|
|
|
|
|
|
| Bežná cena: |
10.90 eur |
| Naša cena |
9.90 eur
|
|
|
|
| Originál: |
The (Im) Perfect Girlfriend |
| Prekladateľ: |
Mária Muráňová |
|
| Žáner: |
|
| Väzba: |
viazaná |
| Formát: |
13 x 20 cm |
|
| Počet strán: |
336 |
| Váha: |
360 gr. |
| ISBN: |
978-80-220-1591-2 |
| EAN: |
9788022015912 |
|
|
|
|
 |
|
Anotácia |
|
| Ďalšia kniha mladej britskej herečky a spisovateľky, autorky románu 50 spôsobov ako zbaliť chlapa. Sarah Sargeantová, začínajúca herečka a príležitostná čašníčka, konečne dostala od života to, čo tak túžobne chcela: skvelého priateľa Simona a fantastickú ponuku zahrať si vo filme slávneho hollywoodskeho režiséra. Netrvá však dlho a na jej ideálnom vzťahu so Simonom sa objaví prvá trhlina... |
|
|
Úryvok |
|
Tridsiata tretia kapitola
Po návrate z obeda sa Simon šiel prejsť. Nepovedal kam.
„Sari, idem sa vyvetrať. Neviem, kedy sa vrátim.“
Ja som na to zareagovala: „Čože? Vyvetrať sa, aby ti Ruth pomohla s hentým?“ vyštekla som a ukázala rukou na oblasť jeho slabín.
To mi len tak mimovoľne vykĺzlo. V podstate som chcela povedať: „Simonko! Čo sa to s nami robí? Bude to ešte niekedy také dobré ako kedysi? Prosím. Ľúbim ťa.“ Namiesto toho som vychrlila slová plné trpkosti. Neodvetil. Len si ma premeral, akoby som bola totálne zničené auto, na ktoré si celé roky šetril.
Ten večer som strávila v spoločnosti dvoch starých kamošov – Googlu a lacného vína. Tí dvaja sa majú radi ako kone. Kým som to s nimi rozbalila, hlodal vo mne pocit, že súčasný vzťah Simona a Ruth je viac než podozrivý. S podporou tých dvoch kamošov moje podozrenie čoskoro tak nabralo na sile, že sa zmenilo na presvedčenie.
Sedela som v pyžame s prekríženými nohami v posteli, ťukala do vyhľadávača napríklad také nezmysly ako „signály nevery“, po chvíli mi prišla táto odpoveď:
Ak nejaká žena pravidelne telefonuje vášmu partnerovi na mobil a on bez vysvetlenia odchádza z domu v nezvyčajnom čase, je pravdepodobné, že vás podvádza alebo zvažuje túto možnosť.
Stane sa, že váš partner zruší hovor alebo odíde telefonovať do inej miestnosti?
Zmenilo sa jeho správanie k vám?
Hľadá na vás chyby a zámienky na hádku s vami?
Chodí rád von sám a bráni sa, keď sa k nemu chcete pridať?
Vníma ako hrozbu, keď si zmeníte program alebo ho niečím prekvapíte?
Kúpil si napríklad viagru?
Obratom som klikla myšou na text AKO ODHALIŤ NEVERNÍKA a prebojovala sa k tejto rade:
Neobviňte ho, kým nemáte dôkaz! Môže to byť napríklad emailová korešpondencia, esemeska, fotografia, účet zaplatený kreditkou a pod. Taký dôkaz sa dá získať jedine, ak si kúpite sledovacie pomôcky alebo najmete súkromného detektíva. Ak vám nevyhovuje ani jedna z týchto možností, musíte to zvládnuť sama... Pozorujte ho, ale na nič sa nepýtajte, kým nemáte istotu... Nenápadne vyspovedajte spoločných priateľov a zistíte ich názor na vec.
Zavolala som Julii.
