|
|
|
|
|
|
| Bežná cena: |
9.95 eur |
| Naša cena |
8.95 eur
|
|
|
|
| Originál: |
A Husband´ s Wicked Ways |
| Prekladateľ: |
Katarína Kmeťová |
|
| Žáner: |
|
| Väzba: |
viazaná |
| Formát: |
13 x 20 cm |
|
| Počet strán: |
336 |
| Váha: |
370 gr. |
| ISBN: |
978-80-220-1585-1 |
| EAN: |
9788022015851 |
|
|
|
|
 |
|
Anotácia |
|
| Ďalšia skvelá historická romanca od obľúbenej autorky. Krásna mladá vdova Aurelia Farnhamová neverí vlastným očiam, keď jej jedného dňa plukovník Greville Falconer prinesie list od nebohého manžela, vojnového hrdinu. Vysvitne, že Frederick Farnham bol v skutočnosti špión v plukovníkových službách a Greville prišiel požiadať Aureliu o pomoc... |
|
|
Úryvok |
|
Aurelia Farnhamová inštinktívne zrýchlila krok, keď z Wigmore Street zabočila na Cavendish Square. Kroky za jej chrbtom zrýchlili tiež. Srdce sa jej rozbúšilo. Sleduje ju? Či presnejšie: kto ju sleduje?
Zámerne spomalila, a niečie kroky sa prispôsobili jej tempu. Bol už podvečer, slnko klesalo za strechy mesta a hlavice komínov, ale večer sa ešte rozhodne nekrátil a navôkol bolo vidno množstvo chodcov. Teda aspoň na rušnej ulici, ktorú práve opustila; námestie však bolo ponorené do ticha, ani spoza zábradlia rozľahlej záhrady sa už neozývali hlásky hrajúcich sa detí.
Aureliinu nepríjemnú predtuchu teraz nahradila zlosť. Toto bola predsa jej domáca pôda. Ak sa človek nemôže cítiť bezpečne ani dvadsať krokov od hlavných domových dvier, potom bolo naozaj v štáte dánskom niečo zhnité. Nečakane zastala a otočila sa. Aj muž za ňou zastal. Sňal si z hlavy svoj cylinder z bobrej kože a poklonil sa.
„Lady Farnhamová?“ opýtal sa, tón jeho hlasu znel trochu úsečne.
Aurelia súhlasne kývla hlavou. „Poznám vás, pane?“ Nič v jeho výzore nevzbudzovalo strach. Oblečený bol seriózne, ak na ňom predsa len pôsobilo niečo hrozivo, tak to bola jeho štíhla vychádzková palička s guľou na konci.
„Bohužiaľ, madam, neboli sme formálne predstavení,“ ospravedlnil sa a klobúk si znovu položil na hlavu. „Pred hodinou som u vás nechal navštívenku, lenže...“ Zarazil sa a trochu sa zachmúril. „Odpustite, ale mal som isté pochybnosti, že sa dostane do vašich rúk. Hmm... sluha, ktorému som ju zveril, nemal veľmi vôľu prijať ju a urobil to len so zjavným zdráhaním. Povedal som si, že sa radšej vrátim a skúsim šťastie znovu.“
„Áno, to bol naisto Morecombe,“ odvetila Aurelia a povzdychla si. „Jeho spôsoby sú možno trochu odstrašujúce, ale ubezpečujem vás, že je naňho spoľahnutie.“ Skúmavo si muža premerala. „Môžem pre vás niečo urobiť?“
Zľahka sa uklonil. „Plukovník Greville Falconer k vašim službám, madam. Odpustite, že sa vám tak nekonvenčne predstavujem, ale bol som priateľom vášho manžela.“ „Frederickov priateľ?“ Aurelia vyzerala ohromená. Jej manžel nadporučík Frederick Farnham zomrel v bitke pri Trafalgare pred vyše tromi rokmi. Bol oveľa mladší ako tento plukovník, uvažovala v duchu. Sir Greville sa nad ňou týčil, jeho široké plecia vypĺňali dokonale ušitý dlhý kabát, takmer akoby ho doň naliali. Mal krátke tmavé vlasy, na spánkoch jemne prešedivené, a nespochybniteľne z neho vyžarovala sebadôvera, prichádzajúca so skúsenosťami a autoritou.
