažoval, či sa chýbajúca končatina neponáša na jeho vzťah s Oliviou. Existoval, lenže nie v podobe a stave, aké si želal. Uspokojil sa s priateľstvom – druhou najlepšou možnosťou – a zabudol na všetky plány zo začiatku vojny o manželstve, deťoch a domove na vidieku.
Obával sa, že Olivia neopätuje jeho city, ale prechováva k nemu hlbokú lásku ako k staršiemu bratovi, ktorého nikdy nemala, ako k najdôvernejšiemu priateľovi a strážcovi svojich tajomstiev. Zmienkou o láske by sa medzi nimi všetko zmenilo: do ich vzťahu by to prinieslo doteraz nepoznanú rozpačitosť, zmenu alebo stratu doterajšej vzájomnej dôvernosti, čím by sa zničilo všetko, čo si nanajvýš cenili. Preto mlčal.
Dôkladne zahasil ohorok, skontroloval ho, potom vstal a zdvihol sako. Uznával, že je sebecký. Myslí iba na seba, zatiaľ čo Olivia je očividne vážne znepokojená. Cestu sem merala zo závažného dôvodu, o ktorom sa mu – čo bolo nezvyčajné – doteraz ani slovom nezmienila. Bezpochyby mu ho prezradí, keď to uzná za vhodné, a on musí byť pripravený, zabudnúť na úvahy o láske a poskytnúť jej oporu. Lebo mal nepríjemné tušenie, že smerujú do rozbúrených vôd.
|
|