„Jules, stručná otázka: Pripadal ti včera večer Simon čudný?“
„Úprimne?“
„Jasné.“
„Čo mal znamenať ten zrušený telefonát? Keď potom zazvonila pevná linka, veľmi mu záležalo, aby si nevolala späť. Nanajvýš podozrivé!“
„Už som zistila, kto mu volal. Ruth!“
„Doriti. Určite sa večer stretli. Videla som ju vychádzať z vášho domu. Myslím, že ma zbadala, tak sa pratala kadeľahšie.“
„Ocko vravel, že aj on ju videl. A to bolo dnes. Čo si mám o tom podľa teba myslieť?“
„Zlatko, ťažká otázka. Ako ste na tom vy dvaja?“
„Príšerne. Tuším ho naštvalo, že som sa vrátila.“
„Bože, slniečko.“
„Poraď mi. Čo mám robiť?“
„Skontroluj mu mobil a maily. Ovoňaj košele, či nezacítiš parfum. Vyžaduj od neho sex každý deň. Ak sa bude vykrúcať, určite má nejakú bokovku. Nič iné mi neprichádza na um.“
„Vďaka.“
A bolo to. Stal sa zo mňa stopovací pes. Na rozdiel od slečny Marplovej môj prerod na súkromné očko nebol ani zďaleka taký plynulý, keďže ma čoskoro odrovnal časový posun aj víno a zaspala som s laptopom v náručí, skôr ako Simon dokvitol domov.
Tridsiata štvrtá kapitola
Keď som sa ráno zobudila, miesto vedľa mňa bolo prázdne. Nespal doma, prebleslo mi hlavou. Namiesto aby som naplno využila práva nezamestnanej herečky a ešte si hodila poldruhahodinového šlofíka, okamžite som vyliezla z perín, sadla si na kraj postele a zdvihla zo zeme najbližší kus Simonovej garderóby, čo sa tam povaľovala. Milovala som jeho veci roztrúsené kade-tade – veľké, rozgajdané tepláky a tričká prehodené cez operadlo stoličky alebo zľahka pohodené na akomkoľvek podklade, aby si ich mohol znova čo najjednoduchšie obliecť. Kým som nechodila so Simonom, presúšala som sa po byte zásadne omotaná v osuške. Nebolo to však bohvieako pohodlné, navyše zakaždým, keď som na niečo potrebovala obe ruky, dostala som sa do logistickej slepej uličky. Preto je len pochopiteľné, že v to ráno som sa došuchtala do kuchyne nahodená v teplákovej súprave. Keď hovorím do kuchyne, myslím tým trojkombináciu našej kuchyne/jedálne/obývačky, teda jedinej miestnosti, ktorá nefunguje ako spálňa alebo kúpeľňa. Hoci bola tma, na gauči som zbadala Simonovo skrútené telo. To znamenalo, že prišiel domov, ale neľahol si do postele vedľa mňa. Položila som si otázku, či sa bál, že by som zacítila vôňu parfumu. Cestou ku gauču som zakopla o niekoľko škatúľ.
„Čaj?“ spýtala som sa, rafinovane sklonená k jeho krku, aby som zavoňala parfum. Zahnal sa na mňa, akoby som bola osa.
„Čo robíš? Chceš mi vycicať krv?“
„Nie,“ bránila som sa. „Chcela som ťa cmuknúť na dobré ráno.“ Vzápätí som mu vtisla na líce drobný bozk chladný ako kocka ľadu. Nezacítila som nič nezvyčajné. Premiestnila som sa k varnej kanvici, dala hriať vodu a špekulovala, ako to vymyslieť, aby som mu nenápadne nakukla do peňaženky, či v nej nenájdem nejaké účty zo včerajška, prípadne sa zmocnila jeho mobilu a prečítala si esemesky.
„Čo sa stalo, že si skončil na gauči?“ spýtala som sa, ale, poučená inštruktážnym textom z internetu, nijako zásadne som netlačila na pílu, aby to nebodaj nevyznelo, že ho obviňujem. Simon mlčal. Zvrtla som sa a pozrela naňho. Začal triasť hlavou, akoby ho niečo bolelo. Z toho som usúdila, že ho rozladil pohľad na moju tvár. Ak zoberieme do úvahy, že som bola hore sotva dve minúty, navyše som včera stiahla fľašu vína a surfovala po silne frustrujúcich amerických stránkach rozpitvávajúcich neveru, určite som sa neprezentovala v najlepšej forme.
