|
|
|
|
|
|
| Bežná cena: |
8.27 eur |
| Naša cena |
7.27 eur
|
| Orientačná cena v skk |
219.02 |
|
|
|
| Originál: |
Murder in Mesopotamia |
| Prekladateľ: |
Katarína Jusková |
| Edícia: |
Zelená knižnica |
|
| Žáner: |
|
| Väzba: |
viazaná |
| Formát: |
13 x 20 cm |
|
| Počet strán: |
192 |
| Váha: |
260 gr. |
| ISBN: |
978-80-220-1565-3 |
| EAN: |
9788022015653 |
|
|
|
|
 |
|
Anotácia |
|
| Hneď po príchode do archeologickej lokality v irackom Hassaniehu je zdravotnej sestre Amy Leatheranovej jasné, že sa tam deje niečo zlé – niečo, čo súvisí s manželkou slávneho archeológa doktora Leidnera. Medzi členmi expedície vládne napätie a Louise Leidnerová je čoraz vydesenejšia. O pár dní má na nálezisko prísť Hercule Poirot, no ktovie, či už pre niekoho z výpravy nebude neskoro... |
|
|
Úryvok |
|
Úvodné slovo o Amy Leatheranovej
Netvárim sa, že som spisovateľka a viem niečo o písaní. Dala som sa na to iba preto, lebo ma o to požiadal doktor Reilly, a keď vás ten o niečo požiada, neradi odmietnete.
„Ale, pán doktor,“ namietla som, „ja predsa nie som žiadna literátka – s literatúrou nemám vôbec nič spoločné.“
„Hlúposť!“ povedal. „Ak chcete, môžete k tomu pristupovať ako k chorobopisu.“
Aj to je pravda.
Doktor Reilly pokračoval, že prípad, ktorý sa stal v Tell Jarimjahu, si bezodkladne vyžaduje vecný, neskrášlený opis udalostí.
„V podaní niektorej zo zúčastnených strán by neznel hodnoverne. Ľudia by tvrdili, že nie je objektívny.“
Aj to je pravda. Bola som pri tom, a predsa mimo, ak sa tak dá povedať.
„Prečo o tom nenapíšete sám, pán doktor?“ spýtala som sa.
„Nebol som tam, ale vy áno. Okrem toho,“ vzdychol, „moja dcéra by bola proti.“
Zakaždým nehorázne ustúpi tej sopľani. Už som to mala na jazyku, keď som si všimla svetielka v jeho očiach. To je na doktorovi Reillym najhoršie. Človek nikdy nevie, čo myslí vážne a čo nie. Všetko vám vždy opisuje pomaly a zamyslene, ale pri polovici prípadov mu očiach preskakujú huncútske iskierky.
„Nuž, asi by som to zvládla,“ povedala som neisto.
„Pravdaže to zvládnete.“
„Ibaže neviem, odkiaľ začať.“
„Dám vám dobrú radu. Začnite od začiatku, pokračujte až do konca a potom to nechajte tak.“
„Veď ani neviem, kde sa to začalo,“ zahabkala som.
„Verte mi, sestra, oveľa ťažšie ako začať je vedieť, kedy skončiť. Aspoň pre mňa, keď mám predniesť nejakú reč. Nakoniec ma musia schmatnúť za kabát a nasilu stiahnuť z pódia.“
„Nežartujte, pán doktor.“
„Hovorím smrteľne vážne. Tak ako?“
Ešte čosi mi nedalo pokoj. Po chvíľke váhania som povedala: „Viete, pán doktor, obávam sa, že občas budem... ehm... trochu osobná.“
„Panebože, ženská, čím budete osobnejšia, tým lepšie! V tomto príbehu vystupujú živí ľudia, nie bezduché bábky! Buďte osobná, buďte predpojatá, buďte jedovatá – čo len chcete! Napíšte si to po svojom. Nežiaduce hanlivé detaily sa dajú vždy odstrániť. Žiadne strachy. Ste uvážlivá žena, ten príbeh určite podáte rozumne a triezvo.“
A tak som sľúbila, že urobím, čo bude v mojich silách.