„Áno, Frederickov,“ prikývol. Poryv marcového vetra mu bezmála odfúkol klobúk, on ho však rýchlo zachytil. Trochu spýtavo sa poobzeral po námestí.
Aurelia nezabudla na zdvorilosť, aj keď ju nič nezaväzovalo k tomu, aby ponúkla pohostinnosť cudzincovi, čo ju oslovil na ulici. Ale ak to skutočne bol manželov priateľ, bola jeho dlžníčkou. „Odprevadíte ma do domu, pane?“
„Ďakujem, madam.“ Ponúkol jej rameno. Chytila sa ho so zdvorilo vyhýbavým úsmevom, ale hneď si vsunula ruky do rukávnika z labutieho peria. V mĺkvom tichu prešli posledných pár metrov, potom hore schodmi k dverám. Aurelii to bolo nepríjemné, jej spoločníkovi však zrejme nie. Vyžarovala z neho sebaistota a vyrovnanosť.
Aurelia si vybrala ruku z rukávnika a z kabelky vytiahla kľúč. Majitelia domu, knieža a kňažná Prokovovci, sa rozhodli vydať cestou najmenšieho odporu, keď prišlo k diskusii so starým Morecombom. Nedalo sa spoľahnúť, že bude počuť dverové klopadlo, a ak by aj áno, jeho šuchtavá chôdza bola natoľko pomalá, že mnohí ich hostia sa v zúfalstve vzdali už pred tým, ako sa dvere pred nimi otvorili. Teraz už na ne namontovali modernú zámku a všetci obyvatelia domu mali vlastné kľúče.
Otvorila dvere a vošla dnu, pozývajúc svojho spoločníka, aby ju nasledoval.
Morecombe sa vyšuchtal vo svojich papučiach na chodbu a krátkozrako zaškúlil na dvojicu v hale. „Ach, to ste vy,“ vyhlásil.
„Áno, Morecombe. A vediem hosťa,“ trpezlivo vysvetlila Aurelia. „Pôjdeme do salóna.“ Odbočila do priestranného a vkusne vybaveného prijímacieho salóna. „Musíte nášmu Morecombovi prepáčiť jeho správanie, sir Greville. Pracuje u nás ako sluha už veľmi dlho.“ Odložila rukávnik a stiahla si rukavice.
„Nech sa páči, posaďte sa.“
Plukovník si sňal klobúk a so záujmom sa rozhliadol po pôvabnej miestnosti. Jeho pohľad pritiahol portrét nad kozubom. Z plátna naňho hľadela dáma v honosných šľachtických šatách, jej prekvapivo jasné modré oči akoby pozorovali obyvateľov salónu. „Vaša príbuzná?“ spýtal sa a neprítomne prstami pošúchal okraj svojho klobúka.
„Nie,“ odvetila. „Je to blízka príbuzná kniežaťa Prokova. Dom patrí jemu a jeho žene, mojej priateľke. Zostávam tu, kým niekoľko mesiacov pobudnú na vidieku aj so služobníctvom. Princezná očakáva narodenie svojho dieťaťa.“
„Zaujímalo by ma, ako ste sa dostali k tomuto bývaniu,“ podotkol a zachmúrene na ňu pozrel.
Aureliu ovládol nepokoj. Prečo by ho malo zaujímať jej bývanie? Kto to je? Mala pocit, že sa zaujíma o niečo, do čoho ho nič nie je. Keď na ňu pozeral, nadobudla dojem, že ju posudzuje a porovnáva so svojou predstavou. Zrazu zatúžila, aby už bol preč.
„Prepáčte, pán plukovník... bolo príjemné zoznámiť sa s vami, ale o hodinu ma čakajú povinnosti a musím sa ešte prezliecť,“ podotkla. Pohla sa k dverám a rukou naňho zdvorilo kývla.
„Rozumiem, madam, nezdržím vás dlho. Zatiaľ som vám však neobjasnil dôvod svojej návštevy.“ Nepohol sa zo svojho miesta pred kozubom.
Aureliine nosné dierky sa zachveli nepokojom. Zamierila späť do izby a stala si k obloku. „Takže, pane?“ Z hnedých očí sa jej vytratila zvyčajná vľúdnosť a zdvihla svetlé obočie.
