|
|
|
|
|
|
| Bežná cena: |
10.90 eur |
| Naša cena |
9.90 eur
|
|
|
|
| Originál: |
Scandaľ s Bride |
| Prekladateľ: |
Miriam Ghaniová |
|
| Žáner: |
|
| Väzba: |
viazaná |
| Formát: |
13 x 20 cm |
|
| Počet strán: |
352 |
| ISBN: |
978-80-220-1615-5 |
| EAN: |
9788022016155 |
|
|
|
|
 |
|
Anotácia |
|
| Ľúbostný romantický príbeh, ktorým pokračuje sága o rode Sherbrookovcov, autorka zasadila do čarokrásnej škótskej prírody, opradenej dávnymi legendami. Vychýrený zvodca Richard Cynster, prezývaný Škandál, sa za nič na svete nechce oženiť – až kým ho závet jeho príbuzného nezvedie dohromady s krásnou Catrionou Hennessyovou, ktorá ho od prvej chvíle priťahuje. Ani hrdú škótsku krásavicu nenechajú Richardove bozky ľahostajnou, no vonkoncom si nevie predstaviť, že by sa jej manželom mal stať práve člen neslávne známeho cynsterovského klanu... |
|
|
Úryvok |
|
Richard stál na cintoríne v závetrí kamenného múra a hľadel na matkin hrob. Nápis na náhrobku bol stručný. Lady Eleanor McEneryová, manželka Seamusa McEneryho, zemana z Keltyheadu. Len to, nič viac. Nijaký láskyplný dovetok. Ani slovko o nemanželskom synovi, ktorého po sebe zanechala.
Richardovi sa ani sval na tvári nepohol. Už dávno sa zmieril so svojím postavením. Potom čo ho položili na prah otcovho domu, Diablova matka Helena všetkých prekvapila, keď ho prijala za vlastného syna. Tým všetkým zavrela ústa: dokonca ani teraz sa neodvážil nikto, kto si nechcel znepriateliť Helenu a spolu s ňou celý klan Cynsterovcov, robiť narážky na Richardov skutočný pôvod alebo spochybňovať to, či je legitímny syn svojho otca. Inštinktívna bystrá a nadmieru šľachetná Helena mu darovala miesto v spoločnosti, za čo jej nikdy neprestal byť vďačný.
No žena, ktorej kosti odpočívali tu pod zemou, mu darovala život, a jej sa nemohol poďakovať nijako, len tak, že svoj život prežije, ako sa patrí.
O matke vedel iba to, čo mu povedal otec. Keď sa ho malý Richard nevinne opýtal, či ľúbil jeho matku, Sebastian si prehrabol prstami vlasy a odvetil: „Bola veľmi pekná a veľmi osamelá. Zaslúžila si viac, ako jej dalo manželstvo.“ Odmlčal sa a dodal: „Bolo mi jej ľúto.“ Potom sa zahľadel na syna a tvár mu rozjasnil úsmev. „Ale teba ľúbim. Ľutujem, že zomrela, ale ani na okamih som neľutoval, že si sa narodil.“
Richard svojho otca chápal – sám bol Cynster do špiku kostí. Pre Cynsterovcov boli najdôležitejšími hodnotami rodina, deti, domov, rodinný kozub. To boli hlavné ciele ich úsilia, ich najväčšie životné víťazstvá.
Richard strávil pri matkinom hrobe niekoľko tichých minút, až kým nepocítil, ako sa mu mráz zahrýza do nôh. Potom vzdychol, vystrel sa, ešte raz pozrel na hrob a pobral sa naspäť k hostincu.
Čo mu asi zanechala matka? A prečo ho dal zrazu Seamus zavolať, až keď už sám ležal v hrobe, potom čo mu tak dlho odopieral dedičstvo? Richard pomaly obišiel kostolík. Načúval, ako vržďanie jeho krokov pozvoľna zaniká v hvízdaní čerstvého vetra medzi holými konármi. Vyšiel na hlavný chodník, a zrazu začul kroky blížiace sa spoza kostola. Zastal, obzrel sa - a uvidel bytosť stvorenú z kúziel a mesačného svitu.