Už vlastne začínam, ale ako som povedala pánu doktorovi, nie je to ľahké.
Najprv poviem niečo o sebe. Mám tridsaťdva rokov a volám sa Amy Leatheranová. Prax som získala v Nemocnici svätého Krištofa a potom som dva roky pracovala ako pôrodná asistentka. Chvíľu som bola na voľnej nohe a štyri roky v súkromnom sanatóriu slečny Bendixovej v Devonshire Place. Do Iraku som prišla s pani Kelseyovou. Pomáhala som jej, keď porodila. Do Bagdadu prišla s manželom a mala zahovorenú detskú sestru – slúžila tam niekoľko rokov u priateľov. Deti sa mali vrátiť domov do školy, a tak sestra sľúbila, že príde k pani Kelseyovej, len čo odídu. Pani Kelseyová bola krehká a predstava dlhej cesty s malým dieťaťom jej naháňala strach, preto ma major Kelsey najal, aby som ich sprevádzala a na obe dozrela. Mali mi zaplatiť spiatočný lístok, ak nenájdeme nikoho, kto by potreboval ošetrovateľku na ceste späť.
Kelseyovcov azda nemusím opisovať – dieťa bolo rozkošné a pani Kelseyová príjemná žena, aj keď má slabé nervy. Na lodi sa mi veľmi páčilo. Ešte nikdy som nestrávila toľko času na mori.
Na palube bol aj doktor Reilly. Je to tmavovlasý muž s podlhovastou tvárou, má hlboký smutný hlas a ustavične vtipkuje. Očividne si ma rád doberal, ohuroval ma najneuveriteľnejšími tvrdeniami a čakal, či na ne skočím. Pracoval ako chirurg v Hassaniehu – pol druha hodiny cesty z Bagdadu.
V Bagdade som bola týždeň, keď som naňho náhodou natrafila. Spýtal sa, či už odchádzam od Kelseyovcov. Prekvapilo ma, že sa na to pýta, lebo Wrightovci (tí druhí ľudia, ktorých som spomínala) mali odísť domov skôr a zdravotná sestra, čo u nich pracovala, mohla hneď nastúpiť na nové miesto. Vraj sa to dopočul, preto mi položil tú otázku.
„Pravdupovediac, sestrička, zdá sa, že mám pre vás pracovnú ponuku.“
„Nejaký vážny prípad?“
Zvraštil obrvy, akoby uvažoval. „Prípad nie je najpriliehavejší výraz. Ide len o dámu, ktorú prenasledujú... nazvime to určité predstavy.“
„Aha!“ vydýchla som.
(Každý sa zvyčajne dovtípi, čo to znamená – alkohol alebo drogy!)
Doktor Reilly to ďalej nerozvádzal. Bol veľmi diskrétny. „Áno,“ prikývol. „Pani Leidnerová. Jej manžel je Američan – presnejšie Američan švédskeho pôvodu. Vedúci výskumu vo veľkej americkej archeologickej lokalite.“
Vysvetlil mi, že americká výprava pracuje na vykopávkach veľkého asýrskeho mesta podobného Ninive. Sídli neďaleko Hassaniehu, ale je to osamelý kút a doktor Leidner sa už dávnejšie obáva o manželkino zdravie. „Nevyjadril sa bližšie, ale vraj má pravidelné záchvaty úzkosti.“
„Trávi celé dni sama s domorodcami?“ opýtala som sa.