Usmial sa, na jeho chudej opálenej tvári sa zablysli biele zuby. Mal tmavosivé oči, rovné husté obočie a tie najdlhšie a najhustejšie riasy, aké kedy videla na žene, nieto ešte na mužovi. Ale okrej toho nebolo na jeho zovňajšku v tradičnom chápaní nič osobitne príťažlivé. V jeho tvári postrehla nádych drsnosti, akoby si jej nositeľ toho už dosť pretrpel, ale jej to napriek všetkému prichodilo nezvyčajne podmaňujúce.
A kým premýšľala, pochopila, že chvíľa jej zamyslenia poskytla návštevníkovi skrytú prevahu. Darmo bude trvať na jeho odchode; už mu venovala pozornosť, aká sa vymyká zbežnému a nezaujatému pozorovaniu.
Odložil klobúk a vychádzkovú paličku na konzolový stolík pri stene, stiahol si rukavice a rytmicky si nimi poplieskaval po dlani. „Čakal by som, že vás nájdem na vidieku, v sídle Farnham Manor,“ prehovoril a Aurelia so silnejúcou mrzutosťou usúdila, že v jeho slovách zachytila podráždený tón.
„Vskutku?“ spýtala sa s dávkou povýšenej ľahostajnosti. „Prezradíte mi, sir Greville, prečo ste sa obťažovali vyhľadať ma? Môj manžel je po smrti vyše tri roky, a na kondolenčnú návštevu je už trochu neskoro.“
„Prosím, posaďte sa, lady Farnhamová.“
Nebola to iba obyčajná žiadosť, znelo to ako príkaz. Aurelia si ho zarazene premerala. On sa jej opovažuje prikazovať v dome, ktorý sa prakticky stal jej domovom? „Prepáčte?“
„Verte, madam, bude lepšie, ak sa posadíte,“ povedal a kývol na sofu.
„To nemám v úmysle urobiť,“ odvrkla ostro a ruku si položila na operadlo kresla, akoby chcela zdôrazniť vzpriamený postoj. „Teraz mi vysvetlite, plukovník, čo vás ku mne priviedlo a potom mi, prosím, urobte láskavosť a odíďte.“
„V poriadku,“ prikývol. „Váš manžel, nadporučík Frederick Farnham, umrel až šestnásteho januára tohto roku, zabili ho v bitke pri Coruñi.“
„Ste šialený,“ zareagovala Aurelia a prstami tuho zovrela operadlo kresla.
Zavrtel hlavou. „Bol som očitým svedkom jeho smrti, lady Farnhamová.“
Čo je to za krutý žart? Aurelii sa podlomili kolená a hlavu akoby jej zovrela obruč. Vykročila a klesla na sofu, omráčene a nechápavo zízajúc na svojho návštevníka. Nemohla len tak zavrhnúť, čo jej povedal. Zúčastnene na ňu pozeral a ona jednoducho vedela, že povedal pravdu, nech znela akokoľvek neuveriteľne. Pôsobil na ňu ako človek, ktorý vždy presne vie, čo bude nasledovať, a je pripravený poradiť si s tým.
Zamieril k príborníku, nalial z karafy do kalíška trochu koňaku a priniesol jej ho. „Vypite to.“
Aurelia prijala pohár ochromenými prstami a napila sa. Ohnivý nápoj jej rozpálil hrdlo, až sa rozkašľala, ale zohrial jej žalúdok a navrátil vnímavosť. „Nerozumiem vám,“ skonštatovala.
„Nie,“ súhlasil. „Prečo by ste mali?“ Vrátil sa k príborníku a nalial si do pohára z portského. Pritiahol si stoličku tak, aby jej videl do tváre, a sadol si. „Teraz vám porozprávam, koľko dokážem. Vypite ten koňak.“
Aurelia si opatrne upila malý dúšok. Iskierka oživenia jej zvyčajného ja mu chcela pripomenúť, že nemá nijaké právo ponúkať sa portským bez jej vyzvania, no tento jej naliehavý pocit, ako vzápätí usúdila, bol iba pokus opäť nadobudnúť vládu nad svojím okolím. To, čo sa dialo či čo sa malo udiať v nasledujúcej chvíli, sa jej vymklo spod kontroly.
„Frederick Farnham pracoval pre mňa,“ vysvetlil jej návštevník a rozvíril nápoj vo svojom pohári.
