|
|
|
|
|
|
| Bežná cena: |
9.95 eur |
| Naša cena |
8.95 eur
|
|
|
|
| Originál: |
Playing the Game |
| Prekladateľ: |
Nina Mikušová |
|
| Žáner: |
|
| Väzba: |
viazaná |
| Formát: |
13 x 20 cm |
|
| Počet strán: |
352 |
| Váha: |
380 gr. |
| ISBN: |
978-80-220-1562-2 |
| EAN: |
9788022015622 |
|
|
|
|
 |
|
Anotácia |
|
| Najnovší bestseller populárnej autorky sa odohráva vo svete medzinárodného obchodu s umením. Annette Remmingtonová sa po boku svojho oveľa staršieho manžela Mariusa vypracovala na znalkyňu výtvarného umenia. Keď šťastnou náhodou objaví vzácny obraz Rembrandta, získa si slávu a uznanie umeleckých kruhov. Marius angažuje známeho novinára Jacka Chalmersa, aby o Annette napísal do prestížneho časopisu. Netuší však, že sa tým dopustil osudnej chyby... |
|
|
Úryvok |
|
Päť minút po desiatej vošiel do kancelárie v sprievode sekretárky Jack Chalmers a Annette zažila okamih prekvapenia. Spoznala ho. Hoci si bola stopercentne istá, že Jacka Chalmersa nikdy predtým nevidela, cítila, že ho pozná.
Jeho oči sa na ňu upierali, ona naňho so záujmom hľadela, zaváhal v chôdzi, ale len na okamih. Potom sa rýchlo, s natiahnutou rukou pohol k nej. Prv než sa Esther stihla ozvať, predstavil sa: „Jack Chalmers, pani Remmingtonová. Dobrý deň.“
„Dobrý deň,“ odzdravila a urobila krok vpred. Podala mu ruku a nečakane pocítila vzadu na šiji zimomriavky. „Teší ma, že vás poznávam, pán Chalmers.“ Ledva sa jej podarilo to vysloviť, natoľko ju prekvapila vlastná reakcia naňho.
„Som vám veľmi vďačný, že ste ma dnes prijali,“ zamrmlal. „A že ste súhlasili s týmto interview...“ Zaváhal, akoby mu zrazu chýbali slová, len stál a hľadel jej do tváre. Zistil, že z nej nemôže odtrhnúť oči. A na svoj údiv ani jej pustiť ruku.
Na šťuknutie zatvárajúcich sa dverí, keď Esther vyšla z miestnosti, Annette zažmurkala. Od jeho príchodu prešlo len zopár sekúnd, ale jej sa zdalo, že to trvalo oveľa dlhšie, akoby sa čas zastavil.
Napokon sa ovládla, veľmi jemne si vyslobodila ruku z jeho dlane a donútila sa byť vecná. Ukázala na kresielka pri komode. „Sadneme si tam, dobre? A vypijete si niečo? Kávu, čaj alebo vodu?“
„Káva s mliekom by bola fajn, ďakujem,“ odpovedal Jack, pohol sa ku kreslám a pritom sa obzeral okolo seba. Všetko si všímal. Annette si sadla za písací stôl, zdvihla slúchadlo telefónu a stisla tlačidlo interkomu. Keď sa Esther ozvala, povedala jej: „Pán Chalmers si dá kávu s mliekom a ja tiež. Ďakujem.“
Položila slúchadlo, nenáhlivo obišla stôl a zamierila ku kreslám. Nečakala, že Chalmers bude taký pekný, a naozaj, veľmi sa podobal mladému Williamovi Holdenovi.
Bol štíhly, plavovlasý a mal svetlosivé oči, ale okrem neobyčajne príťažlivého výzoru v ňom bolo ešte niečo, čo pritiahlo a udržalo si jej pozornosť. Zrazu presne pomenovala, čo to bolo: pokoj, vnútorná pohoda, jemnosť a noblesa. Mal úroveň.
