|
|
|
|
|
|
| Bežná cena: |
9.95 eur |
| Naša cena |
8.95 eur
|
| Orientačná cena v skk |
269.63 |
|
|
|
| Originál: |
A Rakés Vow |
| Prekladateľ: |
Miriam Ghaniová |
|
| Žáner: |
|
| Väzba: |
viazaná |
| Formát: |
13 x 20 cm |
|
| Počet strán: |
280 |
| Váha: |
330 gr. |
| ISBN: |
978-80-220-1559-2 |
| EAN: |
9788022015592 |
|
|
|
|
 |
|
Anotácia |
|
| Po Diablovej neveste prichádza Stephanie Laurensová s ďalším dielom ságy legendárneho rodu Cynsterovcov. Známy búrlivák a zvodca Vane Cynster netúži po manželskom chomúte, ba dokonca si sľúbil, že sa nikdy neožení a nedá sa skrotiť žiadnej žene. Keď však jedného dňa spozná pôvabnú, duchaplnú, no poriadne tvrdohlavú Patience, pochopí, že našiel tú pravú, a začne sa uchádzať o jej ruku... |
|
|
Úryvok |
|
Október 1819
Northamptonshire
„Mali by sme sa poponáhľať. Zdá sa, že sa za nami ženú všetci čerti.“
„Čože?“ Vane Cynster, pohrúžený do nepríjemných úvah, sa mykol a zdvihol hlavu. Preniesol pohľad na svojho paholka Duggana. Neunikla mu ani hradba zlovestných čiernych mrakov za ním. „Hrom a peklo!“ Pozrel dopredu a švihol opratami. Dvaja sivkovia zapriahnutí do ľahkého voza vyrazili. Vane sa znovu obzrel. „Myslíš, že stihneme utiecť?“
Duggan pri pohľade na búrkové mraky pokrútil hlavou. „Od búrky sme vzdialení asi tri míle. Nanajvýš päť. Do Ketteringu sa už nestihneme vrátiť a do Northamptonu je ešte ďaleko.“
Vane zahrešil. Netrápilo ho však pomyslenie, že zmokne ako myš. Zúfalo blúdil očami po chrbtoch koní a po okolí, hľadajúc nejakú možnosť úniku.
Pred niekoľkými minútami uvažoval o svojom bratancovi Diablovi, vojvodovi zo St. Ives, a o jeho manželke, ktorú mu doprial osud. Bol to jeho najlepší priateľ, prežili spolu celé detstvo. Honoria, teraz už vojvodkyňa zo St. Ives, prikázala Vaneovi a ďalším štyrom slobodným mládencom z rodiny, aby nielen prispeli na strechu kostola v Somershame neďaleko rodinného sídla, ale aj aby sa zúčastnili aj na jeho vysvätení. Pravda, peniaze, čo mali darovať, získali zo stávky, a s tou nesúhlasila Honoria ani ich matky. Povera, že Cynsterovci sa ženia len so ženami, pred ktorými sa musia mať stále na pozore, v tejto generácii platila rovnako ako v predchádzajúcich. O dôvodoch nechcel hovoriť ani jeden z mužov.
Práve preto sa teraz Vane zo všetkých síl snažil ujsť pred búrkou. Osud chcel, aby sa Diabol s Honoriou stretli práve v búrke a za okolností, čo nevyhnutne viedli k sobášu. A Vane nechcel pokúšať osud.
„Bellamy Hall!“ vyhŕkol a chytil sa tej myšlienky ako topiaci sa slamky. „Minnie nám poskytne prístrešie.“
„To je dobrý nápad,“ nadchol sa Duggan. „Na odbočku musíme natrafiť každú chvíľu.“
Bola za ďalšou zákrutou. Vane zabočil v plnej rýchlosti, ale vzápätí zaklial a spomalil. Úzka cestička nebola taká dobrá ako cesta, z ktorej zišli. Mal svoje kone priveľmi rád, aby riskoval, že sa zrania. Sústredil sa a popustil im opraty, aby mohli cválať aj za daných podmienok čo najrýchlejšie, pretože za chrbtom stále cítil dvíhajúci sa vietor a obloha bola čoraz tmavšia.
Po obede vyrazil zo Somershamu, Diablovho hlavného sídla, kde strávil predpoludnie v kostole na vysvätení strechy, ktorú zaplatil spolu s bratancami. Chcel navštíviť priateľov neďaleko Leamingtonu, preto nechal Diabla, aby si užíval s manželkou a synom, a zamieril na západ. Predpokladal, že príde včas do Northamptonu a využije služby hostinca U modrého anjela. Lenže riadením osudu strávi teraz noc u Minnie s jej hosťami.
No, aspoň bude v suchu a v bezpečí.
