|
|
|
|
|
|
| Bežná cena: |
9.95 eur |
| Naša cena |
8.95 eur
|
|
|
|
| Originál: |
My Wicked Marguess |
| Prekladateľ: |
Ľuba Kukučková |
|
| Žáner: |
|
| Väzba: |
viazaná |
| Formát: |
13 x 20 cm |
|
| Počet strán: |
352 |
| Váha: |
390 gr. |
| ISBN: |
978-80-220-1570-7 |
| EAN: |
9788022015707 |
|
|
|
|
 |
|
Anotácia |
|
| Historická romanca plná tajomstiev, intríg a horúcej vášne – prvý diel pútavej série o osudoch členov záhadného klubu Inferno. Keď sa Max St Albans, neslávne známy ako Diabolský markíz, rozhodne očistiť rodinné meno, začne sa obzerať po krásnej urodzenej neveste s nepoškvrnenou povesťou. Zo všetkých vhodných mladých dám mu však padne do oka svojrázna Daphne, ktorej nechýba ani krása, ani šľachtický pôvod, iba s jej povesťou v londýnskych vysokých kruhoch to nevyzerá najlepšie... |
|
|
Úryvok |
|
Keď sa Daphne bezpečne ukryla v dámskej izbe, zastala na moment pred zrkadlom. Mala chvíľu na to, aby sa upokojila, kým urobí, čo musí urobiť, a nebude sa tu ďalej schovávať ako nejaký zbabelec.
Musí vyjsť von a porozprávať sa s ním.
S ním... s Diabolským markízom.
Pri tej predstave ťažko preglgla a na okamih zaváhala. Jej ženský jemnocit protestoval proti predstave, že má osloviť muža, ktorého jej podľa spoločenských pravidiel nikto nepredstavil. No ak mu o nej Albert narozprával toľko lží, hrdosť jej prikazovala obhájiť si svoju povesť. V tej chvíli jej na tom záležalo viac ako na stretnutí s Albertom, ktoré mala pôvodne v pláne. Neodvážila sa rozoberať, prečo jej tak veľmi záleží na tom, čo si o nej pomyslí ten cudzinec. Radšej si nahovárala, že je to jednoducho otázka etikety. Ten muž jej zachránil život. Prinajmenšom sa patrilo ísť za ním a poďakovať sa.
Vykĺzla naspäť do spoločnosti, kráčala pôvabne, ale ostražito sa rozhliadala, aby jej náhodou neušiel.
Už nestál vo dverách preplnenej jedálne, nevidela ho ani v plesovej dvorane. Daphne sa zamračila. Kam sa podel? Práve vo chvíli, keď sa začala obávať, že premeškala svoju príležitosť, zbadala ho kráčať odľahlou chodbou vyloženou mramorom, vedúcou k bočným dverám sídla Edgecombovcov.
Odchádza?
Nebesá! Nadvihla si bohatú sukňu a náhlila sa za ním, srdce jej búšilo do rytmu s mäkkým šušťaním jej saténových črievičiek. Pohľadom sa prilepila na jeho široký trojuholníkový chrbát.
Oslov ho! prikázala si. Veď odchádza!
Bol už takmer na schodoch na konci chodby. Viedli do malého foyeru pred zriedkavo používanými dverami. Daphne vedela, že ho musí zastaviť, no zrazu mala pocit, akoby jej zmeravel jazyk.
To sa jej ešte nikdy nestalo.
„Uhm... prepáčte.“ Jej hlas zaznel slabučko ako šepot; nemohol ju počuť. Rozbehla sa za ním, rozhodnutá skúsiť to znova, hoci nemala predstavu o tom, ako sa má správať k takej nebezpečnej šelme, keď ju dostihne.
Nemohla si pomôcť, musela obdivovať jeho odvážny, istý krok, akoby dokázal prejsť cez oheň a nepopáliť sa. „Prepáčte!“ zavolala hlasnejšie. Potkla sa, no hneď zase získala rovnováhu. „Nepoznáme sa?“
Zastavil sa.
Až sa mykla, keď si uvedomila, ako banálne ho oslovila, a zahryzla si do spodnej pery. Aspoň tentoraz sa však zdalo, že začul jej volanie.
S vytreštenými očami čakala na jeho reakciu; netušila, čo bude nasledovať. No v tej chvíli sa rozhodla zatajiť, že už vie, kto je.