Aj oblečený bol nenápadne. Tmavosivé nohavice, svetlosivé kašmírové športové sako, naškrobená biela košeľa a popolavá hodvábna kravata, všetko v jemných farebných odtieňoch, ale bezchybne ušité a zrejme drahé. Všimla si aj jeho topánky. Mal mokasíny v americkom štýle, aké obľubovala aj ona, z hnedej kože a pekne vyleštené. Pomyslela si, že hádam žil v Amerike, bolo na ňom čosi americké. Oblečenie? Odzbrojujúca priateľskosť?
Zdvorilo si sadol, až keď si sadla ona, potom na ňu pozrel a povedal: „Vaša kancelária je trocha minimalistická, nie? A prekvapuje ma, že tu nevisí ani jeden obraz.“ Znova sa na ňu upreli jeho neobyčajne priezračné sivé oči, vyčaril srdečný úsmev.
„Steny sú prázdne, lebo čakajú na obrazy. Také, ktoré by som mohla predať, alebo také, ktoré by som mohla kúpiť. Nechcem mať na stenách nič vlastné, čo mám rada a čo by im mohlo konkurovať. K obrazom, ktoré kupujem alebo predávam, chcem byť dokonale objektívna.“
„Veľmi múdro,“ poznamenal. „Samozrejme, uvedomujem si, že nemáte galériu, že ste znalkyňa umenia a radíte svojim súkromným klientom.“
„Áno,“ potvrdila stručne.
Ozvalo sa zaklopanie a vošla Esther s tácňou, ktorú položila na stolík medzi dvoma kreslami. „Nech sa páči,“ povedala. „Mlieko, cukor, sladidlo a sušienky.“ Kývla hlavou, usmiala sa, a keď jej Annette poďakovala, hneď zmizla.
„Niečo som si o vás pozisťoval, aby som sa pripravil na naše interview,“ povedal Jack. „Ale na internete toho veľa nebolo. Zrejme nedávate rada rozhovory.“ Pritom trocha zdvihol obočie a znova sa na ňu usmial.
Ten úsmev bol rovnako odzbrojujúci ako jeho nenútené spôsoby a ona na to hneď zareagovala. Jej strach z interview bol už oveľa menší vďaka jeho pokoju, pohode, ktorá ho obklopovala, a jeho jemnému správaniu.
„Na internete o mne takmer nič nie je,“ povedala, „lebo som neposkytla žiadne obsiahle rozhovory, len krátke vyjadrenia po vydražení Rembrandtovho obrazu. Viete, pred tou aukciou som nič zvláštne nedokázala. Až potom sa o mňa tlač začala zaujímať.“
„Mimochodom, vďaka, že ste si vybrali práve mňa. Musím povedať, že som bol veľmi polichotený, keď mi to môj agent oznámil. Musím sa vám s niečím priznať. Som veľmi zvedavý na Rembrandtov obraz a na to, ako sa k vám dostal. Čítal som, že patril Christopherovi Delawarovi, a ten ho zdedil po svojom strýkovi sirovi Alecovi Delawarovi. Lenže nikde sa nepísalo o tom, ako sa stal vaším klientom.“
„Bola to zhoda okolností. Alebo šťastie, čo si vyberiete.“
„Alebo trochu oboje?“ prehodil. „Tak mi o tom povedzte.“
„Asi osem alebo deväť mesiacov predtým, ako Christopher prišiel kvôli tomu obrazu za mnou, sedel vedľa mňa na večeri u nášho spoločného priateľa. Keď zdedil strýkovu zbierku umeleckých diel, spomenul si na mňa, dohodol si so mnou stretnutie a doniesol toho Rembrandta.“ Zasmiala sa. „V obyčajnej nákupnej taške, predstavte si.“
„Panebože! Nebolo to trocha riskantné? Nemohol sa obraz poškodiť?“ Jackovo prekvapenie bolo zjavné.