Za živým plotom na ľavej strane Vane zazrel v diaľke vodu. Pod temnou oblohou nadobudla olovenú farbu. Rieka Nene bola neklamným znamením, že Bellamy Hall už nie je ďaleko. Sídlo stálo na miernom svahu s výhľadom na rieku.
Naposledy tu bol pred mnohými rokmi, nepamätal sa presne pred koľkými. O vľúdnom prijatí však nepochyboval. Lady Araminta Bellamyová, výstredná vdova po bohatom manželovi, bola jeho kmotra. Sama deti nikdy nemala, ale k nemu sa vždy správala ako k seberovnému a časom sa z nich stali dobrí priatelia.
Ako dcéra vikomta sa Minnie narodila do najvyšších spoločenských kruhov. Keď jej manžel sir Henry Bellamy zomrel, stiahla sa do ústrania, žila väčšinou v Bellamy Hall a viedla domácnosť, do ktorej sa votreli mnohí chudobní príbuzní a kadejakí príživníci.
Keď sa jej raz Vane opýtal, prečo sa obklopuje takými ľuďmi, vysvetlila mu, že v jej veku je pozorovanie ľudskej povahy najväčším zdrojom zábavy. Sir Henry jej zanechal dosť prostriedkov, aby si mohla dovoliť taký život, a sídlo Bellamy Hall je dosť veľké, aby sa tam všetci zmestili. Občas sa so spoločníčkou pani Timmsovou vybrali do Londýna a zvyšok domácnosti ostal v Northamptone. Tam ju Vane občas navštívil.
Spoza stromov sa vynorili gotické vežičky a vzápätí sa kone ocitli pred masívnou kovanou bránou otvorenou dokorán. Vane so spokojným úsmevom na tvári zamieril dnu. Dokázal to. Unikol búrke, osud ho už nemôže zaskočiť. Obratne viedol kone po príjazdovej ceste. Mohutné kry sa ohýbali vo vetre, staré stromy vrhali na cestu zvláštne tiene.
Na konci príjazdovej cesty sa črtali temné kontúry pochmúrneho sídla s množstvom okien, čo v prítmí pôsobili ako vyhasnuté oči. Gotická okázalosť by vedno s ďalšími ozdobnými prvkami, nedávno vylepšenými georgiánskou márnotratnosťou, pôsobila nevkusne, keby nebolo zanedbaného, zastaraného parku a kruhového nádvoria v popredí. Na ceste nebolo ani človiečika.
V stajniach však panoval čulý ruch, paholkovia pripravovali kone na blížiacu sa búrku. Vane nechal Duggana aj kone pod dozorom hlavného stajníka Grishama a vykročil pomedzi krovie po chodníku k domu, čo po chvíli vyústil na nepestovaný trávnik, ktorý sa ťahal za roh jedného z krídel sídla. Vane vedel, že je tam bočný vchod, pred ktorým sa rozprestieral trávnik posiaty množstvom kameňov – pozostatkami starého opátstva, na ktorom bolo sídlo sčasti vybudované. Zrúcaniny sa ťahali doďaleka a sídlo vzniklo na mieste niekdajšieho útulku pre pocestných, vydrancovaného po zrušení kláštorov. Ako sa blížil k rohu budove, v jeho zornom poli sa zjavili kvádre, vyhladené časom, bez ladu a skladu. Uprostred sa na temnej oblohy vypínal jediný oblúk, ktorý zostal z hlavnej lode kostola. Vane sa usmial. Všetko je tak, ako si pamätá. Za dvadsať rokov sa v Bellamy Hall nič nezmenilo.
Až keď zašiel za roh, zistil, ako veľmi sa mýlil.
Zastal a prekvapene zažmurkal. Chvíľu stál ako prikovaný, natoľko ho očaril výjav, čo sa mu naskytol. Keď sa spamätal, vykročil po trávniku k veľkému oblúkovému francúzskemu oknu a zastal asi dva kroky pred polkruhovým záhonom tesne za dámou v mušelínových šatách, ktoré jej nadvihoval vietor, sklonenou nad záhonom s kvetmi.
„Aj ty by si mohla pomôcť,“ namrzene oslovila Patience Debbingtonová svoju mačku Myst, ktorá znudene sedela medzi kvetmi. Odhrnula si z tváre neposlušné vlasy a dodala: „Niekde tu musí byť.“
Myst na ňu nehybne upierala veľké modré oči. Patience sa s povzdychom načiahla dopredu a medzi kvetmi hľadala ďalej. Jej poloha sa vôbec nedala nazvať elegantnou, nieto ešte stabilnou.
Nemusela sa však báť, že ju niekto zbadá v tom čudnom predklone, lebo všetci sa prezliekali na večeru. A práve tomu by sa teraz mala venovať aj ona. Určite by to aj urobila, keby si nevšimla, že malá strieborná vázička, čo stála na okennom parapete, zmizla.