Ak si z nej totiž spolu s Albertom aj on robil posmech, prečo by mu mala poskytnúť zadosťučinenie, že sa pokúšala vypátrať túto informáciu?
Stál pred ňou úplne nehybne; ešte vždy sa neobrátil.
Keby to urobil, zbadala by prekvapenie a záblesk víťazstva v jeho očiach a potom spokojný úsmev, ktorý mu zvlnil pery.
„Prepáčte, pane.“ Srdce jej búšilo, ale nabrala odvahu a neisto urobila krok k nemu. „Odchádzate? Tak zavčasu?“
Markíz, tmavý krásavec, sa konečne obozretne a uvážlivo obrátil a sklonil sa k nej. Prezeral si ju pozornými očami. „Nie som si istý,“ povedal pomaly, „či je dôvod, aby som tu zostal.“ Po tých slovách ľahko zdvihol obočie, akoby ju vyzýval, aby ho presvedčila o opaku.
Daphne sa pod spodničkou triasli kolená a obávala sa, že zoči-voči živočíšnej, mužnej príťažlivosti Diabolského markíza zamdlie.
Sťažka prehltla. „O jednom by som vedela.“
„Áno?“
Nervózne sa pohrávala s vejárom, ale donútila sa hovoriť. „Ja... ja som sa vám chcela poďakovať za včerajšok,“ vyhlásila. „Bolo to od vás... šľachetné, že ste mi prišli na pomoc.“
„Šľachetné?“ opakoval a havranie obočie mu vyletelo do výšky.
„Áno,“ prikývla horlivo. Pod jeho upretým pohľadom jej brneli končeky prstov. To chvenie jej spolu so sladkým teplom stúpalo do ramien, zachvátilo hrudník a prenikalo priamo do pŕs. Prinútila sa nevšímať si ten zvláštny pocit. „Bol to šikovný trik, ale zároveň veľmi nebezpečný!“ zdanlivo ho hrešila. „Viete, mohlo sa to skončiť aj zle. Nie som si istá, či ste mali tak riskovať.“ Zase nervózne prehltla. „Našťastie,“ pokračovala, „vyzeráte nezranený, prijmite preto moje poďakovanie."
Hľadel na ňu v ľahkom opojení, oči mierne zúžené, akoby skúmal nejaký vzácny druh dravého zvieraťa. Daphne, nevediac, čo by ešte mala urobiť, vystruhla miernu spoločenskú poklonu na potvrdenie prejavu svojej vďaky.
Zdalo sa, že ocenenie hrdinstva ho pobavilo; ostro rezaná tvár mu zjemnela, keď zachytil jej pohľad.
„Som šťastný, že som vám mohol byť k službám, slečna Starlingová, a som dojatý vaším záujmom. Bolo mi cťou.“ Aj on sa jej galantne uklonil.
Okamih na seba uprene hľadeli.
Daphne si sotva uvedomila, že zatajuje dych, akoby sa ocitla v prítomnosti nejakého magického zvieraťa, azda jednorožca, v húštine zaliatej mesačným svitom.
Až po chvíli si uvedomila, že lord Rotherstone ju oslovil priezviskom. „Predpokladám, že vám lord Albert povedal, kto som.“
„Vlastne nie,“ odvetil nenútene, „vedel som to už predtým.“
„Vedeli ste to?“
„Žiarivú osobnosť, ako ste vy, slečna Starlingová, nemožno len tak ľahko prehliadnuť.“
To povedal veľmi pekne, pomyslela si. Možno neverí Albertovým klamstvám tak ochotne ako ostatní ľudia. Očarene ho sledovala, ako schádza z odpočívadla a nenútene sa k nej približuje.
„Patrónka nováčikov, predpokladám?“ zložil jej poklonu so záhadným úsmevom.
„Ach, správne.“ Daphne sa na tvári mihol skromný úsmev, keď počula svoju prezývku; potom sklopila oči. „Mám to chápať tak, že aj vy medzi nich patríte? Doteraz som vás ešte v spoločnosti nevidela. Ste v meste nový, pane?“
„Nejaký čas som bol na cestách v zahraničí.“
Keď sa k nej priblížil, musela zdvihnúť bradu, aby mu mohla pozerať do očí, lebo bol pomerne vysoký.
