|
|
|
|
|
|
| Bežná cena: |
9.95 eur |
| Naša cena |
8.95 eur
|
| Orientačná cena v skk |
269.63 |
|
|
|
| Originál: |
The Maiden Bride |
| Prekladateľ: |
Ľuba Kukučková |
|
| Žáner: |
|
| Väzba: |
viazaná |
| Formát: |
13 x 20 cm |
|
| Počet strán: |
304 |
| Váha: |
350 gr. |
| ISBN: |
978-80-220-1557-8 |
| EAN: |
9788022015578 |
|
|
|
|
 |
|
Anotácia |
|
| Populárna autorka Rexanne Becnelová čerpala námet pre svoju historickú romancu v stredovekom Anglicku a na pozadí boja dvoch znepriatelených rodov zosnovala nevšedný príbeh krásnej a odvážnej Linney de Valcourt a drsného normanského dobyvateľa Axtona de la Mansa – príbeh o pomste, nenávisti a intrigách, ale aj o láske, čo zdolá i tie najťažšie prekážky. |
|
|
Úryvok |
|
Linnea prehltla len pár kúskov jedla a aj tie jej ostali ležať v žalúdku ako kamene. Keď jej stará matka poskytla krátky, desivý opis toho, čo ju večer čaká, odišla, sprevádzaná šuchotom kožených topánok a cvakaním paličky podbitej železom. Linnea však nebola schopná vstať. Od hrôzy jej oťaželi nohy. Hrôza jej rozbúrila žalúdok a ochromila mozog.
No aj stuhnutá hrôzou by sa hádam pokúsila utiecť pred strašnou budúcnosťou. Hanba jej to však nedovolila. Keby utiekla, trpela by Beatrix. Keby ušla, potvrdila by všetko zlé, čo sa o nej hovorilo.
Keby ušla, mali by pravdu.
Zatvorila oči, sklonila hlavu a poddala sa triaške. Bude k nej krutý alebo nežný? Bude od nej chcieť, aby plakala od strachu, alebo aby kričala od vášne?
Čo je horšie?
Strach aspoň nebude musieť predstierať. Ale vášeň... Nebude schopná predstierať, že cíti vášeň!
Útrapy jej tak zamestnali myseľ, že si nevšimla hlučný príchod niekoľkých mužov. So zvrašteným čelom rozmýšľala, ku ktorému svätcovi sa má utiekať zúfalými modlitbami. K svätému Sebastiánovi? Nie, ten je patrónom lukostrelcov. K svätej Paule? Tá ochraňuje vdovy. Ani k svätému Bartolomejovi, ani k svätej Lucii.
Svätý Júda. Zrazu jej napadlo toto meno. Svätý Júda, patrón zúfalcov, ktorí stratili nádej. Ak sa niekedy úbohá, zúfalá duša naozaj vrúcne modlila, tak to bola to práve ona so zavretými očami a rukami zopnutými v lone. Prosím, svätý Júda. Vyslyš moju prosbu a zachráň ma. Prosím, modlikala bezhlasne. Zachráň ma.
„Lady Beatrix?“
Linnea zľaknuto vyskočila. Vyslyšal svätý Júda jej modlitbu? Veď jej odpovedal...
Skôr, než sa jej zrak stretol s očami vysokého rytiera, uvedomila si svoj omyl. Hlupaňa, myslela si, že svätec sa s ňou bude rozprávať!
Hlupaňa, sedela sama vo dvorane, kde ju mohol poľahky nájsť sám Axton de la Manse!
Linnea sa ešte nikdy necítila taká zraniteľná ako v tej chvíli. Nikdy nebola taká opustená.
Pozrela nahor na toho hrôzostrašného muža, týčiaceho sa nad ňou, ktorý si ju mienil vziať za ženu, a opustil ju posledný zlomok odvahy. Bol to obor, cítila jeho absolútnu nadvládu nad sebou i nad každým na tomto hrade. Bol nesmierne silný, telesne i svojím postavením, a oni neboli ničím.