„Akoby nie. Ale mal aspoň toľko rozumu, že prv než obraz vložil do tej nákupnej tašky, zabalil ho do hrubej deky. Obraz mi ukázal, povedal, že ho chce predať, a či mu to sprostredkujem.“
„A vy ste súhlasili.“
„Vy by ste to neurobili?“
So smiechom prikývol. Otvoril balíček so sladidlom, vysypal si ho do kávy, pomiešal ju, pridal mlieko. Rýchlo si odpil a pokračoval. „Viem, že ste expertka na starých majstrov, ale aj na impresionizmus. Zdalo sa mi to dosť zvláštne, lebo medzi oboma maliarskymi školami je veľký rozdiel.“
„To je pravda, áno, obrovský rozdiel. Začala som štúdiom impresionistov a neskôr som prešla k starým majstrom, lebo som chcela získať viac vedomostí o výtvarnom umení a jeho dejinách. Ale aby som bola celkom úprimná, vždy ma priťahovali impresionisti, najmä Renoir, Manet a Degas. A práve k nim, dodávam na vysvetlenie, mám veľmi osobný vzťah. Moja sestra ma však už dávno upozornila, že musím mať, ako sa vyjadrila, aj druhú strunu na svojom nástroji, a ja ju vždy počúvam.“ To už bola lož. K štúdiu starých majstrov ju priviedol Marius, vôbec nie Laurie. Nevedno prečo nechcela manžela spomenúť. Vlastne vedela prečo...
„Musím sa priznať, aj ja mám rád Renoira,“ poznamenal. „Páčia sa mi jeho farby, životnosť jeho portrétov.“
„Ale vráťme sa k môjmu Rembrandtovi, ako ho nazývam. Keď Christopher prišiel za mnou, bola som samozrejme vzrušená a veľmi polichotená.“
„To vám verím, veľmi dobre to chápem. Ten Rembrandt, ktorého ste vydražili na aukcii, bol ženský portrét, však?“
Annette vyskočila. „Chcete ho vidieť? Mám fotografickú zväčšeninu.“
„To rozhodne. Ach áno, prosím vás!“
Ako kráčala po miestnosti, Jackove oči ju so zvýšenou pozornosťou sledovali. Bola vysoká, štíhla a mala krásne nohy, aké už dávno nevidel. Od prvého okamihu ho uchvátila jej plavá krása, jasne modré oči, jemné črty tváre. Keď pred chvíľou vošiel, úplne ho omráčila. Zvláštne bolo, že mal pocit, akoby ju už poznal. Niečo na nej mu bolo dôverne známe, až mu stislo srdce. Spoznal v nej príbuznú dušu.
Naozaj nečakal, že sa stretne s takouto ženou. Ohromila ho tak, že keď vošiel do jej kancelárie, až sa zháčil v chôdzi. Je to nebezpečné, pomyslel si. Nebezpečné pre mňa...
„Tu je to,“ ozvala sa Annette z druhého konca miestnosti a vytiahla zo skrine fotografickú zväčšeninu.
Hneď bol na nohách, ponáhľal sa k nej a siahol po zväčšenine. Ruky sa im dotkli a ona odtiahla svoju tak rýchlo, že sa so stiahnutým obočím na ňu zahľadel.
Annette naňho pozrela, preglgla a nič nepovedala. Dotyk jeho ruky bol pre ňu ako elektrický výboj. Hore hrdlom jej do tváre pomaly stúpal slabý rumenec.
Púčik ruže, pomyslel si Jack. Alebo broskyne. Bože, akú má pleť! Dokonalosť sama. Typická anglická ruža. „Kam to mám dať?“
„Svoje zväčšeniny zvyčajne opieram o stenu nad komodou,“ odvetila Annette. Hnevala sa na seba, že sa tak začervenala. Ale pohľad jeho očí bol taký prenikavý, taký intenzívny, že mala pocit, akoby jej videl cez šaty, videl ju nahú. Uvedomovala si, že sa začudoval, prečo tak rýchlo odtiahla ruku. Popálil ma, pomyslela si, popálil ma. Ale to mu naskrze nemohla povedať...