„Zlatko, mala by si niečo urobiť s tým tvojím chrápaním.“
„Simonko!“ urazene som vyhŕkla. „Ja nechrápem!“
„Je mi ľúto, ale chrápeš. Včera večer, keď som si ľahol k tebe do postele, vyvádzala si ako ranená levica.“
„Miláčik, ešte nikdy sa nikto nesťažoval na moje chrápanie. Takže to asi nebude také zlé,“ zdôraznila som. Z internetu som vyčítala, že ten, kto sa cíti vinný, snaží sa na partnerovi hľadať nové chyby. A Simonovi doteraz nikdy moje chrápanie neprekážalo.
Vložila som do šálok čajové vrecúška a pomaly ich zalievala vodou. Vtom sa zvonku ozval príšerný rachot. Mykla som sa tak silno, že mi vriaca voda vyšplechla na ruku. „Ach, doriti!“ Vyľakane som odskočila, narazila do štôsu škatúľ s Kokakongou a jedna z nich mi pristála na nohe.
„Kristepane, Sari, nič sa ti nestalo?“ Hluk vonku prestal a Simon horúčkovito odsúval škatule, aby sa prepracoval ku mne.
„To ten rachot vonku! Zľakla som sa,“ zamrmlala som a rýchlo si strčila obarenú ruku pod tečúcu vodu.
„Uhm, Sari, to nebolo vonku. To bolo tvoje chrápanie.“
„Čože?“
Simon držal v ruke diktafón, ktorý používal, keď sme spolu nacvičovali môj americký prízvuk. Stisol Play. Znova sa to ozvalo. Bol to zvuk, akoby niekto zbíjačkou rozbíjal betónový kváder.
„Ježišmária!“ vydýchla som. Musela som to zopakovať a hlasno skríknuť, aby ma v tom hluku bolo počuť. „Prečo si mi to nepovedal už dávno?“
„Hovoril som ti to. Ibaže si mi neverila!“ reval Simon.
„Okej, vypni to,“ vtiahla som hlavu medzi plecia.
„Spať s tebou v jednej posteli je tak trochu zlý sen.“
„Vďaka, Simonko. Len mi ešte prilož! Akoby nestačilo, že som si obarila ruku.“
„Okrem toho najradšej spíš s nohou a rukou vystrčenou spod periny, takže ti visia takmer na dlážku.“ Simon sa čudne skrútil ako pri komplikovanej baletnej pozícii. „A zakaždým na seba stiahneš celú prikrývku, zababušíš sa do nej a ja sa nemám čím zakryť.“
„Fajn. Upokoj sa, frfloš.“
„Nie som frfloš. Iba som unavený.“
Smutne som naňho pozrela.
„Poď sem, zlatko. To zvládneme. Ani jeden z nás nie je zvyknutý spať s niekým iným v posteli,“ tíšil ma. Zhlboka som vzdychla a prikývla.
„Netáraj! Veď si si to trénoval. Ruth vždy ležala skrútená na kraji postele...“ začula som jedovatý tón svojho hlasu. Spomenula som si na mamine slová, že ak je človek rozčúlený, mal by sa zdržať akéhokoľvek komentára. Najhoršie bolo, že som sa nevedela zastaviť. „Prečo sa teda nevrátiš k tej svojej gymnastickej štetke, keď je taká úžasná? Načo sa tu hráš na skrývačku? Choď k nej. Určite aj dnes krúži okolo nášho domu. Z nejakého neznámeho dôvodu sa rozhodla obliehať náš byt. A ty iba sem-tam vykukneš, aby sa nepovedalo. Zbaľ si svojich sedem slivák a prac sa k nej. Môžete zasa spolu cvičiť tú vašu posranú jogu, môžeš si ju fotiť v gaťkách, užívať si s ňou sex a fičať na tej svojej zázračnej viagre. Prosím ťa, zmizni mi z očí.“ V živote som nevyrobila takú hysterickú scénu. Škriekala som ako zmyslov zbavená chudera. Tie príšerné slová, čo som vypustila z úst, lietali po izbe ako netopiere.