Oči sa im stretli a ona od neho nevládala odvrátiť zrak, hoci by radšej pozerala hocikam inam. Takto sa had zahľadí na myš, preletelo jej hlavou. Takto sova zhypnotizuje zajaca.
„Lady Beatrix,“ vyslovil jej meno ešte raz bez akéhokoľvek náznaku emócie. „Ráčte ma sprevádzať k stolu pre panstvo.“
A ponúkol jej rameno, akoby to nebol chladný príkaz, ale zdvorilá požiadavka. Jemu to možno tak znelo, Linneu však rovnako mohol požiadať, aby skočila z cimburia do páchnucej vodnej priekopy. Prijať ponúkané rameno – rameno nepriateľa, ktorý sa mal stať jej manželom –, znamenalo dať všetko do pohybu, práve tu a teraz. Nebolo dôležité, že sľub si vymenia až po večernej omši. Nebolo dôležité, že ona na to ani vtedy nebude pripravená. Teraz bol tu. Neočakávane. A držal ju za ruku a neveril, že nesplní, o čo ju požiadal.
„Odmietate?“
Linnea namáhavo prehltla a v žalúdku znovu pocítila chlad. „Mám... mám iné povinnosti...“
„Povinnosti máte voči mne.“ Jeho pohľad, tvrdý ako múry z kameňa okolo hradu, sa vpil do jej očí. Vyzeralo to, že sa do zdvorilosti núti. „Poďte, lady Beatrix. Neuhryznem vás.“
Zatiaľ.
Vynechal slovíčko zatiaľ, pomyslela si a zaliala ju vlna horkosti. Zatiaľ ju neuhryzol, no ak sa bude dlhšie vzpierať, možno to urobí.
Pozbierala všetku silu vôle a položila svoju chvejúcu sa ruku na jeho. Nie je to navždy, opakovala si ako zaklínadlo proti nemu. Nie je to navždy. Iba na tak dlho, aby sa Beatrix podarilo uniknúť. Na tak dlho, aby jej rodina mohla vzniesť proti tomuto mužovi zákonnú námietku. Musí vydržať, kým nepríde tá chvíľa a ona nebude môcť odhaliť svoju skutočnú totožnosť.
Vtom ju pevne uchopil za ruku a jej chabá nádej sa začala rúcať. Axton de la Manse mal dlhé a mocné ruky a z jeho zovretia vyžarovala nielen fyzická sila.
Sálalo z neho čosi zvláštne, čosi ako teplo, ktoré vnímala každou časťou svojho tela. Dotýkal sa iba jej prstov, no ona tú páľavu cítila v celej ruke, v hrudi, ba dokonca aj v nohách.
„Svätý Júda,“ zašepkala. „Stoj pri mne.“
Axton počul úpenlivú prosbu a okamžite pochopil jej význam. Zmierila sa s osudom, no zároveň zúfalo dúfala, že svätý Júda sa za ňu prihovorí.
Zaplavilo ho kruté uspokojenie. Áno, nech sa len modlí za svoju spásu. Trpká skúsenosť ho naučila, že na vyslyšanie modlitby sa nedá spoliehať. Či sa nemodlil viac ako desať rokov za nápravu krivdy spáchanej na jeho rode? Či sa nemodlil za prinavrátenie majetku a moci jeho rodine? Až keď sa prestal modliť a začal bojovať, šťastena sa priklonila na ich stranu.
Za smrť otca a bratov v boji za Matildu dostala rodina malý majetok pri Caën. A teraz bol tu, vo svojom skutočnom domove, po boku mal nevestu, trasúcu sa, akoby mala zamdlieť – a nijakých svätých, ktorým by za to musel ďakovať. Áno, nech sa len modlí k svojmu svätému Júdovi, aj tak to nič nezmení. Ešte dnes večer sa s ňou ožení a vzápätí si s ňou ľahne – a bude to robiť každý deň, kým si nebude istý, že oťarchavela. Udrží si svoj domov napriek všetkým cudzím nárokom, aj keď to znamená spojenie s dcérou najúhlavnejšieho nepriateľa. A možno takto dosiahne zadosťučinenie, čo mu dlhujú jej otec a brat.