Bola to prostovlasá žena v tmavom plášti, čo jej povieval okolo tela. Na pleciach a chrbte jej splývala záplava hustých hodvábnych vlasov, ktoré v šere svietili jasnou medenou žiarou ako oko majáka na temnom pozadí stromov. Jej chôdza bola rázna, každý krok mal svoj účel. Oči mala sklopené, ale Richard by prisahal, že žena sa nedíva, kam má stúpiť.
Kráčala bez váhania, mierila priamo k nemu. Nevidel jej do tváre, ani nerozoznával postavu pod plášťom, ale jeho dokonalý inštinkt ho málokedy zradil. Jeho zmysly sa prudko vyostrili - jasný príznak túžby na prvý pohľad. S dychtivo vykrútenými kútikmi úst sa nehlučne zvrtol a pripravil na stretnutie.
Catriona kráčala náhlivo po cestičke so stisnutými perami a mračila sa. Bola už tak dlho stúpenkyňou Panej, že vedela presne, ako predniesť svoju žiadosť o vysvetlenie vidiny. Otázka, ktorú položila, bola stručná a išla priamo k veci. Opýtala sa, aký význam má muž pre ňu, ktorého tvár sa jej zjavuje. Pani jej odpovedala a slová, čo sa sformovali v Catrioninej mysli, zneli jednoznačne: Stane sa otcom tvojich detí.
Tieto slová sa nedali nijako prekrútiť. Nech si ich už Catriona prevracala v mysli akokoľvek, stále znamenali to isté.
Takže sa pred ňou vytvoril vážny problém. Hoci to bolo nepochopiteľné, Pani sa tentoraz musela pomýliť. Ten muž, nech už to bol ktokoľvek, je panovačný, neľútostný, dominantný. Catriona však potrebovala úprimnú dušu, muža, ktorý ju bude ochotne a nenápadne podporovať, aby mohla vládnuť. Nechcela silu, potrebovala slabosť. Posielať jej bojovníka nemalo zmysel.
Catriona sa zarazila, dych sa jej zastavil. Keď sa poobzerala, uvidela to posledné, čo by tu čakala: pár veľkých, čiernych vyleštených jazdeckých čižiem stojacich priamo pred ňou. Pokúsila sa zastať, ale podrážky na zľadovatenom povrchu neposlúchali. Catriona sa zúfalo usilovala udržať rovnováhu a rozhodiť ruky, ale tie zostali uväznené v záhyboch plášťa. Zalapala po dychu, zdvihla hlavu – a narazila do majiteľa vyleštených čižiem.
Náraz bol tak prudký, že jej vyrazil dych. Chvíľu mala pocit, že narazila do stromu. No nos sa jej zaboril v mäkkej kravate naspodku výstrihu na jeho hodvábnej veste. Mužova brada sa jej zaborila do vlasov; na temene ju zamrazilo z toho dotyku. Vzápätí ju tuho zovreli mocné ruky.
Inštinktívne ho odstrčila a pošmykla sa.
Zalapala po dychu a kŕčovito sa ho zachytila. Pocítila, ako jeho stisk spevnel, a zrazu sa dotýkala zeme len prstami na nohách. Prudko sa nadýchla, ale hlava sa jej neprestala krútiť. Pľúca mala ako v kliešťach. Zmysly zapracovali a v zlomku sekundy ju uistili, že leží v náručí muža.
Nebol to hocijaký muž. Jeho telo bolo ako žeravá pružná oceľ. Catriona sa musela zakloniť, aby mu videla do tváre. Stretla sa s pohľadom neuveriteľne modrých očí. Znehybnela a chvíľu naňho mlčky hľadela. Potom zažmurkala. Stačilo pol sekundy, aby postrehla jeho panovačný zovňajšok, odhodlanú bradu. Je to on!
Prižmúrila oči a sústredila sa naňho. Ak sa Pani nezmýlila, potom by sa sama mala správať tak, ako sa patrí. „Zložte ma na zem.“
Rozkazovačnému tónu sa priučila už v matkinom lone. Tie prosté slová vyslovila polohlasne, ale s neodškriepiteľnou autoritou.