Konečne sa mi podarilo zabrzdiť. Chcela som z toho nebezpečného miesta vycúvať, ale pri prehadzovaní rýchlosti som zapadla do bahna.
Simon na mňa vyjavene zízal.
„V tomto nie som ochotný pokračovať, bejby,“ pomaly zo seba dostal. „Oblečiem sa a idem von. Večer to spolu preberieme.“
Unavene vyšiel z izby, prešuchtal sa cez chodbu a zabuchol za sebou dvere. Mne v tom okamihu vŕtali v hlave len dve veci:
1. nepovedal, kam ide,
2. ani jediným slovom nepoprel to, čo som povedala o Ruth.
Nahodila som sa do svojich zriedka používaných teplákov a vybehla za ním. Netušila som, ktorým smerom sa vyberie, predpokladala som však, že k metru. Zmenila som trasu a vtom som ho zbadala. Stál na rohu s mobilom prilepeným k uchu.
„Počuj, bejby, nie! Okej, uvidím, čo sa s tým dá urobiť...“ začula som, ako hovorí. Dala by som ruku do ohňa za to, že povedal slovo „bejby“. Teda aspoň ja som si určite myslela, že ho vypustil z úst. Zbadal ma. „Vieš čo, dáme reč neskôr,“ previnilým tónom rýchlo zamrmlal do mobilu.
„Sari, ty ma špehuješ?“
„Nie,“ odvetila som, „iba idem...“ Už som chcela povedať, že po mlieko, keď mi prebleslo hlavou, že nemám pri sebe ani fuka. „... idem si zabehať.“
„Fajn,“ zatiahol neveľmi presvedčivým tónom. „Trocha pohybu ti nezaškodí.“
Musela som klusať, až kým som mu nezmizla z dohľadu. Bolo mi na figu a cítila som sa veľmi nepríjemne, keďže som nemala podprsenku a rukami som si držala poskakujúce prsia. Keď som sa obzrela, už tam nebol. Tak som sa, sotva lapajúc dych, došuchtala domov.
Tridsiata piata kapitola
Z tej neuváženej telesnej aktivity som sa zotavovala celé dopoludnie. Trikrát mi zazvonil mobil. Bola som si na betón istá, že volá Ruth, ale nemala som si to ako overiť, lebo od istého času sa mi jej číslo nezobrazovalo.
„Haló!“ skusmo som zapípala, keď som to už pri štvrtom zvonení nevydržala. Liezlo mi to na nervy a už som nezvládla neustále si predstavovať, kto mi volá.
„Sari, si v pohode?“
„Jules, povedz mi pravdu. Chrápem?“
Julia si pobavene odfrkla.
„Ako dobre rozbehnutý parný rušeň.“
„Vážne?“
„Jasné. Čo myslíš, prečo vždy zaleziem do perín ako prvá? Aby som zaspala a nepočula ťa.“
„Nikdy si mi to nepovedala.“
„Sari, aspoň tisíckrát. A ty mi zakaždým šprihneš medzi oči, že si vymýšľam.“
„Nepovedala si to vážne. Vždy som to brala ako vtip.“
„Chudák Simon. Už mu došlo, že spí s pneumatickou vŕtačkou? Mimochodom, aký je stav na tomto fronte?“
„Príšerný.“
„Mám nápad.“
„Sem s ním.“
„Zabi ho v lufte tým, že naňho budeš ako med.“
„Čože?“
„Preberali sme to s Carlosom. Vraj keby som ho stále obviňovala a snorila ako stopovací pes, asi by to nevydržal a nabalil by si inú. Ale keby som bola milá, cítil by sa previnilo a uťal by to.“
„Fíha, zaujímavé.“
„Tak urob niečo milé. Trebárs mu niečo navar... vlastne... asi ani nie, keďže mám skúsenosti s tvojimi kulinárskymi výtvormi...“
„Jules! Ja viem variť.“
„Čo má Simon najradšej?“
„Nemám poňatia. Kurča s niečím.“
„Uff! Ide môj šéf! Musím končiť. Vieš, lakujem si nechty.“
Zavolala som Simonovej mame a tá mi povedala, že najobľúbenejším jedlom jej syna je pečené kurča. Tak som sa vybrala do obchodu a kúpila ho. Ale nie iba dajaké obyčajné, to teda nie. Za organickú verziu kurčaťa som riadne zacvakala, bola o štyri libry drahšia ako obyčajná. Organické kurča trávi svoj život obklopené vážnou hudbou. Nechcela som, aby nadobudlo dojem, že sa ocitlo v nekultúrnom prostredí, tak som v rádiu naladila stanicu Klasika FM.