„Bol predsa námorný nadporučík,“ zaprotestovala. „Ste plukovník... a v námorníctve plukovníci nie sú.“
„To je pravda,“ pokojne súhlasil. „Ale vojenské povinnosti sa môžu prekrývať.“ Venoval jej svoj biely úsmev. „Všetci slúžime kráľovi Jurajovi.“
Aurelia sa zahľadela na obsah kalíšteka a v mysli jej začalo víriť nepochopenie. Nakoniec zdvihla zrak a vyhlásila tak neochvejne, ako vládala, zreteľne vyslovujúc každú slabiku, akoby tým do svojich slov vkladala pravdu: „Od ministerstva vojny som dostala list... s s poľutovaním mi v ňom oznámili, že môj manžel zomrel v bitke pri Trafalgare. O tom niet pochýb... Prečo by mi ministerstvo klamalo? Ak nezabili Fredericka, koho teda?“
„V tej bitke prišlo o život mnoho mužov,“ odvetil. „Váš manžel však k nim nepatril. V bitke nebol, lebo bol so mnou v Bavorsku pri Ulme, kde generál Mack rokoval o prímerí s Napoleonom.“
Aurelia pokrútila hlavou. „Prečo bol Frederick s vami? Predsa slúžil v námorníctve.“
„Váš manžel podliehal námorníctvu len čiastočne. Bol vlastne členom tajnej služby.“
„Chcete povedať špión?“ Aurelia sa bránila dať takú nálepku človeku, ktorého, ako si myslela, dobre poznala... Mužovi, ktorý jej bol priateľom v detstve a neskôr manželom. Mužovi, s ktorým sa takmer štyri roky delila o lôžko. Jej manžel bol vždy otvorený, štedrý a láskavý. A predovšetkým čestný. Nikdy by nedal priestor ľsti či klamstvu, a to aj tomu najnevinnejšiemu. Takýto obrovský podvod jej pripadal nemysliteľný.
Pokrútila hlavou, tentoraz energickejšie. „Neverím ani slovo z toho, čo tvrdíte.“
Greville chápavo kývol hlavou. „Ani veľmi nečakám, že mojim slovám uveríte. Ale dúfam, že Frederickovým áno.“ Siahol do kabáta a vytiahol balíček. Poklopkal si ním po kolene a dodal: „Je od vášho manžela. To on ma poslal za vami na Farnham Manor. Bol som vás tam hľadať... Frederick predpokladal, že ste ešte tam. Spolu s dcérkou...“ Spýtavo zdvihol obočie. „Myslím, že sa volá Frances, je tak? Franny, ako ju nazýval Frederick... teraz má už šesť rokov, však?“
Aurelia mlčala, len na neho fascinovane hľadela ako vyplašený zajac.
„Tak či onak,“ pokračoval, keď videl, že nič nehovorí, „pátral som po vás a dozvedel sa, že vás obe nájdem tu, na Cavendish Square. A toto...“ kývol balíčkom, „vám doručili len pred pár dňami... služobníctvo sa vám to chystalo poslať poštovým dostavníkom.“ Zľahka pokrčil plecom. „Ušetril som im námahu.“
„Naozaj si myslíte, že uverím, že vám moji sluhovia bez námietky odovzdali poštu adresovanú mne?“ spýtala sa. Bolo urážlivé a absurdné čakať, že uverí tejto jeho historke.
„Mám bezchybné poverenie,“ povedal ticho a siahol do kabáta. „Spoznali toto... a nepochybujem, že aj vy.“ Podržal predmet na otvorenej dlani.
Mechanicky ho vzala a pozrela naň s otvorenou nedôverou. Bol to Frederickov pečatný prsteň, pečať rodu Farnhamovcov vyrytá v zlate. Zdvihla zrak a skúmavo pozrela na Grevilla. „Ako ste prišli k tomu prsteňu?“
„Dal mi ho Frederick. Počítal s tým, že budete potrebovať dôkaz pravdy pri mojom rozprávaní. „Zdvihol obočie a dodal: „A zjavne mal pravdu.“
Aurelia si prezerala prsteň, pridržiavajúc ho v lúči svetla, čo prenikalo cez podlhovasté obloky. Spoznala, že patril jej manželovi, a zrazu akoby vycítila jeho prítomnosť. Znamenalo to vari, že celé toto šialenstvo nebolo len obyčajnou lžou?