„Kdeže, sú tam viacerí členovia výpravy – siedmi alebo ôsmi. Pochybujem, že v dome je niekedy sama. Jedno je isté – správa sa čoraz čudnejšie. Leidner nevie, kde mu hlava stojí, ale svoju ženu zbožňuje a jej zdravotný stav mu robí starosti. Má pocit, že by sa mu lepšie žilo, keby vedel, že na ňu dozrie spoľahlivá profesionálka.“
„A čo si o tom myslí pani Leidnerová?“
Doktor Reilly vážne odpovedal: „Pani Leidnerová je pôvabná dáma. Zriedkakedy vydrží pri jednom názore dlhšie ako dva dni. Ale vcelku s manželovým návrhom súhlasí.“ Po krátkej odmlke dodal: „Zvláštna žena. Prekypuje citmi a mám dojem, že je skvelá klamárka, no Leidner zrejme dospel k presvedčeniu, že ju niečo na smrť vydesilo.“
„Čo vám povedala ona, pán doktor?“
„So mnou sa neradila. Mimochodom, nemá ma rada – z viacerých dôvodov. S tou ponukou prišiel za mnou doktor Leidner. Tak čo, sestra? Spoznali by ste trochu krajinu, prv ako sa vrátite domov – vykopávky budú trvať ešte asi dva mesiace. Aj práca na nálezisku je celkom zaujímavá.“ Po chvíli uvažovania som odvetila: „Dobre. Azda by som to mohla skúsiť.“
„Výborne,“ prikývol doktor Reilly. „Leidner je teraz v Bagdade. Poviem mu, aby sa tu zastavil a dohodol sa s vami.“
Doktor Leidner prišiel do hotela popoludní. Bol to muž v stredných rokoch s neistým, úzkostlivým vystupovaním. Pôsobil jemne, láskavo a tak trochu bezmocne. Zdalo sa, že manželke je bezvýhradne oddaný, no o jej stave sa vyjadroval iba hmlisto.
„Ide o to,“ rozpačito sa poťahoval za bradu – neskôr som zistila, že je to jeho obľúbené gesto, „že moja žena je veľmi nervózna. Bojím sa o ňu.“
„Inak je zdravá?“ opýtala som sa.
„Zrejme áno. Z fyzickej stránky jej podľa mňa nič nechýba. Ale... všeličo si predstavuje – ak viete, ako to myslím.“
„Čo napríklad?“
Vyhol sa priamej odpovedi a rozpačito zamrmlal: „Všetko ju hneď rozruší... aj keď sa nemá čoho báť.“
„Čoho presne sa bojí, pán doktor?“
„Ničoho konkrétneho,“ odvetil neurčito. „Sú to len nervy.“
Stavím sa desať k jednej, že berie drogy, pomyslela som si, a on nič netuší! Mnohí muži na to neprídu, iba sa čudujú, prečo sú ich ženy nervózne a trpia nečakanými zmenami nálady.
Spýtala som sa, či pani Leidnerová nemá nič proti môjmu príchodu.
Oči sa mu rozsvietili. „Vôbec nie. Jej reakcia ma prekvapila. Veľmi príjemne. Povedala, že je to výborný nápad. Vraj sa bude cítiť oveľa bezpečnejšie.“
Zaujalo ma to. Bezpečnejšie? Nezvyčajné slovo. Skrslo vo mne podozrenie, že pani Leidnerová bude možno psychiatrický prípad.
Doktor Leidner dodal s chlapčenským zápalom: „Určite budete spolu dobre vychádzať. Moja žena je očarujúca bytosť.“ Venoval mi odzbrojujúci úsmev. „Nazdáva sa, že vaša prítomnosť bude pre ňu obrovskou úľavou. Mal som rovnaký pocit, keď som vás uvidel. Vyzeráte – prepáčte za úprimnosť – upokojujúco zdravá a praktická! Som si istý, že ste ako stvorená pre Louise!“
„Nuž, skúsiť to môžeme, pán doktor,“ vyhlásila som bodro. „Dovolím si dúfať, že vaša manželka nájde vo mne oporu. Možno ju znervózňujú domorodci a farební.“
„Preboha, nie!“ Pobavene potriasol hlavou. „Moja žena má Arabov veľmi rada – páči sa jej ich jednoduchý pohľad na svet a zmysel pre humor. Je tu len druhú sezónu – nie sme svoji ani dva roky – ale dorozumie sa už celkom slušne po arabsky.“
Chvíľu som mlčala a potom som naňho znovu pritlačila. „Nemôžete mi povedať, pán doktor, čoho sa vlastne bojí vaša žena?“
Zaváhal a pomaly odvetil: „Dúfam – verím – že vám to povie sama.“
Viac som z neho nedostala.