Odjakživa žijem v presvedčení, že vrtieť sa okolo sporáka a celé hodiny kuchtiť niečo, čo sa za pár minút zje, je zbytočná strata času. Strávila som deň prípravou večere pre Simona a napočudovanie som sa cítila veľmi príjemne.
Nemala som ani potuchy, ako spracovať toho vyšľachteného operenca, tak som dvakrát zavolala mojej mame a dvakrát Simonovej. Tá takmer skolabovala, keď som jej povedala, že som nakrájala zemiaky a šupla ich do rúry piecť. Podľa nej vraj všetci vedia, že ich treba najprv predvariť. Vysvetlila som jej, že som vychádzala z názvu „pečené“ zemiaky, a bránila sa tým, že ani kurča sa pred pečením v rúre nepredvarí. Nakoniec to pochopila.
Prácu v kuchyni som skončila a odovzdane čakala na návrat svojho muža, ktorý mal prísť domov po ťažkom dni strávenom v práci. Pripadala som si ako gazdinka z päťdesiatych rokov. Prikryla som stôl obrusom (len tak medzi nami – pôvodne to bola plachta), položila naň servítky (áno, bol to iba toaletný papier). V duchu som si vravela, že ak sa nepotkne a prekľučkuje pomedzi škatule viagry, ktoré boli pôvodne na stole a teraz stáli porozkladané na dlážke, mohli by sme stráviť veľmi príjemný večer. Dokonca som si narúžovala pery, aby bolo privítanie čo najštýlovejšie. Neverili by ste, nachystala som aj predjedlo – z toho som už aj ja bola dosť mimo –, nakrájala som na tanier pásiky rôznej zeleniny a do stredu umiestnila mištičku s omáčkou.
„Ahoj, zlatko, tu som!“ zašvitorila som, keď sa otvorili dvere.
Môj miláčik vošiel do bytu, tresol dverami a vzápätí som začula, že niečo buchlo v spálni.
„Ukuchtila som nám dobré papanie,“ ozvala som sa hlasnejšie. Pohotovo som mu naliala víno do pohára a s úsmevom zostala sedieť pri stole, akoby to všetko bola brnkačka, a nie celodenná otročina – nákup, všetky tie prípravy a vŕtanie sa v kuracom zadku.
„Idem ešte von, Sari,“ začula som Simonov hlas a vtom vopchal hlavu do dverí.
„Kam...“
„Doriti, a toto je čo?“ zarazene vyhŕkol, vkročil do nášho multifunkčného obývacieho priestoru a prešiel pohľadom po stole. Mal na sebe teplákovú súpravu, čo nosí na futbal. Bola nepochybne sexi, ale na slávnostnej večeri by ten jeho outfit pôsobil ako päsť na oko. „Ty niekoho čakáš?“ spýtal sa a v predklone si zaviazal tenisky.
„Nevravel si, že dnes ideš na futbal.“
„Veď je streda.“
„Ráno si pri odchode povedal ´Vidíme sa večer.´ Chceli sme predsa všetko prebrať.“
„Uff, Sari, to si nachystala pre mňa? Vonia to božsky.“
„Uvarila som tvoje obľúbené jedlo.“
„Kristepane, Sari! Ach, doriti!“
„Musíš ísť na ten futbal?“
„Zlatko, nemôžem to tým chalanom urobiť.“
Znechutene som mľaskla. Pravdupovediac, mľaskanie bohvieako neobľubujem, ale cítila som sa taká sklamaná, že mi to jednoducho ušlo. Navyše futbal nikdy nespomínal.