Strhla sa na zvonenie telefónu a šla ho zdvihnúť. Jackovi povedala: „Prepáčte, tú zväčšeninu môžete oprieť hentam.“
„Dobre.“
„Áno, Esther? Je to dôležité?“ spýtala sa do telefónu.
„Je to Carlton Fraser. Vraj musí s tebou hovoriť.“
„Ó, bože! Daj mi ho.“ Zakryla rukou mikrofón a zavolala: „Pán Chalmers, je mi ľúto, ale musím prevziať tento hovor, bude to len chvíľka. Prepáčite mi?“
„Žiaden problém. Počujte, je to súkromné? Môžem ísť von.“
„Nie, nie, netreba, naozaj.“ Usmiala sa naňho a sadla si za stôl. „Haló! Som taká rada, že ťa počujem. Veľmi som sa o teba bála. Ako sa máš?“
„Hádam lepšie. Na Veľký piatok ma prepustili, tak som mal niekoľko skvelých dní tu doma s Marguerite. Jej prítomnosť a jej výnimočná kuchyňa urobili so mnou zázraky, úplne ma dali dokopy. Dúfam, že o taký týždeň až desať dní sa budem môcť vrátiť k práci.“
„Prosím ťa, nerob si starosti s prácou pre mňa. Tvoje zdravie je oveľa dôležitejšie.“
„Áno, musím sa o seba starať, ja to viem, veď nemladnem.“ Zachechtal sa do telefónu a dodal: „Ale pozri, za manželku mám bachárku, tak si buď istá, že ma bude sledovať ako jastrab. Vieš, Annette, musím ťa vidieť. Dnes. Je to možné?“
„Pravdaže,“ hneď odvetila. „Ale musí to byť dnes popoludní.“
„Výborne. Ďakujem ti, dievčatko moje. Môžeš prísť ku mne domov? Na čaj? Povedzme o štvrtej?“
„Ale áno, môžem.“ Zamračila sa. „Stalo sa niečo? Máme problém?“
„Chcem ti niečo ukázať.“
„Čo také?“
„Cézanna.“
„Ozaj? A prečo? Prečo mi ho chceš ukázať? Ide o tie sadze?“
„Musím ti ukázať niečo zaujímavé.“
„Čo?“
„Do telefónu sa to ťažko vysvetľuje. Prídeš o štvrtej?“
„Áno, prídem. Maj sa.“ Postála s rukou na slúchadle a uvažovala, o čo asi ide. Carlton bol obyčajne otvorený, priamy až strohý, nevedela si predstaviť, prečo okolo toho robí také tajnosti. Striasla zo seba čudný dojem z rozhovoru a vrátila sa k Jackovi Chalmersovi.
„Ospravedlňujem sa,“ povedala mu.
„Nemusíte, nič sa nestalo. Prezeral som si toho... slávneho Rembrandta.“
„A?“ Pozrela naňho a videla mu v očiach údiv.
„Dvadsať miliónov libier bol pre kupca poriadny balík, nie?“
„To teda áno,“ odvetila. „Budeme pokračovať v interview?“
„Samozrejme!“ Na jej začudovanie ju vzal za lakeť a odviedol ku kreslu. Zacítila jeho kolínsku, bol tak blízko nej. Čo to bolo? Guerlain, prirodzene. Impériale. Zvláštne. Aj ona tú kolínsku často používala, hoci bola pánska. Celá napätá od jeho blízkosti pocítila úľavu, keď si sadla do kresla a on do druhého.