„Ak je balíček adresovaný mne, asi by ste mi ho mali odovzdať,“ vyhlásila s trochou sarkazmu v hlase. Panovačne vystrela ruku.
Plukovník jej ho však ešte nepodal. „Vnútri sú dve veci. Jedna je určená vám od Fredericka, druhá je pre ministerstvo vojny. Do tej nemôžete nazrieť, ako iste chápete.“
„Za predpokladu, že verím vašej šialenej historke, prečo by Frederick posielal mne niečo, čo je určené pre ministerstvo vojny?“ vyzvedala ďalej.
„Situácia bola zúfalá. Napadli nás, a bolo len málo pravdepodobné, že sa nám podarí prebiť. Rozhodujúce bolo, aby sa tento dokument dostal do správnych rúk. Frederickovi napadlo poslať ho vám... ste adresát, ktorý nevzbudí podozrenie.“ Predklonil sa a položil jej balíček do lona. „Nepochybujem, že jeho list vám osvetlí všetko, čo potrebujete vedieť.“
Aurelia obracala balíček v rukách. Písmo bolo nesporne Frederickovo, hoci sa nepodobalo na jeho obvykle elegantný a impozantný rukopis – písmo pôsobilo neuhladene a atrament bol trochu rozmazaný, zjavne to písal v rýchlosti. Mohlo to tak byť, ak bol tento príbeh pravdivý.
„Útok ste prežili,“ skonštatovala neurčito.
„Áno,“ súhlasil.
„Ale Frederick nie,“ stíšila hlas. Snažila sa nanovo vstrebať správu o manželovej násilnej smrti. Raz už ho oplakala, a teraz to musí urobiť znovu.
„Nie,“ odvetil plukovník, uprene ju pozorujúc. „Usmrtili ho, keď sa dostal do zrážky s pol tuctom francúzskych vojakov. Balík sme však stačili zveriť podporučíkovi, ktorý ho odniesol na jednu z lodí kotviacich v prístave, ktoré evakuovali príslušníkov armády generála Moora, ktorí z boja vyviazli živí.“
Aurelia sa zdvihla zo sofy a prešla cez izbu k sekretáru z atlasového dreva medzi dvoma vysokými oblokmi. Zdvihla nôž na otváranie listov a rozrezala nálepku zapečaťujúcu balíček. Zamyslene si prezrela dva zapečatené dokumenty, ktoré obsahoval. Jeden bol adresovaný Aurelii Farnhamovej. Bez zdvorilostného oslovenia, len meno napísané Frederickovým rukopisom, ktorý na rozdiel od predošlého pôsobil úhľadne a rozvážne. List zrejme napísal ešte skôr, keď ešte nebol v tiesni.
Druhý zapečatený dokument niesol jednoduchý nápis: Doručiť neotvorené Ministerstvu vojny, Horseguards Parade, Londýn.
Uvedomila si, že blízko jej pleca stojí plukovník. Nezachytila jeho približujúce sa kroky po širokom tureckom koberci... Prekvapivé na takého mocného chlapa, zišlo jej akoby mimochodom na um.
„Smiem?“ Nepočkal na jej dovolenie, vzal jej druhý dokument z rúk a vopchal ho do kabáta. „Nemusíte to doručiť, keď som tu ja. Navrhujem, aby ste si prečítali jeho list. Vysvetlí vám všetko podrobnejšie, než by som vám to dokázal objasniť ja. Chápem, že to musí vyzerať ako starostlivo premyslený a neuveriteľný podfuk.“
Aurelia sa obrátila k nemu. Neveľmi sa jej páčilo, že musela zdvihnúť hlavu, aby na neho dovidela. „Prepáčte mi, plukovník.“ Hlas jej znel chladne a odmerane. „Radšej by som si manželov list prečítala osamote.“
„Pravdaže.“ Poklonil sa. „Vrátim sa ráno. Sú veci, o ktorých by sme sa mali porozprávať.“
„O tom pochybujem, pane,“ odvrkla. „Vyjadrili ste sa už, a viac už spolu nemáme o čom hovoriť. Ak vám mám veriť, tak posledné tri roky života som žila v klamstve. A ako sa zdá, musím sa za to poďakovať vám. Kiežby som vás už nikdy viac nevidela.“
Potriasol hlavou. „Dúfam, madam, že zmeníte názor. Prečítajte si list. Verte mi, že vám pomôže vidieť veci v celkom inom svetle.“ Vystrúhal poklonu, zvrtol sa ku dverám a vzal si klobúk a paličku. „Prídem ráno.“ Vyšiel von, dvere za sebou pevne zatvoril.