3
Klebety
Dohodli sme sa, že do Tell Jarimjahu odídem na budúci týždeň.
Pani Kelseyová sa sťahovala do Alwyiahu a bola som rada, že ju môžem trochu odbremeniť.
Vtedy som náhodou zachytila dve poznámky súvisiace s Leidnerovou výpravou. Mladý priateľ pani Kelseyovej, major britského letectva, prekvapene stisol pery a zvolal: „Šarmantná Louise? Tam teda zakotvila!“ Obrátil sa ku mne. „Bola to jej prezývka, sestrička. Všetci sme ju poznali ako Šarmantnú Louise.“
„Je krásavica?“ spýtala som sa.
„Tá prezývka vyjadruje jej vlastný názor. Určite si to o sebe myslí.“
„Nebuď zlomyseľný, John!“ napomenula ho pani Kelseyová. „Dobre vieš, že si to nemyslí len ona! Očarila mnohých ľudí.“
„Možno máš pravdu. Nie je najmladšia, ale príťažlivosť jej rozhodne nechýba.“
„Sám si pri nej stratil reč,“ zasmiala sa pani Kelseyová.
Mladý letec sa začervenal a v pomykove priznal: „Áno, má svoj šarm. Pokiaľ ide o Leidnera, zbožňuje aj zem, po ktorej jeho žena kráča, a to isté očakáva od všetkých členov výpravy!“
„Koľko ich je vlastne?“ spýtala som sa.
„Všetky možné typy a národnosti,“ odvetil pobavene letec. „Anglický architekt, francúzsky kňaz z Kartága – odborník na nápisy, kamenné tabuľky a podobne. Potom je tu slečna Johnsonová – dievča pre všetko. A okrúhly malý pánko, Američan, fotografuje. Ďalej Mercadovci. Bohvie, odkiaľ pochádzajú – odkiaľsi zo Stredomoria. Ona je veľmi mladá – falošné, ľstivé stvorenie. Šarmantnú Louise by najradšej roztrhala v zuboch! Nakoniec sú tam tí dvaja mládenci. To je všetko. Svojrázne indivíduá, ale vcelku ujdú. Čo vy na to, Pennyman?“
Starší pán, čo sedel obďaleč a krútil cvikrom v ruke, sa mykol a zdvihol zrak. „Áno.... máte pravdu... naozaj príjemná spoločnosť. Všetci do jedného. Hoci Mercado je trochu čudák...“
„Najmä s tou nepestovanou, ovísajúcou bradou,“ zamiešala sa pani Kelseyová.
Major Pennyman pokračoval, nevšímajúc si, že ho prerušili: „Mládenci sú sympatickí. Američan je trochu rezervovaný, Angličan má zasa rečí ako koza bobkov. Obyčajne to býva naopak. Leidner je správny chlap – skromný a nenáročný. Áno, ako jednotlivci sú všetci príjemní. Ale ktovieprečo – možno sa mi to len zdalo –, keď som tam bol naposledy, čosi mi nesedelo. Neviem čo... Akoby sa nikto nesprával prirodzene. Akoby bolo vo vzduchu nejaké napätie. Azda najvýstižnejšie to vyjadrím slovami, že si všetci podávali pri stole maslo priveľmi zdvorilo.“
Trochu som sa začervenala – nerada vyjadrujem vlastný názor – no ozvala som sa: „Keď musia ľudia žiť v malom priestore, často si lezú na nervy. Viem to z vlastných skúseností v nemocnici.“
„To je pravda,“ povedal major Kelsey, „ale je len začiatok sezóny, privčas na nevraživosti.“
„Každá výprava predstavuje život spoločenstva v malom,“ poznamenal major Pennyman. „S rozličnými záujmovými skupinami, súperením a žiarlivosťou.“
„Zdá sa, že tento rok prišlo dosť nováčikov,“ nadhodil major Kelsey.