„Na cestách v zahraničí? Počas vojny?“
„Čo by bol život bez trochy rizika?“ oponoval a tvárou mu preblesol naozaj veľmi nebezpečný úsmev.
„Och.“ Sklopila zrak, preklínajúc sa za zradný rumenec, ktorý sa jej vkradol do tváre. „Ja som ešte nikdy nebola za hranicami nášho kraja.“
„Stavil by som sa, že ste po tieto dni boli na zopár nebezpečných miestach, slečna Starlingová.“ Zľahka sa usmial so vševediacim pohľadom v žiarivých figliarskych očiach; v ich vonkajších kútikoch sa objavili mimické vrásky, náznak pobavenia. Samozrejme, narážal na včerajšok, ako hneď pochopila, a na jej malý výlet na Bucket Lane.
Zastavil sa tesne pred ňou, stál a pozeral jej do očí so zamysleným výrazom, ktorý si všimla už predtým. Zdalo sa, že sa jej díva priamo do duše. „Keď ste pred chvíľou vyšli z jedálne, vyzerali ste nahnevane.“
Zaskočilo ju, že ju otvorene sledoval. „Och... áno, ale... to nič nebolo. Ja... len som si myslela...“
„Myslím, že viem, čo ste si mysleli,“ zamrmlal, keď jej koktanie zamĺklo v trápnom tichu.
Daphne znovu sklonila hlavu, no lord Rotherstone ju šokoval, keď sa jemne dotkol jej brady. Zalapala po dychu, lebo jej nadvihol hlavu a znova sa jej pozrel do očí.
„Viem, čo ste si mysleli,“ zopakoval, „no ubezpečujem vás, že ste sa mýlili.“
„Naozaj?“ Srdce jej bilo ako šialené pod ľahkým, ale pevným dotykom teplých končekov prstov na jej pokožke.
„Určite. Nikdy by som nechcel byť príčinou vášho trápenia, slečna Starlingová.“
„Čo vám Albert o mne povedal?“ vyhŕkla priškrteným hlasom v úsilí zachovať si chladnú myseľ.
Usmial sa a spustil ruku k boku. „Mali by ste sa skôr opýtať, čo som ja povedal o vás jemu.“
Vrhla naňho bojazlivý spýtavý pohľad.
Pokrčil plecami s nonšalantným úsmevom. „Jednoducho som mu oznámil, že buď bude držať jazyk za zubami, alebo oň príde.“
Vytreštila oči. „Vyhrážali ste sa mu?“
Ľútostivo si povzdychol a založil si ruky za chrbát. „Som si celkom istý, že to bol dôvod, prečo odišiel z plesu. Škoda, nie?“
Daphne naňho začudovane pozrela, bojujúc so smiechom. Výborne! Vedela to od samého začiatku. Je to šialenec.
„Vyzeráte prekvapene.“
„Myslela som si, že ste jeho priateľ!“
Odvrátil sa a tlmene sa zasmial. „Nie celkom.“
Užasnuto potriasla hlavou a snažila sa nájsť v tom nejaký zmysel. „Odkiaľ ho poznáte?“
„Ako chlapci sme vyrastali vo Worcestershire, neďaleko od seba.“
„Ach tak...“ Len ťažko si vedela predstaviť tohto vysokého, očarujúceho muža ako chlapca.
„Slečna Starlingová, nikdy by som nijakému mužovi nedovolil, aby vás v mojej prítomnosti urážal. Buďte si tým istá.“
„Och,“ zašepkala, rozochvená jeho rytierskym sľubom.
Napadlo jej, že pôsobí ako husička, ale nedokázala sa premôcť. Rozhovor, ktorý zašiel až tak ďaleko, jej v hlave spôsobil zmätok. Veľmi ju však potešilo, že si z nej nerobil posmech a že dokonca nepripustil, aby ju Albert hrubo osočoval. Naopak, ten úžasný hrdina ju obhajoval.
Rozžiarila sa a zrazu si uvedomila, že zúfalo túži po tom, aby sa oficiálne zoznámili. Rozhodne je to vzrušujúci muž!
Chcela už mať tento formálny krok za sebou, hľadala preto spôsob, ako markíza presvedčiť, aby jej prezradil svoje meno. Samozrejme, už ho vedela, ale práve teraz by pôsobila príliš trúfalo, neslušne a ako klebetnica, keby priznala, že tajne počúvala jeho rozhovor s Albertom.