17
Jack sa ešte raz obzrel na fotografickú zväčšeninu Rembrandtovho obrazu na komode a potom sa znova obrátil k Annette. „Tak aký ste mali pocit, keď kladivko odkleplo dvadsať miliónov libier? Bola to napokon vaša prvá aukcia, určite ste boli vzrušená, ohromená, ohúrená! Vyberte si niečo z toho, povedzte mi, aký to bol pocit.“
Pokrútila hlavou. „Nemôžem. Je nemožné vybrať na to výraz, lebo som mala všetky tie pocity naraz. Bol to pre mňa veľmi silný citový zážitok. Myslím, že sprvu som bola ohromená, vzrušená, chvíľu som tomu dokonca nemohla uveriť, a trochu aj ohúrená, áno. A silne som to prežívala kvôli svojmu klientovi. Prirodzene, Christopher bol priam vo vytržení. Nevedel sa z toho spamätať.“
„To verím.“ Jack vytiahol z vrecka malý magnetofón, položil ho na stolík, potom pozrel na Annette. „Chcel by som náš rozhovor nahrať, ak proti tomu nič nemáte. Radšej používam magnetofón, ako by som si mal písať kopu poznámok, ktoré ma zaťažujú a pôsobia rušivým dojmom na osobu, s ktorou robím interview.“
„To je v poriadku, súhlasím s vami. Notes a ceruzka by ma možno odstrašovali alebo mi zväzovali jazyk.“
Šibol po nej pohľadom a krátko sa zasmial. „Budem úprimný, pani Remmingtonová, môj agent mi povedal, že nerada poskytujete rozhovory. Takže by som vám to chcel čo najviac uľahčiť. Viete, píšem príbeh o úspešnej žene v umeleckom svete, nesnažím sa vám dostať na kožu.“
Chvíľu mlčala, potom sa naňho pozorne zahľadela a ticho povedala: „To som si o vás ani nemyslela.“
„To ma teší.“ Oprel sa v kresle, prehodil si nohu cez nohu. „Povedzte mi niečo o dni, keď vám Christopher Delaware priniesol Rembrandtov obraz. Čo ste si mysleli, čo ste cítili, keď ste ho prvý raz uvideli, pani Remmingtonová.“
„Poviem, ale radšej ma oslovujte Annette.“
„Pravdaže, veľmi rád, a vy ma volajte Jack. Tak mi porozprávajte o tom dni.“ Zároveň zapol magnetofón a usadil sa v kresle, pričom z nej ani na okamih nespúšťal oči a všetku svoju pozornosť venoval iba jej.
Začala hovoriť, pozvoľna a sústredene. „Spomínam si, že som bola úplne omráčená. Nechcela som veriť vlastným očiam. Neznámy Rembrandtov obraz v mojej kancelárii. Jednoducho sa mi to zdalo nemožné. Akoby sa mi to len snívalo. Pamätám sa, že som sa celá roztriasla, nie od strachu, ale od vzrušenia. Na prvý pohľad som zistila, že obraz treba vyčistiť a trochu zreštaurovať, čo je u starej olejomaľby celkom normálne. Ale celkove som bola... viete, ako vo sne.“
„Prečo si myslíte, že sa vydražil za takú vysokú sumu?“ spýtal sa Jack a zahľadel sa na ňu prižmúrenými očami.