Aurelia hľadela na zatvorené dvere. Netušila, či sa ocitla na pokraji hysterického smiechu alebo plaču. Nemohla uveriť tomu, čo jej narozprával, a predsa bez tieňa pochybnosti vedela, že to je pravda. Prsteň a neotvorený list v jej ruke priam kričal ukrutnú a nepochopiteľnú pravdu.
Frederick Farnham nezomrel 21. októbra roku Pána 1805, zomrel v Coruñi 16. januára 1809.
Kam sa však podel Corneliin manžel Stephen? Vikomt Dagenham vyplával z prístavu v Plymouthe skoro na jar 1805 na fregate, ktorá sa mala pripojiť k flotile admirála Nelsona. Spolu s Corneliou mávali vzďaľujúcej sa fregate, oboch manželov videli vedno na palube. Oficiálne oznámenia o ich smrti im doručili už o pár dní. A predsa plukovník Falconer tvrdil, že Frederick sa bitky pri Trafalgare nezúčastnil. V čase, keď sa táto námorná bitka odohrávala, nachádzal sa v Bavorsku.
Ani za svet si nemohla spomenúť, čo sa dialo pri Ulme v októbri 1805. Bojovali tam aj Angličania? A ak nie, prečo tam vyslali plukovníka Falconera a Fredericka Farnhama?
Samozrejme, odpoveď bola jasná. Ak boli špiónmi, museli tam získavať tajné informácie.
Aurelia sledovala vývoj zdanlivo nekonečného konfliktu s nenásytným tyranom Napoleonom, ako najlepšie vedela. Čítala správy, ktoré pravidelne publikovali v Gazette, a so záujmom počúvala rozhovory všetkých, čo poznali podrobnosti. Takéto diskusie prebiehali poväčšine pri večernom stole u Bonhamovcov, kde sa schádzali Harry a jeho priatelia a kolegovia z ministerstva. Napriek tomu boli správy vo všeobecnosti obmedzené a sporadické, až na významné bitky, ktorých sa zúčastnili aj Angličania, ako tá pri Trafalgare, ktorú obšírne komentovali. Správy o Moorovom chrabrom, no krutom ústupe a zastavení pri Coruñi sa práve dostávali do novín. Ale ak jej plukovník povedal pravdu, prítomnosť jej manžela v boji by aj tak utajili a správa o jeho smrti by sa v prichádzajúcich súpisoch mŕtvych či nezvestných vojakov neobjavila.
Frederick. Pozrela na zapečatený list vo svojej ruke. Mala by ho otvoriť, napriek tomu sa toho hrozila. S absolútnou istotou vedela, že jeho obsah obráti jej usporiadaný život naruby. Túžila predstierať sama pred sebou, že dnešné popoludnie sa nikdy neodohralo. Chcela si ho úplne vypudiť z mysle a jednoducho sa vrátiť k obvyklému životu s Franny, priateľkami a ku konvenčným návštevám vznešenej spoločnosti.
Aurelia hľadela na papier vo svojej ruke. Pred sebou videla život, aký s Frederickom prijali za svoj záväzok. Pokojný a nekomplikovaný, v ktorom im nič nechýbalo a ktorý im prinášal pravidelné potešenia a zaužívané povinnosti privilegovaných. Život, akému sa oddal každý, koho obaja poznali, spätý so zásadami a očakávaniami, ktoré im vštepovali od malička.
Ale Frederick takýto život nežil. Predstieral síce, že je to tak, ale bol niekým úplne iným, niekým, koho nepoznala. Pripravený obetovať manželstvo, dedičstvo a celoživotné priateľstvá. A svoju manželku. A za čo? Za to, aby žil v ilegalite ako špión. Mŕtvy pre každého, kto ho poznal a miloval. Pomyslel vôbec na svoju ženu a dieťa, keď sa rozhodoval? A keby vojnu prežil, mienil sa k nej vrátiť?