„Veru neviem, čo na to povedať,“ vyhŕkla, snažiac sa, aby to vyznelo ako slová bezstarostnej kokety, ktorou by azda dokázala byť, keby bolo treba. „Dvakrát v priebehu dvadsiatich štyroch hodín ste ma zachránili, a ja ani nepoznám vaše meno!“
Opäť nadvihol obočie. Možno to pochopí ako výstrahu. „Mám vám ho prezradiť alebo máte radšej tajomstvá?“ opýtal sa sucho.
Božemôj. Cynický tón v jeho hlase v nej vzbudil podozrenie, že odhalil jej klamstvo.
„Zvláštna otázka. Prečo?“ vyhla sa odpovedi s rýchlym, sileným úsmevom, aby to znelo záhadne.
„Lebo ak zistíte, kto som,“ rozmýšľal nahlas, „mohli by ste predo mnou utiecť. A to by ma zarmútilo.“ Znova na ňu sústredene pozrel, jeho svetlozelené oči hľadeli prenikavo a dychtivo spod krátkych uhľovočiernych mihalníc.
Daphne sa cítila ako spútaná jeho pohľadom a navyše mala zvláštny pocit, že jej takmer číta myšlienky. Ešte vždy si nebola istá, či neprehliadol jej amatérsky trik.
Bohužiaľ, prijala jeho spôsob rozhovoru, takže teraz nevidela inú možnosť, len pokračovať v klamstve. Rýchlejšie sa ovievala vejárom a stále sa usmievala, až ju boleli líca. „Nuž, som si istá, že sa môžete zachovať, ako sa vám páči. Myslím, že na to máte právo. Na druhej strane,“ namietla s plachým zachvením rias, „nemôžem s vami tancovať, keď nepoznám vaše meno, však?“
„Drahá slečna Starlingová, veď som vás ešte nepožiadal o tanec.“
Jej vejár sa zastavil. „Ale práve ste chceli, však?“ zvolala rozhorčene.
Na tvári sa mu zjavil úsmev. „Možno.“
„Dobre!“ pohodila hlavou. „Mienila som si s vami zatancovať za odmenu, že ste ma zachránili, ale už si tým nie som istá.“
„Drahá mladá dáma, keby som to urobil pre odmenu,“ povedal tichšie a priblížil sa k nej, „uisťujem vás, že by som žiadal viac ako len tanec.“
Daphne naňho hľadela široko otvorenými očami.
Usmial sa na ňu vyslovene nehanebne, pomaly, lenivo, až zalapala po dychu, lebo ju zvierala tesná šnurovačka. Zrazu ju zachvátila túžba zbaviť sa jej, vlastne zhodiť väčšinu oblečenia, keď sa na ňu takto pozeral. Jej nevinná malá hra bola odsúdená na úplný neúspech pri jeho zjavných skúsenostiach, a ona si opäť spomenula na nevestinec. Čo by asi od nej chcel?
Zahnala neslušnú myšlienku, skôr než ju stačila naplno rozvinúť. S pocitom slabosti a šokovaná náhlou predstavou, ktorá by pravej dáme vôbec nemala napadnúť, sa zahľadela do diaľky a opäť sa začala veľmi rýchlo ovievať vejárom.
Výrečnosť ju po jeho narážke opustila a lord Rotherstone sa tiež odmlčal, akoby mu zrazu patril všetok čas na svete; akoby sa s ňou mohol zahrávať a zavádzať rozhovor, kam sa mu zažiada.
„Viete, moja drahá, to, čo od vás naozaj chcem, je sľub.“
S planúcimi očami naňho znovu rýchlo pozrela.
„Aký... sľub?“ spýtala sa zachrípnuto, zľaknuto i so zvedavosťou, čo by mohol Diabolský markíz chcieť od dievčaťa.
Na jej prekvapenie sa však sklonil, hnevlivo na ňu pozrel a prstom sa dotkol jej tváre. „Už nikdy sa nevracajte do tej zradnej uličky,“ prikázal jej vecne. „Nabudúce by som tam nemusel byť, aby som vás zachránil. Rozumeli ste mi?“
Zarazil ju jeho príkaz a panovačný pohľad.
Hľadela na neho s úžasom. Čo si o sebe myslí?