„Moment.“ Major letectva začal rátať na prstoch. „Mladý Coleman a tiež Reiter. Emmott sa zúčastnil na minuloročnej výprave, Mercadovci takisto. Dôstojný otec Lavigny je nový. Nahradil doktora Byrda – tento rok ochorel a nemohol prísť. Carey je, samozrejme, veterán. Nechýbal na žiadnej z piatich expedícií. Slečna Johnsonová sem chodí skoro tak dlho ako on.“
„Vždy sa mi zdalo, že v Tell Jarimjahu vládne neobyčajná harmónia a porozumenie,“ utrúsil major Kelsey. „Robili na mňa dojem šťastnej, súdržnej rodiny. Nezvyčajné, vzhľadom na ľudskú povahu. Sestra Leatheranová bude so mnou istotne súhlasiť.“
„Rozhodne nie ste ďaleko od pravdy,“ prisvedčila som. „Nezhody v nemocnici často vzniknú z nevinnej debaty pri šálke čaju.“
„U človeka žijúceho v uzavretom spoločenstve sa často vyvinie sklon k malichernosti,“ pridal sa major Pennyman. „Tak či onak, mám pocit, že tentoraz ide o čosi viac. Leidner je obdivuhodne jemný, znášanlivý muž s veľkým zmyslom pre takt. Vždy sa mu darilo udržiavať v expedícii dobrú náladu a pocit spolupatričnosti. Teraz tam však cítiť napätie.“
Pani Kelseyová sa zasmiala. „Prečo asi? Dôvod je jasný!“
„Dôvod?“
„Predsa pani Leidnerová!“
„Prosím ťa, Mary,“ zavrátil ju manžel. „Pani Leidnerová je očarujúca žena, nie nejaká hašterivá babizňa.“
„Nevravím, že je hašterivá, ale vyvoláva spory.“
„Ako? Prečo by to robila?“
„Prečo? Pretože sa nudí. Nie je archeologička, iba manželka archeológa. Nudí sa, lebo žije mimo vzrušenia, a tak si ho zabezpečuje sama. Zabáva sa na tom, že rozoštváva druhých.“
„Nič nevieš, Mary, iba hádaš.“
„Samozrejme, ale uvidíš, že mám pravdu. Švárna Louise nenadarmo vyzerá ako Mona Lisa! Možno nechce nikomu zle, ale vzrušuje ju skúšať, čo sa stane.“
„Leidnerovi je hlboko oddaná.“
„Nehovorím o prízemných intrigách. Tá žena je jednoducho avanturistka.“
„Je úžasné, aké vedia byť ženy k sebe milé,“ utrúsil major ironicky Kelsey.
„Áno, viem čo hovoria muži – sme falošné ako mačky. Ale dobre poznáme vlastné plemeno.“
„Hm,“ zamyslel sa major Pennyman, „aj keby boli nelichotivé predpoklady pani Kelseyovej pravdivé, podľa mňa celkom nevysvetľujú to čudné napätie – alebo skôr atmosféru ako pred búrkou. Mal som veľmi silný dojem, že sa môže rozpútať každú chvíľu.“
„Nestrašte sestričku,“ napomenula ho pani Kelseyová. „Ide tam o niekoľko dní, hádam ju nechcete odradiť.“
„Mňa neodradí,“ zasmiala som sa.
Napriek tomu mi nedalo pokoj, čo som počula. Spomenula som si na zvláštne slovo, aké použil doktor Leidner. Bezpečnejšie. Žeby na ostatných členov výpravy zapôsobili skryté obavy jeho manželky, či už viditeľné, alebo potláčané? Alebo, naopak, na jej slabé nervy nevplýva dobre skutočné napätie (alebo napätie neznámeho pôvodu)?
Vyhľadala som si v slovníku slovo avanturistka, ktoré použila pani Kelseyová, ale nebola som z neho múdra.
„Nuž,“ uzavrela som, „počkám a uvidím.“
|
|