Annette zrazu z jeho slov vycítila akýsi skepticizmus a na chvíľu sa zamyslela. Nakoniec odpovedala: „Po prvé, Rembrandta pokladajú za jedného z najväčších maliarov všetkých čias. Podľa môjho názoru je nesporne najväčším z holandských majstrov. Po druhé, ten obraz verejnosť nevidela päťdesiat rokov. Bol ukrytý v zbierke sira Aleca Delawara, kde len zapadal prachom. Áno, Rembrandtove obrazy nie sú často na trhu. Viete, to nie sú obyčajné obrazy.“
Pri jej poslednej poznámke sa usmial, skontroloval magnetofón a povedal: „Poznám Margaret Mellorovú, napísal som pre ňu niekoľko článkov do časopisu ART. Počas svojej prípravy na toto interview som sa s ňou o vás zhováral. Mimochodom, veľmi vás uznáva.“
Annette to zjavne potešilo. „Ja ju tiež. Ako priateľka je skvelá a má veľký talent. Tak čo o mne povedala?“
Plavé obočie sa spýtavo nadvihlo a Jack v jej očiach zachytil iskierku záujmu. „Vlastne som sa jej na vás nevypytoval, len som chcel vedieť, či bola na aukcii, a povedala, že áno. A dodala, že ste aukcii zabezpečili vynikajúcu publicitu, takže Rembrandtov obraz sa stal neuveriteľne slávnym ešte skôr, ako sa tam objavil.“
To ju rozveselilo a cez smiech sa jej podarilo povedať: „Ja som naň len spievala ódy. Mnohí ma za to kritizovali, vraveli, že to bolo prehnané a celé som to zabila. No ja si myslím, že som mu vrátila život. A mimochodom, to bola najvyššia cena všetkých čias, akú kto zaplatil za Rembrandtov obraz.“
„Čítal som to v jednom z novinových článkov o vás a Margaret mi povedala, že ste majstrovsky zvládli propagačnú kampaň aukcie, vraj bola brilantná.“
Jack sa mierne nachýlil dopredu. „Ja Rembrandta a jeho obrazy veľmi nepoznám; hoci si o ňom môžem všetko zistiť, bol by som rád, keby ste mi o ňom mohli niečo povedať, ako ho vy chápete, čo si o ňom myslíte. Som si istý, že by to vyznelo akosi osobnejšie, pre čitateľa prístupnejšie.“
„Rembrandt bol génius,“ začala vykladať Annette. „Okrem toho, že bol mimoriadne nadaný umelec, bol aj hlboko ľudský. Myslím, že preto sú jeho portréty také... také živé, také reálne. Keď som prvý raz pozrela na ženu na tamtej zväčšenine, mala som pocit, že keby som k nej natiahla ruku, dotkla by som sa ľudského tela, nie farby a plátna.“
Vstala, prešla ku komode a ukázala na šaty na obraze. „Tento taft vyzerá taký reálny, že takmer počujem, ako šuští. Myslím, že Rembrandt videl do ľudí, ktorých maľoval. Poviem to inak. Som si istá, že mal nesmiernu psychickú schopnosť nazrieť hlboko do vnútra svojich modelov, vedel, čo v nich je, podarilo sa mu zobraziť ich vnútorný život, vyjadrený výrazom ich tváre.“
Annette sa vrátila k svojmu kreslu. „Ten obraz dokončil v roku 1657. Pre mňa je to obdivuhodný symbol jeho víťazstva nad protivenstvami života. Mal v tom čase veľa osobných problémov. Bol vdovec, na mizine, mal veľa dlhov, utiahol sa na vidiek, aby unikol pred veriteľmi. A občas trpel depresiami. Bohužiaľ, stal sa z neho samotár odlúčený od sveta. Ale čo bolo najhoršie, vtedy ho pokladali za nemoderného maliara.“
Annette sa v kresle trochu zahniezdila a vzdychla. „Len si predstavte, ako musel s tým všetkým zápasiť. A predsa v tých rokoch namaľoval svoje najlepšie veľdiela.“ Pokrútila hlavou. „Neuveriteľné. A môj Rembrandt, ako ho ešte vždy nazývam, je jedným z najväčších umelcových triumfov, príkladom jeho nesmierneho talentu a čírej pevnej vôle. Zrejme nikdy nepripustil, aby mu niečo bránilo v práci.“
„Ako zaujímavo o tom hovoríte!“ nadchol sa Jack. „Mal som pravdu... nič také by som na internete nenašiel. A teraz ešte jedna otázka, ale možno mi na ňu neodpoviete.“
„Hm. Prečo nie?“ Plavé obočie sa znovu nadvihlo.