Zaplavil ju príval nenávisti prýštiacej priamo zo srdca, keď premýšľala nad kolosálnym podvodom, akého sa jej manžel na nej dopustil. Celý čas, čo snoval svoj nebezpečný a vzrušujúci život, sa ona trmácala svojou tradičnou cestou a mohla očakávať, že tak bude až do smrti.
Jej zdráhanie otvoriť list sa pominulo. Zapečatený bol voskom s odtlačkom Frederickovho pečatného prsteňa, ktorý dosiaľ schovávala v dlani. Nechtom netrpezlivo odrypla vosk a rozložila papier. Hlava sa jej zakrútila a pohľad zastrel, keď pozrela na list zaplnený riad riadkami napísanými dôverne známym písmom. V ústach jej vyschlo a kŕčovito preglgla. Akoby bol Frederick v izbe spolu s ňou. Videla jeho usmievavé zelené oči, plné pery a vysokú postavu. Nikdy nepôsobil dokonale upravene, na jeho zovňajšku vždy bolo niečo nakrivo. A ak ho na to niekedy upozornila, iba sa smial. Počula jeho smiech, rozjarený a bezstarostný, ktorým naznačoval, že premýšľa nad dôležitejšími záležitosťami, ako je zovňajšok.
Teraz už vedela, čo sa za tým skrývalo. Nijaké majetkové povinnosti, poľovačka či niektoré z tých banálnych záujmov, ktoré zamestnávali jeho rovesníkov spomedzi vidieckych šľachticov. Nie, boli to nebezpečné vojenské tajomstvá, ktoré napokon zapríčinili jeho smrť. A v jej ruke teraz spočívali slová, jeho konečne pravdivé slová, prichádzajúce zo záhrobia.
Moja najdrahšia Ellie...
Detský výskot v hale prinútil Aureliu vstať, chvatne poskladať list a strčiť si ho do plytkého vrecka sukne. Franny so Steviem Dagenhamom sa vracali z vyučovania v učebni priamo v dome u Bonhamovcov na Mount Street. Aurelia s Corneliou rozhodli, že bude rozumné, keď sa deti budú deliť o guvernantku, kým Stevieho nepošlú do školy. Hoci mal len sedem rokov, Cornelia zvádzala boj s jeho starým otcom grófom Markbym, aby ho nechal doma, kým dovŕši aspoň desať rokov. Na svojej strane mala Stevieho nevlastného otca – Harry by spravil všetko, aby získal grófovu priazeň, preto Cornelia nestrácala nádej. A spoločná guvernantka vyhovovala deťom aj ich matkám, okrem toho tak obe domácnosti udržiavali častý kontakt.
„Morecombe! Morecombe... kde je mama? Musím jej niečo ukázať!“ Frannin nástojčivý hlások vrátil Aureliu späť do reality. List musí počkať. Čakala na pravdu celé manželstvo a potom ešte tri roky, takže na jednej hodine už sotva záleží. Premohla sa, na pery vyčarila úsmev a vošla cez dvere do prijímacieho salóna.
„Tu som, Franny. Mali ste príjemný deň?“
„Mami, toľko vecí sa prihodilo! Šli sme pozrieť levy na Exchange. Stále len revali. Stevie mal z nich trochu strach... ale ja nie... ani trošku.“ Dievčatko pobehlo k matke, slová sa jej rinuli z pier. „Nakreslila som obrázok tých levov... pozri... mali takúto srsť, slečna Alison vravela, že sa volá hriva...“
Aurelia pochválila dcérkin obrázok a pozorne počúvala jej podrobný opis, patrične obdivne a užasnuto hmkala vždy v tej správnej chvíli a jemne dieťa posúrila hore schodmi k detským izbám.
Zostala pri Franny aj počas večere. Potom sa usadila ku kozubu, kým pestúnka Daisy dcérku kúpala, počúvajúc jej nekonečné štebotanie. Nie prvý raz jej zišlo na um, aký je Franny nezastaviteľný rečník, a taká bola už od svojich prvých narodenín. Frederick by užasol nad jej jazykovým talentom...
Frederick. List jej vo vrecku zašuchotal pri mimovoľnom pohybe. Neskôr... bude naň dosť času aj neskôr.
|
|