Vzápätí mľaskol aj Simon.
Moje sklamanie bolo také veľké, že som sa nezmohla na slovo. Tak som znova mľaskla. A vzdychla. Simon odišiel. Vtom mu zazvonil mobil. Ležal na kuchynskej linke a veselo vibroval. Schmatla som ho a bežala k dverám.
„Simon,“ skríkla som. „Zabudol si si mobil a...“ Pozrela som na displej a zbadala na ňom Ruthino číslo.
„Dofrasa! Zasa ťa obháňa tá štetka!“ vyhŕkla som a zostala stáť ako obarená.
To, čo nasledovalo potom, sme neskôr so Simonom viackrát preberali. Len tak medzi nami vám poviem, že zrejme som v tej chvíli nedržala ten poondiaty klzký mobil dosť silno, lebo sa mi vyšmykol a oblúkom vyletel z ruky. Podľa Simonovej verzie som mu ho šľahla rovno na hlavu. To je, pochopiteľne, absurdné. Prečo by som mu niečo hádzala na hlavu? Veď ho predsa ľúbim.
Nech sa už stalo čokoľvek, výsledok bol ten, že Simon sa prikrčil, mobil sa odrazil od rámu dverí a rozbitý na tri kusy pristál na dlážke pri jeho nohách.
„SARAH, PRESTAŇ VYVÁDZAŤ AKO ŠIALENÁ!“ zreval na mňa.
„Tak ti treba! Aspoň nebudeš vyvolávať frajerkám,“ oplatila som mu urážku rovnakými decibelmi. Simon sa zvrtol a vyšiel na chodbu.
Ja som urobila to, čo by na mojom mieste urobila ktorákoľvek triezvo rozmýšľajúca žena. Rozplakala som sa, bleskurýchle do seba hodila pohár vína a zavolala Julii, že sa stretneme v klube, kde Carlos robí dídžeja.
Tridsiata šiesta kapitola
Nasledujúce ráno som mala tak sucho v ústach, akoby som celú noc lízala kravský zadok. Keď som konečne začala vnímať, došlo mi, že som k tomu nemala až tak ďaleko. Dala som si totiž kebab. Bolo to už vo fáze najvyššej opitosti, keď vám cestou domov aj odporný kebab podráždi čuchové bunky. Ak vám je ten smrad odporný, fajn, aspoň vás nebude nadúvať. Ak naň však dostanete chuť, je to vaša hanba. Keď v takom stave do seba natlačíte odporný burger, na druhý deň ráno musíte riešiť dve veci:
1. výčitky svedomia
2. smradľavé vetry
Navyše sa mi niečo stalo s krkom. Asi som si to spôsobila sama, keď som sa snažila opajcnúť temperamentné piruety jednej mladej kukučky v klube. Otvorila som jedno oko. Ležala som na gauči, kompletne oblečená a očividne sa mi podarilo zobuť si iba jednu čižmu. Simon sa na mňa veselo škeril a zapchával si nos. V jednej ruke držal kuracie stehno, a tou druhou – keď si pustil nos – mi vyzul druhú čižmu. Keď to zvládol, nadvihol mi obidve nohy, sadol si na gauč a položil si ich do lona.
„Bližšie sa neodvážim, zlatko, lebo trochu smrdíš.“
Horko-ťažko som sa usmiala.
„Tak čo? Aká bola noc?“
„Neviem, či bola dobrá, alebo zlá. Viem iba, že bola.“
„Mrzí ma, Sari, že si si dala toľko roboty s tým kurčaťom.“
„Malo aj drobky.“
Toto sa mi stane zakaždým, keď som po opici. Trepem donebavolajúce hlúposti.
„Moja mama ich udusí a urobí z nich šťavu.“
„Hmmm. Nemusíš pokračovať. Včera mi to opísala do najmenších detailov.“
Keď nad tým spätne uvažujem, asi bolo hlúpe, že sme sa bavili o drobkoch, veď som sa ešte nestihla zotaviť z opice. Myslím, že Simon si to všimol, lebo sa ku mne naklonil a pohladkal ma po líci.