„Lebo si myslím, že nemôžete, pravdepodobne nesmiete. Ale ja sa vás to musím spýtať. Kto bol ten kupec, čo za obraz zaplatil dvadsať miliónov libier?“
„Na to nemôžem odpovedať, ale iba preto, že to jednoducho neviem. Bol to anonymný kupec, na dražbe sa zúčastňoval telefonicky a som si istá, že to bol sprostredkovateľ, nie skutočný záujemca.“
„Rozumiem. No počujte, ja vám blahoželám! Pripravili ste skvelú aukciu, všetka česť, a stali ste sa hviezdou. Žiada sa mi povedať, že cez noc, ale to asi celkom nesedí, však?“
„Nie. Obchodovaniu s umeleckými dielami sa venujem už veľa rokov.“
„Ako ste sa k tomu dostali? A ako ste začínali?“ spýtal sa Jack. Boli to jeho prvé osobné otázky o jej minulosti a bol zvedavý.
Annette chvíľu mlčala, potom sa zhlboka nadýchla a začala odriekať vopred pripravený príbeh. „Už ako dieťa som sa zaujímala o maliarstvo, stále som si niečo kreslila. Keď som bola o niečo staršia, napokon som sa dostala na Kráľovskú umeleckú akadémiu a za tých pár rokov, čo som tam študovala, som sa hodne naučila. No od narodenia mám kritického ducha, a tak mi začínalo byť jasné, že nebudem druhou Mary Cassattovou, Berthe Morisotovou alebo dámou Laurou Knightovou. Rozhodla som sa, že sa stanem historičkou umenia. Vždy som si myslela, že to bolo múdre rozhodnutie, správny krok z mojej strany.“
„Pred chvíľou ste spomenuli svoju sestru, vraj vám povedala, že máte mať dve struny na svojom nástroji, a preto ste popri impresionistoch študovali aj starých majstrov. Ona bola... mala veľký vplyv na vašu kariéru?“
„Len taký, že ma povzbudzovala,“ odpovedala. „Ona bola vždy moja veľká podporovateľka.“
„Aj ona pracuje v umeleckej brandži?“
„Tak trochu – je historička umenia ako ja a často robí výskum pre obchodníkov s umeleckými dielami. Je odborníčka na Degasa a jeho obrazy.“
„Ako sa volá?“
„Laurie. Je o niekoľko rokov mladšia ako ja a je ochrnutá. Pred rokmi sa zranila pri automobilovej nehode.“
„Ach, to mi je ľúto...“
Annette pokračovala: „Je obdivuhodná, je inšpiráciou pre každého. Nikdy sa nesťažuje, má veselú povahu, teší sa zo svojho rušného života a svojej práce.“ Po chvíli dodala: „A je výnimočne pekná.“
„Ako sa volá priezviskom? Určite nie Remmingtonová ako vy.“
„Watsonová, Laurie Watsonová.“
„Je vydatá?“
„Nie.“ Milo sa naňho usmiala. „Môžete s ňou hovoriť, ak chcete, nemám námietky.“
„Ďakujem vám,“ tiež sa usmial. „Možno neskôr. Teraz mám len zopár ďalších otázok o vašej práci, a potom vám už dám pokoj. Teda do piatku.“
„Áno, samozrejme.“ Pozrela na hodinky. „Bože, už je takmer pol tretej. Ako ten čas beží.“
„Veru,“ skúmavo sa na ňu zahľadel. Chcel ju pozvať na obed, ale obával sa, že by si to zle vysvetlila, a mal sa s ňou predsa ešte dvakrát stretnúť, kým napíše článok do londýnskych Sunday Times. Nie, radšej nech je to čisto pracovný vzťah, povedal si. Bude to oveľa bezpečnejšie.
Konečne odišiel.