Vždy nechávala okno otvorené, aby ním Myst mohla odísť a vrátiť sa, takže vázičku zrejme zhodila. A tá sa nemohla odkotúľať nikam inam ako do záhona.
Potlačila myšlienku, že mačka nikdy nič nezhodila. Bolo to prijateľnejšie ako pripustiť, že sa opäť objavil záhadný zlodej.
„Nie je tu,“ zašomrala, „aspoň ju nikde nevidím.“ Ešte vždy v predklone obrátila zrak k Myst. „Ty áno?“
Mačka zažmurkala, pozrela kamsi za dievčinu, ladne sa zdvihla a vykročila zo záhona.
„Počkaj!“ zavolala na ňu Patience a zo všetkých síl sa snažila udržať rovnováhu. „Blíži sa búrka, teraz nie je vhodný čas na lov myší.“
Konečne sa jej podarilo vystrieť a zrakom sa pristavila na veľkom francúzskom okne spodného salóna. V skle zatemnenom zlovestnom sivou mrákavou zbadala hneď za sebou cudzieho muža.
Prudko sa obrátila a pozrela mu priamo do očí – tvrdých, sivých, svetlých dokonca aj v prítmí. Hľadel na ňu, ale z tváre mu nevedela nič vyčítať. Stál zopár krokov od nej, vysoký, elegantný, s nepreniknuteľným výrazom na tvári. Zrazu pocítila, ako sa jej podpätky zabárajú čoraz hlbšie do mäkkej hliny. Strácala pevnú pôdu pod nohami.
S vytreštenými očami prekvapene vydýchla: „Ach!“ a s roztiahnutými rukami padala naznak.
Muž ju nečakane rýchlo chytil za ruky a pritiahol k sebe.
Pristála mu na hrudi, stehná na jeho stehnách. Vyľakane zalapala po dychu. Pevne ju zvieral. Prsia mal tvrdé ako skala, vnímala ich ako zvyšok jeho tela - akoby bol z ohybnej pružnej ocele. Nemohla nič robiť, bola úplne bezmocná.
Pozreli na seba. Sledovala, ako mu sivé oči tmavnú. Cítila, že sa sústredil len na ňu, a zachvela sa od vzrušenia. Zažmurkala a skĺzla pohľadom k jeho perám. Fascinovali ju tak, že od nich nemohla odtrhnúť pohľad – úzke, ale dokonale tvarované. V tej chvíli akoby zjemneli; Patience naprázdno prehltla a nevládala sa nadýchnuť.
Keď sa pohla, jej prsia sa mu posunuli po hrudi a ešte pevnejšie sa k nemu pritlačili. Od bradaviek až po päty ju zaplavila horúčava. Znovu zalapala po dychu, ale nedokázala sa ubrániť chveniu.
Neznámy stisol pery a tvár mu stvrdla. Prstami jej pevne zvieral plecia. Na jej veľké prekvapenie ju vzápätí zdvihol a opatrne postavil na pevnú zem.
Potom ju pustil, ustúpil dozadu a nedbalo sa uklonil. „Vane Cynster,“ predstavil sa a zdvihol obočie. „Prišiel som navštíviť lady Bellamyovú.“
Patience zažmurkala. „Ach... áno.“ Netušila, že muži sa vedia pohybovať tak ladne – najmä nie muži ako on. Bol vysoký, štíhly, ale svalnatý, a pohyboval sa s pôvabnou samozrejmosťou a s neodolateľným čarom. Jeho hlboký hlas, ktorý by si ľahko pomýlila s dunením blížiacej sa búrky, ju však vytrhol z omámenia. V snahe rýchlo si pozbierať myšlienky ukázala na dvere napravo. „Už zvonili na večeru.“
Vane zachytil jej pohľad a usiloval sa potlačiť úsmev. Obeť netreba hneď vyplašiť. Pohľad na plné tvary v šatách z krémového mušelínu vyzeral rovnako lákavo ako pred chvíľou oblé krivky zadku črtajúce sa pod tenkou látkou. Nemohol sa rozpamätať, kedy ho naposledy niečo tak zaujalo a priam mučivo zasiahlo jeho zmysly.
Dievčina bola stredne vysoká, siahala mu asi po plecia. Husté tmavohnedé vlasy mala vyčesané do uzla, z ktorého sa uvoľnili neposlušné kučery a krútili sa jej na krku a okolo uší. Veľké hnedé oči lemovali husté mihalnice, nad nimi sa klenulo jemné obočie. V prítmí z nich však nedokázal nič vyčítať. Svetlá pleť jej žiarila a na tvári vynikal rovný nos. Jej ružové pery si doslova pýtali bozk. Lákali ho, keďže bola tak blízko, ale bozkávať neznáme dievča, skôr ako sa oficiálne nepredstaví, by nebol dobrý nápad.