„Prepáčte.“ Nemala potuchy, čo povedať ani ako sa zachovať k mužovi, s ktorým sa práve zoznámila, a tak ukazovákom odsunula jeho prst nabok elegantným pohybom ako v pomyselnom súboji.
„Počuli ste, čo som povedal,“ zašepkal chrapľavo, zohol prst a zachytil jej ukazovák. Držal ju zaň a obaja na seba zblízka uprene hľadeli. „Sľúbte mi to,“ zašepkal s temným, neodolateľným čarom, ktoré hrozilo, že ju už-už pohltí.
Daphne sa mu chvíľu dívala na pery, potom potlačila triašku, ktorá prebiehala celým jej telom. „Nie,“ oznámila mu rázne. „Obávam sa, že to vám nemôžem sľúbiť.“
„Môžete,“ protirečil jej milo, „a urobíte to.“
„Nie,“ zopakovala rovnako milo a rovnako pevne. „Obávam sa, pane, že tomu nerozumiete. Deti v sirotinci ma potrebujú.“
„Predpokladám, že živú,“ povedal so stále rovnakým neochvejným úsmevom, hoci jeho oči boli tvrdé ako kremeň. „Mŕtva im nie ste na nič, pravda, sladká slečna Starlingová?“
Daphne pri jeho bohorovnosti strácala trpezlivosť. Vyslobodila si prst z ľahkého zajatia a zamračila sa naňho. „Nerozumiete, že tam musím chodiť, či sa mi žiada, alebo nie – aspoň do tých čias, kým sa sirotinec nepresťahuje?! Nemôžem dovoliť, aby si tie úbohé deti mysleli, že som ich opustila rovnako ako ich vlastní rodičia! Navyše, ja som sa nepýtala, čo ste robili na Bucket Lane, či azda áno? Váš záujem o moju činnosť v tej štvrti teda sotva môžem považovať za vhodný.“
Vychutnala si jeho prekvapený pohľad, keď mu zdvorilo pripomenula jeho návštevu v nechutnom nevestinci, ale rýchlo sa spamätal. „Mladá dáma, počúvajte...“
„Láry-fáry,“ mávla rukou. „Koniec dobrý, všetko dobré.“
S úžasom na ňu pozeral. „Vy ste mi povedali ,láry-fáry?“
„Nuž, áno, tuším som povedala.“ Založila si ruky krížom cez prsia a venovala mu vzdorovitý úsmev.
„Lord Rotherstone?“ vyrušil ich hlas.
Obaja sa obzreli.
„Áno? Čo sa deje?“ Markíz gánil na Daphne, zatiaľ čo sa k nim uštvaný lokaj hnal chodbou so stočeným listom papiera na striebornom podnose.
„Správa pre vás, pane. Už som sa bál, že vás nenájdem! Prepáčte, že ruším. Posol povedal, že je to súrne.“
„Prevezmem to.“ Netrpezlivo mužovi pokynul prstom.
„Lord Rotherstone,“ zopakovala jemne Daphne a vyslala k nemu žiarivý úsmev. „Ste si istý, že adresátom nie je Diabolský markíz?“
Pozrel na ňu prižmúrenými očami. „Takže som mal pravdu. Vedeli ste, kto som, vy prostoreká osôbka.“
Usmiala sa; bolo lepšie, že pravda vyšla najavo. „Nemohla som vám prenechať všetky výhody, či azda áno?“
Uškrnul sa a pokrútil hlavou, potom sa s tichým smiechom obrátil k listu. „Môžete ma na chvíľu ospravedlniť?“
„Isteže, lord Rotherstone.“
Keď slávnostne zopakovala jeho meno, opäť na ňu kyslo pozrel, rozložil list a rýchlo ho prebehol očami.
Daphne stála v zdvorilej vzdialenosti, ale sledovala jeho ostro rezanú tvár s očividnou zvedavosťou. Nebola z tých, čo druhým čítajú cez plece, no nemohla odolať, musela ho provokovať v nádeji, že sa dozvie aspoň niečo z obsahu správy, ktorú mu doručili. „Zdá sa mi to alebo naozaj cítim vo vzduchu závan síry?“
„Rozhodne,“ odvetil sucho, poskladal list a zastrčil si ho do vrecka vesty. Gestom ruky prepustil lokaja, ktorý tam stál a čakal, či si pán nebude želať poslať odpoveď. Pozrel na ňu. „Je mi ľúto, slečna Starlingová, musím odísť.“
„Ale veď sme sa sotva zoznámili,“ namietla a trucovito našpúlila ústa.