Sedela a hľadela do prázdna. A cítila sa osamelá. Jack Chalmers vyplnil miestnosť svojou prítomnosťou, smiechom, milým správaním a svojou charizmou. O tom nebolo pochýb, bol to človek s vrodeným prirodzeným šarmom a určite vedel, ako ho využiť vo svoj prospech.
A predsa si uvedomovala, že bol naozaj úprimný, milý a ohľaduplný. Zaumienil si správať sa k nej tak, aby sa pri ňom cítila voľne, a to sa mu naozaj podarilo.
Bolo jej jasné, že Marius povedal Jackovmu agentovi, ako nerada poskytuje rozhovory; Jack na to raz urobil narážku a potom jej to rovno povedal. To ju odzbrojilo, ako to aj chcel, ale dôverovala mu.
Prekvapilo ju, že jeho otázky neboli vôbec nepríjemne dotieravé, najmä pokiaľ šlo o jej osobný život alebo jej minulosť. Možno to príde neskôr, ale už sa ho nebála.
Pred odchodom sa jej opýtal, či sa naozaj môže pozhovárať s jej sestrou, ona prisvedčila a sľúbila, že to zariadi. Odmenou jej bol žiarivý úsmev a precítené poďakovanie.
Sklonená nad písacím stolom hľadela na správu pred sebou. Prišla z newyorskej kancelárie a informovala ju o dvoch obrazoch ponúkaných na predaj. Predávať chceli dvaja rôzni majitelia: jeden Moneta, druhý raného Picassa. Začítala sa do správy, ale po pár sekundách zistila, že sa nemôže sústrediť.
Rýchlo vložila papiere späť do obálky a strčila ju do zásuvky. Zavrela oči a vyprázdnila si myseľ, nabok odsunula myšlienky na prácu a všetko ostatné, čo mala v ten deň urobiť. Namiesto toho sa sústredila na seba a svoju neobyčajnú reakciu na Jacka Chalmersa.
Úplne ju vyviedol z rovnováhy, otriasol ňou. Nikdy predtým nemala takéto pocity... Nie, to nie je pravda. Raz, veľmi dávno, podľahla podobným pocitom a dostala sa do problémov. Jej reakcia na toho druhého muža nakoniec zmenila jej život, a to veľmi podstatne.
Desiatky rokov zrazu zmizli.
Znova sa prepadla do minulosti, na všetko sa rozpamätala... Nik jej vtedy nepomohol. Laurie na vozíčku, ich starší brat Anthony odišiel bohviekam, teta Sylvia pracovala a pomáhala Laurie, ako len vedela. A tak ona nemala inú možnosť, len sa vrátiť k Mariusovi. Zachránil ju, oženil sa s ňou a nikdy jej ani slovkom nič nevyčítal.
Jej telom prebehol dlhý hlboký vzdych... v istej chvíli svojho života mala krátky, úžasný vzťah. Spoznala skutočnú extázu – čistú, radostnú, vzrušujúcu, ktorá ju celú napĺňala – bezhlavo sa do toho muža zaľúbila. Potom odišiel, ona ostala sama a odvtedy už nič také znova nezažila. Nikto iný ju už nikdy nenaplnil takými pocitmi prudkej sexuálnej vášne, nepotlačiteľnej túžby, absolútneho odovzdania.
Jednoducho už nikdy nestretla takého muža, akým bol on. Nikdy. Až dodnes.
Presne tak na ňu zapôsobil Jack Chalmers. Takmer odpadla, keď vošiel do jej kancelárie, hoci sa zo všetkých síl snažila nedať to na sebe znať.
Podarilo sa mu rozptýliť jej obavy z nastávajúceho rozhovoru, ale vnútorne bola celá roztrasená, vzrušovala ju jeho blízkosť, uvedomovala si, že ju fyzicky silne priťahuje, že neopísateľne, nevysvetliteľne po ňom túži. Bola to potreba dotýkať sa ho, byť mu blízko, dôverne ho poznať?
|
|