Viedol ju k hrubému stolu na drevených kozách a k lavici na nízkom pódiu, prenikavo si uvedomujúc jej blízkosť. Na ženu bola pomerne vysoká a mala štíhlu postavu. Pod pokrčenými šatami sa črtalo pekne urastené telo. Nebolo z nej cítiť voňavku, iba ľahkú vôňu byliniek, možno pastierskej kapsičky, a jemného domáceho mydla. Nemala napudrovanú tvár, ani šperky, okrem zopár spôn na opasku. Nie je márnivá? Alebo azda de Valcourt neobdarúval svoju dcéru prsteňmi a náramkami, či inými šperkami, bežnými u žien jej postavenia?
„Boli ste už s niekým zasnúbená?“ opýtal sa, odtiahol stoličku pre pani domu a ponúkol ju, aby si sadla.
Nepozrela mu do očí, ale obozretne si sadla, kam jej určil. „Odmietla som ponuku sira Clarencea z Merceru,“ povedala po dlhšej prestávke. Kým sa usádzal, uprene pozoroval jej profil. Črty mala také dokonalé, aké si len muž mohol priať: rovný, úzky nos, plné, zvlnené pery, malú bradu a pleť jemnú ako pokožka dieťaťa. Nečakane ho zachvátila túžba vidieť znovu jej oči. Ale prečo? Aby zistil, či sú naozaj zelené ako vodná hlbočina, ako sa mu zazdalo, keď naňho pozrela. To bolo všetko.
Alebo je v tom možno niečo viac? Žiadostivosť? V duchu len pokrčil plecami. A keby aj? Chcel vidieť nielen jej oči, ale aj rozpustené vlasy, chcel zmerať ich dĺžku a cítiť ich hebkosť.
„Prečo ste ho odmietli? Prečo vám otec dovolil takú ľahkomyseľnosť?“
Videl, ako sa jej plné pery zovreli, stále však od neho odvracala tvár. „Lebo to bolo prasa v ľudskej koži. A ešte stále je.“
Axton sa nahlas zasmial tejto nečakane úprimnej poznámke; za odmenu naňho pozrela ďaleko od seba posadenými očami. Aha, áno. Sú belasozelené a nepokojné ako more v búrke. Zapamätal si tú chvíľku. „Prasa v ľudskej koži? Ráčite mi prezradiť, prečo ste ho tak nazvali? Príliš hlučne jedáva? Alebo nie je obdarený takým bohatstvom, aby si vás získal?“
V jej nepokojných očiach sa odzrkadlil hnev. „Bol dosť bohatý, aby si myslel, že nepotrebuje nič viac, aby uspokojil ženu. Ani čistotnosť, ani spôsoby, ani dobrú náladu.“
A aj ty si taký, zaznelo nevyslovené obvinenie.
Znovu sa zasmial. Zvláštne dievčisko, len čo je pravda. Rozmaznané otcom, ktorý si nakradol majetok, a ona si užíva svoj diel. Axtonovi napadlo, že on je teraz majiteľom všetkého, o čom si dievča myslí, že patrí jej. Vrátane šiat, opasku a závoja.
Dnes po prvý raz pocítil záblesk skutočného uspokojenia z víťazstva. To, čo mu nemohol poskytnúť otec a syn, by mohla dokázať ona. Okrem krásneho zovňajšku mala Beatrix de Valcourt aj odvahu. O tom nebolo pochýb. Nebola zbabelá – napriek očividnému strachu, ktorý nedokázala skryť hrou na statočnú, hoci sa snažila zo všetkých síl. Zlosť, čo sa ešte skrýva v jeho vnútri, môže pri nej odznieť. Koniec koncov, bude jeho ženou. Pôvabná, príjemná na pohľad a predurčená pre mužskú ruku – a aj iné časti.