„Verte mi,“ zašepkal s nehanebným pohľadom, „že budeme čoskoro pokračovať tam, kde sme prestali.“
„A čo náš tanec?“
„Zostanete mi ho dlžná.“
V náhlej obave sa zamračila. „Dúfam, že to nie je zlá správa?“
„Nie, je to skvelá správa, ale taká, že jej musím všetko podriadiť. Presnejšie, ide o niečí príchod, ktorý som dlho očakával.“
„Niečí príchod?“ Náhle jej hlavou preblesla hrozná myšlienka. „Vaša manželka porodila?“ skríkla, keď sa už obracal na odchod. V nasledujúcej chvíli ju vydesili slová, ktoré vyhŕkla; capla si rukou po ústach a meravo naňho hľadela.
„Moja manželka?“ Zastal a obrátil sa k nej; prekvapene sa mračil. „Viete niečo o mojej manželke?“
Pomaly odtiahla ruku z úst a najradšej by sa prepadla pod čiernu zem. „Nič! Božemôj... prosím o prepáčenie. Nemyslela som to... som si istá, že nič z mojich...“
Jej vydesené koktanie zastavil mäkký, šteklivý smiech. Vo svetlých očiach mu tancovali plamienky.
„Moja drahá slečna Starlingová,“ doberal si ju a srdečne sa zabával na jej nervóznom pokuse zistiť, či je ženatý. „Keby som mal manželku tesne pred pôrodom, ťažko by som zároveň mohol byť tu a dať sa očarúvať pôvabnou mladou krásavicou. No musím priznať, cítim sa dosť polichotený, že vám v mojej prítomnosti myšlienky tak ľahko zalietajú k pôrodu.“
Prudko vydýchla, neschopná slova. Zasmial sa náhlej červeni na jej lícach, potom vzal jej ruku, sklonil sa nad ňou a vtisol jej na hánky najletmejší bozk, aký si možno predstaviť. „Au revoir, chérie. Čoskoro sa uvidíme.“
„Naozaj?“ odsekla a v nesmiernych rozpakoch z jeho nemravnej narážky si vytrhla ruku, skôr než jej ju pustil.
„Na to sa spoľahnite,“ zašepkal a na rozlúčku na ňu žmurkol.
Ten muž!
Stála dlhočiznú chvíľu tam, kde ju zanechal, hľadela za ním, ako odchádza, a omráčene pozerala na prázdnu chodbu aj potom, keď vykĺzol z dvier.
Podvedome zdvihla k prsiam ruku, ktorú jej pobozkal. Srdce jej prenikavo búšilo, pobláznené silnými pocitmi, ktoré v nej vyvolal: rozochvenie, radosť, neistotu, vzrušenie.
Výborne, pomyslela si oneskorene a trochu zahanbene. Aspoň vie, že nie je ženatý.
Tak sa pohrúžila do myšlienok naňho, že si ani nevšimla priateľku Carissu, ktorá sa k nej ponáhľala chodbou; zaregistrovala ju, až keď ju ženská ruka schmatla za rameno, obrátila k sebe a známy hlas jej zašepkal do ucha: „Zbláznila si sa?“
„Och... Carissa.“ Zažmurkala, akoby sa práve prebudila zo sna, a omámene sa usmiala na svoju priateľku. „Celú noc som ťa takmer nevidela.“
„Ja som ťa našťastie videla! A dobre, že som to bola ja a nie niekto iný! Čo si si to zmyslela, rozprávať sa s ním bez gardedámy? Načisto si potratila rozum?"
Rozčúlená Carissa Portlandová s gaštanovými vlasmi a smaragdovými očami čakala na jej vysvetlenie ako zlá kráľovná z rozprávky.
Daphne potriasla hlavou, stále pod vplyvom jeho čara. „Čo máš na mysli?“
„Daphne! Je to ničomník!“
„Nieeee!“ protestovala prudko, odmietajúc to slovo. „Je veľmi milý, ver mi!“
Až na tú záležitosť v nevestinci, napadlo jej.
„Vieš vôbec, kto to je?“ opýtala sa Carissa.