Mlčal, a to jej umožnilo spamätať sa. Videl, ako sa mračí a narastá v nej odpor. Neubránil sa úsmevu. Presne vedel, čo by s ňou najradšej robil, zostávalo len dohodnúť miesto a čas. „A vy ste...?“
Dievčina prižmúrila oči a vystrela sa. „Patience Debbingtonová.“
Zarazil sa, akoby ho zasiahol silný úder. Civel na ňu a cítil, ako mu zviera hruď. Po chvíli sa spamätal. Potom zvíťazili pochybnosti. Skĺzol pohľadom k jej ľavej ruke. Nekrášlil ju nijaký prsteň.
Predsa nemôže byť slobodná – musí mať aspoň dvadsaťpäť rokov. Mladšie dievčatá nie sú také plné. Bol si tým istý, štúdiom ženských kriviek sa zaoberal už polovicu života a v tejto oblasti bol skutočne odborník. Možno je vdova, to by bolo ešte lepšie. Aj mladá žena si ho prezerala, hoci sa snažila robiť to čo najnenápadnejšie.
Vane vycítil jej úprimný pohľad a okamžite sa v ňom prebudil inštinkt lovca. Vzápätí sa však vrátili obavy. „Slečna Debbingtonová?“
Dievčina naňho pozrela a prikývla. Vane takmer zastonal – nemajetná stará dievka bez priateľov a stykov. Mohol by si ju vydržiavať ako milenku.
Zrazu odpovedala na nevyslovenú otázku, akoby mu čítala myšlienky: „Som neter lady Bellamyovej.“
Jej slová zanikli v dunení hromu. Vane v duchu zaklial a zo všetkých síl sa snažil nenasmerovať svoj hnev na nebesá. Osud naňho v tej chvíli hľadel orieškovohnedými očami. Orieškovohnedými očami plnými nesúhlasu.
„Keď pôjdeme tadiaľ,“ ukázala na dvere a hneď k ním vykročila, „požiadam Mastersa, aby informoval tetu o vašom príchode.“ Nijako sa nesnažila zakrývať pochybnosti. „Teta vás čaká?“
„Nie, nie, ale určite ma rada uvidí.“
Naozaj v jeho zdvorilom tóne zachytila náznak výčitky? Prehltla a kráčala ďalej, stále vnímala jeho blízkosť. Nakoniec sa jej podarilo ovládnuť a vrátiť k vecnému tónu. „Ak láskavo počkáte v salóne – to sú prvé dvere vpravo -, Masters po vás príde, keď vás teta bude môcť prijať. Ako som už povedala, všetci sa prezliekajú na večeru.“
„Samozrejme.“
Patience zastala pri bočnom vchode a naskočili jej zimomriavky. Vnímala pohľad jeho sivých očí na citlivej pokožke na krku. Stuhla a snažila sa zachovať pokoj. Sklopila zrak, odhodlaná nepozrieť mu do očí. Bojovne vztýčila hlavu, načiahla sa za kľučkou a vzápätí skamenela. Zastal tesne za ňou a tiež siahol na kľučku. Sledovala, ako ju zovrel dlhými prstami. Cítila ho hneď za sebou, obklopená jeho mužnou silou. Akoby sa zrazu ocitla v pasci. Potom sa ruka pohla a dvere rozleteli.
Patience s búšiacim srdcom zalapala po dychu a vykročila do tmavej chodby. Nespomalila, keď mu cez plece oznámila: „Porozprávam sa s Mastersom. Teta vás určite nenechá dlho čakať.“ Nato zmizla za rohom.
Vane ju pozoroval od dverí prižmúrenými očami. Neuniklo mu, ako ju rozrušil jeho dotyk, ani chvenie, ktoré nedokázala zakryť. Vysvetlil si to ako prísľub toho, čo by mohlo nasledovať. Pohľadom skĺzol na sivú mačku, ktorá sa Patience Debbingtonovej obšmietala okolo sukne. Sedela na koberci a prezerala si ho. Vstala, obrátila sa a s vysoko zdvihnutým chvostom vykročila po chodbe. Vzápätí sa zarazila, obrátila hlavu a uprela naňho vážny pohľad. „Mňau.“
Podľa panovačného tónu Vane usúdil, že to určite nie je kocúr.
V tej chvíli za ním zažiaril blesk. Zvrtol sa. Vzápätí zadunel hrom, nebo sa otvorilo a spustil sa lejak, čo zahalil krajinu oponou dažďa.
Osud nemohol prehovoriť jasnejšie: Únik nie je možný.
Zamračene zatvoril dvere a pobral sa za mačkou.
|
|