A on si to uvedomoval. Zaklonil hlavu, zdvihol obočie a kútiky veľkých úst. „Hneď to bude.“
Teraz bol rad na nej, aby pozorne počúvala, vytušila jeho dychtivosť. Doširoka otvorila oči.
„Ale ešte predtým...“
Keby vládala premýšľať, asi by zvrieskla, ale šok z jeho dotyku, dôverného tepla dlane, ktorá jej prechádzala po tvári, ju rozptyľovali. Jeho pery dokončili to, čo mal v úmysle mozog – zaútočili na jej pery, arogantne a sebavedome, a neodtiahli sa.
Prvý dotyk ju ohromil. Nemohla dýchať. No myšlienka, že by sa mala trochu snažiť sa rozplynula, len čo sa jeho pery začali pomaly pohybovať po jej ústach. Neboli teplé ani studené, a predsa pálili. Pritisli sa jej na ústa tuhšie, uvoľnili sa, ochutnávali ju, usrkli si z nej a obnovili zovretie. Pevné a nástojčivé sa dotýkali všetkých jej zmyslov, prenikali jej hlboko do duše, znepokojovali ju.
Pohla sa mu v náručí – a zovrela mu plecia ešte mocnejšie. Obklopilo ju teplo: preniklo jej cez hrubý plášť, objalo ju, priliplo jej k telu. A rástlo, silnelo, ďalej sa uvoľňovalo z jeho tela. Jeho túžba ju nakazila. Catriona sa od nej pokúsila vzdialiť, poprieť jej existenciu, odsunúť ju nabok.
Nešlo to. Musela čeliť pokorujúcej porážke, netušiac, čo bude nasledovať. Jeho dlaň sa posunula nižšie, palcom sa jej dotkol stredu brady.
Catriona uvoľnila čeľusť a pootvorila pery. A on vnikol dnu.
Stŕpla v šoku, keď sa jeho jazyk po prvý raz dotkol jej jazyka. Keby sa dalo, zalapala by po dychu, ale nebolo to možné. Mohla len prežívať... prežívať a pridať sa, preciťovať tú horúcu žiadostivosť, prekvapujúco jemnú, neobyčajne vzrušujúcu, vábivú fyzickú naliehavosť. A brániť sa pokušeniu, čo ju nečakane ovládlo.
Napriek neslýchanej arogancii tohto muža.
Hoci sa jej to zdalo nemožné, privinul si ju ešte pevnejšie, zasiahol jej krehké ženstvo tvrdou mužnosťou. S neľútostným sebavedomím jej zaklonil hlavu a naďalej vychutnával jej pery – pomaly, neponáhľal sa –, akoby mal všetok čas na tejto zemi.
A potom sa s ňou začal hrať. Útočil a ustupoval, šikovne ju vyzýval, aby sa pripojila k jeho hre. Už len to pomyslenie ju rozochvelo, až jej na chrbte naskočili zimomriavky. Všetky jej zmysly sa napli, zatiaľ čo jeho pery a jazyk pokračovali v dráždivom tanci.
Skusmo mu odpovedala a namiesto útoku, ktorý očakávala, mu pery trochu povolili, akoby ju chceli povzbudiť. Odvážila sa na niečo viac, poddala sa ich tlaku, citlivej nehe jeho jazyka.
Nevedno ako sa pohrúžila do omamného bozku.
Richardovi prešiel telom víťazoslávny pocit. Akoby mu zahrali fanfáry. Podarilo sa mu prelomiť jej obranu: žena v jeho náručí náhle zmäkla a uvoľnila sa, podvolila sa jeho perám a skúseným vpádom jeho jazyka, čaru jeho objatia. Chutila ako najsladšie letné víno. Do hlavy mu vystúpil opojný pocit víťazstva.