„Pravdaže viem! Markíz z Rotherstonu.“
Carissa znížila hlas do rozhorčeného šepotu: „Diabolský markíz!“
„Och, to je nezmysel...“
„Nie, nie je!“
„Láry-fáry. Poďme si dať niečo sladké.“
„Daphne, počúvaj ma.“ Carissa ju zdrapla za ruku. „Neviem, čo to do teba vošlo, ale k tomu skazenému človeku sa viac nesmieš priblížiť. Nepočula si o tom?“
„O čom?“
„Je to jeden z popredných členov klubu Inferno!“
„Čoho?“
„Klubu Inferno!“ Červenovláska sa k nej nahla bližšie so sprisahaneckým výrazom a pokúsila sa jej to vysvetliť. „Stretávajú sa v Danteho dome, v blízkosti iných pánskych klubov vo štvrti Saint James. Sú však skrz-naskrz skazení, ako som počula.“
„Prečo? Čo robia?“ spýtala sa náhlivo.
„Robia veci, na ktoré nesmú slušné dievčatá, ako sme my, ani len pomyslieť!“
Daphne stiahla obočie. Carissa bežne nebývala taká prudérna. „Čo ešte vieš?“
„Len toľko, že je to škandalózna spoločnosť dekadentných voľnomyšlienkarov urodzeného pôvodu, neslávne známych pestovaním všetkých druhov zhýralosti. Preto sa s ním nesmieš rozprávať. Ak si myslíš, že ten hlúpy Albert Carew a jeho žiarlivostné scény ti môžu pokaziť reputáciu, tak to je nič v porovnaní so škodami, ktoré tvoja povesť utrpí, ak ťa pričasto uvidia v spoločnosti Diabolského markíza.“ Carissa kývla ku dverám, ktorými lord Rotherstone nedávno odišiel.
Daphne si znovu spomenula na jeho očarujúci úsmev a skľúčene pozrela na priateľku. „To musí byť nejaký omyl. Je tu v meste nový. Povedal mi, že bol na cestách v zahraničí.“
„Áno, iste, no keď sa zastaví v Londýne, chodí len do svojej obľúbenej spoločnosti pánov z klubu Inferno. Polovica našej spoločnosti ho v dome neprijíma,“ dodala Carissa. „Ručím ti za to, že dnes večer ho pozvali jedine preto, lebo je príbuzný Edgecombovcov.“
Srdce Daphne sa zmenilo na kus ľadu.
Nenápadne sa jej do mysle vkradol jeho včerajší obraz, ako potkýnavo kráča z nevestinca, napriek tomu však nechcela uveriť priateľkiným zvestiam.
„Veď vieš, že klebety vždy preháňajú.“
Carissa zaťato pokrútila hlavou. „Práve som sa rozprávala so známymi dôstojníkmi a neverila by si, čo vraveli. Podľa nich sa lord Rotherstone zjavil pri Waterloo. Nie preto, aby bojoval proti Napoleonovi. Len aby si pozrel boj, akoby to bolo posledné predstavenie v cirkuse Astley!“
„Naozaj? Nie kvôli boju? Si si istá?“
Carissa prikývla. „Zmieňovali sa o ňom ako o pôžitkárovi, pretože žije iba pre rozkoše. Vraveli, že neurobil nič užitočné, ale celé hodiny pred bitkou sa opíjal, naháňal dievčatá okolo krčmy a verejne uzatváral stávky na Bonapartovu prehru. Dokonca sa uvelebil priamo v sídle generála Wellingtona. Vieš si to predstaviť? Úplný voľnomyšlienkar – je však taký bohatý a mocný, že sa mu nikto z dôstojníkov neodvážil vzdorovať.“
„Ak bol tak veľmi na ťarchu, prečo ho Wellington nevyhodil?“
Pokrčila plecami. „Možno je lord Wellington priveľký džentlmen – alebo bol v predvečer boja jednoducho príliš zaneprázdnený, než aby sa ním zaoberal.“
„Hm.“ Daphne zvraštila čelo, úplne zmätená, a pozrela ku dverám, ktorými vyšiel lord Rotherstone.
Carissa, samozrejme, verila tomu, čo počula od dôstojníkov, ale Daphne cítila, že spochybnenie markízovej odvahy v boji nedáva zmysel. Až priveľmi živo si pamätala radosť v jeho tvári, keď na Bucket Lane rozbil fľašu a vyzýval polovicu bandy, aby si s ním zmerala sily.