„Čo sa to s nami robí?“ smutne som zašepkala.
„Neviem. Ale je mi to ľúto.“
„Aj mne,“ odvetila som a nahodila silený úsmev. „Veľmi som vyvádzala?“
„Trochu. Ale aj ja som sa správal ako chruňo. Prepáč. Prepáč. Prepáč.“
S úsmevom som prikývla.
„Aj ja by som ti mala asi stokrát povedať ´prepáč´, ale bojím sa, že by sa mi z toho zakrútila hlava.“
„Dal by som ti pusu, Sari, ale ťahá z teba ako zo starého suda.“
Nadvihol mi nohu, akoby mi ju chcel pobozkať. „Medzi mnou a Ruth nič nie je.“
„Tak prečo ti stále vyvoláva? A snorí okolo nášho baráku?“
„Viem. Vyzerá to čudne. Ale prisahám, že neviem, prečo tu krúži. Vytočilo ma, že si myslíš, že ti zahýbam. Ale prisahám, vôbec som sa s ňou nerozprával. Vtedy večer mi napísala esemesku, že sa chce so mnou stretnúť. Nezavolal som jej. Chcel som to s tebou prebrať. Ak nechceš, tak sa s ňou nestretnem. Ale mám taký nápad – mohli by sme sa stretnúť v trojici a zájsť spolu na drink. Aby si videla, že všetko je okej a že si kvôli nej nemusíš robiť ťažkú hlavu.“
„Možno. Ale tým si vás aj tak nevytlčiem z hlavy.“
„Láska, ja naozaj nechcem byť s Ruth.“
„Neverím. Veď má skvelú postavu a v posteli vám to klapalo jedna radosť. Prečo s ňou nechceš byť?“
„Lebo ľúbim teba.“
„Aj ja ťa ľúbim, Simonko.“
„Zlatko, Ruth mi je totálne ukradnutá.“
„Hmmm. Už zasa mi tlačíš do hlavy kaleráby?“
„Nie. Veď ona ti nesiaha ani po členky.“
Usmiala som sa.
„Vďaka.“
„Preboha,“ hlasno vzdychol Simon. „Tuším ťa predsa len musím pobozkať, ty jedna smraďoška.“ Nadvihol mi tričko a cmukol ma na brucho. A pochopiteľne, keďže to bol náš najkrajší okamih po veľmi, veľmi dlhom čase, prerušilo ho zvonenie mobilu. Zašmátrala som nad hlavou a prihlásila sa:
„Tu Sarah SexPittová.“ Ticho. Žeby znova? „Halóóó, prosím, ozvite sa.“
„Haló?“ začula som noblesný mužský hlas, ktorý som nepoznala.
„Haló.“
„Prepáčte, neviem, či mám správne číslo. Potrebujem hovoriť so Sarah Sargeantovou.“
„To som ja.“
„Volám sa Terence a viete, je mi to veľmi nepríjemné, ale zdá sa, že som omylom zobral váš príručný kufrík.“
„Neverím.“
„Veru áno. Nemáte vy náhodou môj?“
„Ľutujem, ale nemám.“
„Nech to Boh skára.“ Ešte som nestretla človeka, ktorý by použil túto frázu. Ten chlap je určite konzervatívec.
„To je mi ľúto.“
„Tak mi ho v Caffè Nero ukradli. Že som si nedával pozor!“
„Uhmm.“
„Viete, momentálne som v Liverpoole.“
„Aha.“
„Ale dnes podvečer sa vraciam do Londýna. Mám vám ho priniesť na adresu, čo je na visačke?“
„To by bolo fantastické. Naozaj by ste to pre mňa urobili?“
„Jasné. Dúfam, že nebudete tak sporo oblečená, ako na tej fotke!“ odvetil a zarehlil sa ako na dobrom vtipe.
„Prosím?“
„Prepáčte, ospravedlňujem sa. Neviem, čo to do mňa vošlo.“
Vôbec som netušila, čo to splieta. Ale Simon sa usmieval a to bolo pre mňa znamenie, že celý svet je v pohode.
|
|