Zrazu ho pochytila túžba, aby už prišiel večer, a zároveň bol rád, že predošlú noc, ktorá sa len nedávno skončila, nestrávil s niektorým dievčaťom z hradnej čeľade.
„Váš otec už potom nemal v zálohe iných mladíkov, ktorými by vás pokúšal?“ podpichol ju, lebo chcel znovu vyskúšať jej bojovnosť.
Odvrátila pohľad. „Rokoval aj s inými,“ odpovedala chladným, ľahostajným hlasom. „Kým si váš Henrich nezmyslel, že na nás zaútočí. Odvtedy mal môj otec iné záujmy.“
„Áno, nepochybne,“ sucho poznamenal Axton. Lenivo sa uvelebil na stoličke pána domu s vedomím, že okrem otca asi nikdy nevidela na tej stoličke sedieť niekoho iného. Teraz je tu však pánom on a ona veľmi skoro pochopí, čo všetko k tomu patrí. „Oznámili vám, že sa dnes večer zosobášime?“
Brada sa jej zachvela – aspoň jemu sa to zdalo. No zároveň prikývla, takže si nebol istý. Rozhodol sa, že si to overí. „Nepochybujem, že ma vnímate ako prasa v ľudskej koži – alebo niečo horšie,“ naklonil sa k nej a hlas mu klesol do zachrípnutého, dôverného šepotu. „Verím, moja panenská nevesta, že skôr, než príde zajtrajšie ráno, budete mi priaznivejšie naklonená.“
Tentoraz prehltla. S námahou. Nedokázala utajiť strach, to však len podnecovalo jeho túžbu. Chcel ju vidieť bezbrannú a vydanú mu napospas. „Kto ma pochváli, ak sa nepochválim sám? Vravím vám teda, moja čistá Beatrix, že v srdci nosím rytiersky kód. Pravidelne sa umývam, mám pomerne živú povahu a dobrá nálada ma neopúšťa – ak ma niekto nenahnevá tým, že ma nemúdro provokuje.“
Mlčala, tvár mala meravú a stále od neho odvracala oči; natiahol teda ruku a vzal do prstov ozdobný lem jej rukáva. „A som zdatný v umení byť mužom. Nemusíte sa obávať, že si voči vám nesplním manželské povinnosti, Beatrix.“
Viditeľne sa mykla. Keď naňho úchytkom pozrela, chytil ju za bradu a donútil obrátiť sa k nemu.
Pôvabná tvárička s bezchybnou pleťou a ľahkým rumencom. Voľné kadere červenkastozlatých vlasov jej v ľahkých vlnách vykúkali spod závoja a na chvíľu sa mu pred očami mihla jej predstava s rozpustenými vlasmi, ako v kaskádach splývajú po jej tele. Po jeho tele.
„No nech ma čert vezme,“ zahundral, pustil jej tvár a sadol si naspäť, lebo ho zachvátila prudká túžba. Na to však bude dosť času v noci. Nie je predsa nadržaný mladíček, neschopný ovládnuť svojho dravca v nohaviciach. Krásna manželka je vítaným rozptýlením, netreba však zabúdať, že je z rodu de Valcourt, že prežila osemnásť rokov na hrade Maidenstone a že za jej prepych zaplatil i jeho otec a bratia životom.
A on sa nemienil dať pohltiť bezuzdnou zábavou.
Jeho pozornosť zrazu odpútalo hlasné volanie, čo mu prišlo vhod.
Linnea tiež privítala prerušenie rozhovoru a ponáhľala sa uniknúť z jeho spoločnosti. Mal z jej podpichovania očividne veľký pôžitok a ona, hlupaňa, mu na to poskytla dôvod, keď spomínala nápadníkov, ktorých odmietla jej sestra.