Aj do slabín. Pokúsil sa nevnímať bolesť. Opatrne, aby ju nevyplašil, vychutnával dobyté územie, ale len tak, aby ju neodradil svojou opovážlivosťou. Nebol natoľko ľahkomyseľný, aby si neobával, že by sa neodtiahla, keby jej dal dostatočnú zámienku. Toto nie je žiadna hlúpa dedinčanka, ani naivná slúžka – slová, čo jej vytryskli z úst, boli plné autority. A nebola ani primladá, nijaká nedospelá slečinka by nenašla dosť odvahy, aby tak oslovila dospelého muža. „Zložte ma na zem.“ Nebolo to dievča, ale žena, neobyčajne pôvabná žena s poddajným zvodným telom, čo mu tak nádherne sadlo do náručia.
Naozaj bola rozkošná, taká vzrušujúca a zvodná, keď sa k nemu pritisla a vynášala jeho túžbu do neznámych výšin. Jej hebké, hodvábne husté vlasy mu splývali na rukách ako horúci závoj. A tá jej vôňa: ako lúčne kvety, prísľub jari a plodnosti prírody, čo jej stúpal z vlasov a premieňal jeho túžbu na bolesť.
Bol to on, kto sa odtiahol a prerušil bozk len preto, aby zabránil ešte horšiemu utrpeniu. Len preto ju pustil nedotknutú, nepoznamenanú, len preto zostala jeho túžba neuspokojená. Nádvorie pred kostolom zaviate snehom bolo priveľkou výzvou aj pre jeho odvahu.
A okrem toho... napriek okamihom, aké spolu prežili, dobre vedel, že ona taká nie je. Dobyl jej hradby svojou nečakanou trúfalosťou, donútil ju, aby sa podriadila jeho vôli. V tejto chvíli by ju bol najradšej zvalil do snehu, ale vedel, že to nie je možné.
Zdvihol hlavu.
Oči jej žiarili vzdialeným svitom. Hľadela naňho ako na prízrak.
„Pani, ochraňuj ma.“
Znelo to ako horúčkovitý šepot, ktorý sa zrážal v hmlistom vzduchu okolo nich. Pátrala mu v tvári, ale netušil po čom. Povýšenecky zdvihol obočie.
Jej pery, mäkké a zružovené, stvrdli. „Pri závoji mojej Panej, to je šialenstvo!“
Pritlačila mu ruky na hruď a on ju opatrne pustil. Zmätene sa zamračila, ustúpila, obišla ho a pozrela mu do tváre. „Kto ste?“
„Richard Cynster.“ Ladne sa uklonil, no hypnotizoval ju pritom pohľadom. „K vašim službám.“
Prebodla ho pohľadom. „Máte vo zvyku prepadávať na cintorínoch počestné mladé ženy?“
„Len keď mi samy vbehnú do náručia.“
„Žiadala som vás, aby ste ma zložili na zem.“
„Prikázali ste mi to a ja som poslúchol. Nakoniec.“
„Áno, ale...“ Námietka – Richard si bol istý, že je to námietka – jej zostala visieť na perách. Prižmúrila oči. „Ste Angličan!“
Bolo to skôr obvinenie ako postreh. Richard zdvihol obočie. „Cynsterovci sú predsa Angličania.“
Prižmúrila oči, skúmajúc jeho tvár. „Normandského pôvodu?“
Hrdo sa usmial. „Pochádzame priamo z rodu Viliama Dobyvateľa.“ Usmial sa ešte širšie. „A stále radi dobývame, keď sa niečo naskytne.“
Jej pohľad aj v šere vzbĺkol ako plameň a vrhol naňho ohňostroj iskier. „Dokážem vám, že je to veľká chyba!“
S tými slovami sa zvrtla na odchod. Sneh jej zavržďal pod nohami hlasnejšie ako predtým, plášť a sukne jej zavírili a bola preč. Richard zamyslene sledoval, ako uteká popod bránu. Neušiel mu ani krátky zachmúrený pohľad, ktorým ho počastovala. Potom pohodila hlavou, zdvihla bradu a pobrala sa cestou preč.
Do hostinca.
Richard zdvihol kútiky úst aj obočie, uvažujúc o jej nepochopiteľnej poznámke. Chyba?
Sledoval ju, až kým sa mu nestratila z očí. Potom sa striasol, vystrel plecia a s vlčím úsmevom sa pomaly vydal za ňou.
|
|