Isteže, priznávala skepticky, bol pritom opitý alebo aspoň ovplyvnený následkami hýrenia z predchádzajúcej noci.
„Čokoľvek mieniš robiť, daj si naňho pozor,“ varovala ju Carissa. „Taký muž nemáva čestné úmysly, a videla som, ako na teba pozerá,“ dodala pobavene i nesúhlasne. „Nechcem byť poslom zlých správ, ale dúfam, že budeš dbať na rady priateľky, ktorá ťa zbožňuje a je naveky tvojou dlžníčkou.“
„To je nezmysel, slečna Portlandová, nie si mojou dlžníčkou,“ povedala Daphne s úsmevom. „Si moja priateľka.“
„A ty si jediná, kto sa ku mne správal láskavo, keď som prišla do Londýna. Dokonca ani moje hrozné sesternice ma neprijali, ako sa patrí. Zastávala si sa ma a teraz ťa ja musím chrániť. A pre teba, drahá Daphne, budem ako medvedica, čo si stráži svoje mláďatá!“
„Ty? Medvedica?“ spýtala sa pobavene pri pohľade na jej štíhlu, drobnú postavu. Rozosmiala sa. „Veď by ťa odfúkol silnejší vánok.“
„Som medvedica duchom!“ Carissa chytila Daphne pod pazuchu a láskyplne sa na ňu usmiala. „Nedopusť, aby ťa tvoja veľkodušnosť dostala do osídel toho muža. Sľúbiš mi to? Obávam sa, že by bolo od teba veľmi nerozumné ujať sa lorda Rotherstona, ako si sa ujala mňa – nech by ťa to akokoľvek pokúšalo. Stratené duše sú beznádejné prípady, a to aj pre teba.“
Stratená duša? Diabolský markíz? Daphne nevedela, čo si má myslieť. „Úprimne povedané, zdal sa mi úplne v poriadku,“ bránila ho, keď sa zavesené do seba vracali do plesovej dvorany.
Carissa pochybovačne pokrčila plecami. „Pravdupovediac, je krásny. Nehovoriac o jeho bohatstve a moci. A určite to bude skvelý úlovok – ak si ho vôbec niektorá dokáže podmaniť. Ale to je krajne nepravdepodobné. Všetci jeho predkovia boli tiež načisto zlí, ako som počula. Nech sa pre teba nemusím trápiť,“ poznamenala obviňujúco a drgla ju plecom. „Obe vieme, že máš po tých Albertových rečiach vratkú pôdu pod nohami. Pre svoje vlastné dobro mi sľúb, že sa budeš od lorda Rotherstona držať bokom.“
Rozpačito pozrela na priateľku. „To nemôžem.“
„Daphne!“
„Nemôžem!“ zvolala, hodila plecom a opäť sa začervenala ako nejaká hlúpa hus. „Dlhujem mu tanec, práve som mu ho sľúbila!“
„Tomu mužovi nič nedlhuješ!“ zahrmelo drobné žieňa v spravodlivom rozhorčení.
Daphne si hrýzla peru a jej rumenec ešte zosilnel.
„Ó... počkaj! Už viem, čo sa tu deje!“ Carissa si oprela ruku o bok a triezvo sa zahľadela na priateľku. „Tebe sa páči.“
Daphne sa pri tom obvinení zachvela. Stisla pery a odmietla to priznať nahlas.
„Daphne! Dokonalá lady ako ty, a ten zlý, skazený darebák? Vyhoď si to z hlavy!“
„Ale veď sa zaňho nejdem vydávať!“ odsekla šeptom. „Jeden tanec mi nemôže ublížiť!“
„Sväté slová,“ povedala Carissa šibalsky. „Neboj sa, kuriatko moje, zachránim ťa aj proti tvojej vôli!“
Carissa sa náhle rozosmiala, schytila Daphne za zápästie, odvliekla ju do sály a veselo postrčila do tanca s kýmsi bezpečným a nudným.
Daphne však aj počas tanca ustavične pokukovala k dverám, a hoci jej zdravý rozum hovoril niečo iné, dúfala, že Diabolský markíz sa vráti.
Našťastie pre jej povesť sa tak nestalo.
|
|