Bola však veľmi vystrašená, najmä keď hovoril o manželských povinnostiach.
Odsunula stoličku tak pokojne, ako len dokázala, a celý čas ho ostražito sledovala.
Svätý Júda vyslyšal jej modlitbu a prišiel jej na pomoc, keď poslal do dvorany niekoľko rytierov. Jeden z nich, svalnatý chlapík s tmavohrdzavými fúzmi, na ňu neisto pozrel, akiste pred ňou nechcel hovoriť, potom sa zahľadel na svojho pána. De la Manse ihneď pochopil jeho zaváhanie. Linnea tiež. Muži nechceli hovoriť v prítomnosti nepriateľa, aj keď sa tento nepriateľ mal o niekoľko hodín ocitnúť v pánovej posteli.
Kým ju de la Manse opustil, zdvorilo sa ospravedlnil, ako keby si myslel, že ju jeho odchod mrzí. Nafúkaný hlupák! Upriamil pozornosť na to, čo mu hovoria rytieri, a ona mala konečne príležitosť na odchod. No hoci ním v duchu pohŕdala, uvedomovala si, aké nebezpečné je takého muža klamať. Keby sa náhodou dozvedel, kto v skutočnosti je... Po chrbte jej prebehol mráz. Práve teraz však na to nechcela myslieť.
Prešmykla sa poza stoličku a pozrela doľava. Zamierila k chlebovej komore, ktorú od dvorany oddeľoval ťažký záves. Ako sa ponáhľala popri závese, o čosi zakopla a stratila rovnováhu. Zakňučanie jej napovedalo, že vyrušila spiaceho psa. Nedokázala sa však udržať na nohách a nešikovne spadla na zviera. Jeho prekvapené vyšteknutie prešlo do nepriateľského vrčania.
„Nehýbte sa, lebo vám odhryzne hlavu,“ prikázal jej chlapčenský hlas. Linnea okamžite poslúchla. Bolo to pre ňu trpké, pretože si uvedomila, že hlas patrí tomu chlapčisku. Nijaký iný mladík na Maidenstone by si nedovolil hovoriť s ňou takým panovačným tónom, iba Peter de la Manse, brat jej obávaného ženícha. Kto iný by sa mohol voľne pohybovať po hrade s takým obrovským psiskom po boku? Pre koho iného, než pre toho nevychovaného sopliaka, sa stalo zmyslom života posmievať sa jej?
„Pokojne, Moor, pokojne,“ tíšil psa napoly chlapčenským, napoly mužským hlasom. „Iba malá mrzutosť, nehodno si ju všímať.“
Zviera striaslo Linneu, ako by bola naozaj akousi bezvýznamnou záťažou, ktorá naň nedopatrením spadla. Musela však nedôstojne bez pohybu ležať pri drsnej stene komory, lebo pes stál nad ňou, pripravený na útok, srsť naježenú, obrovskú hlavu s vycerenými žltými zubami sklonenú k nej.
„Pokojne,“ povedal chlapec ešte raz tónom skôr výsmešným ako výstražným. Potom však chytil zviera za obojok s hrotmi a Linnea sa aspoň čiastočne spamätala z hrôzy, že ju pes zaživa zožerie.
„Zvyknete sa tajne zakrádať tmavými chodbami? Mal by som vám zavesiť na krk zvonček, aby nás vopred upozorňoval na vašu prítomnosť.“
Linnea sa pomaly postavila. Závoj sa jej pri páde uvoľnil a visel nakrivo, stiahla ho teda a húžvala v pästiach, zaťatých od zlosti. Rozpustené vlasy si narýchlo prehodila cez plece a pokúsila sa čeliť vrčiacemu psovi a jeho vyškierajúcemu sa pánovi.
„Keby ste mi dovolili prejsť,“ štekla a zahryzla si do jazyka, aby nepovedala niečo iné, hoci sa jej zdalo, že sa zadusí.
„Vráťte sa, odkiaľ ste prišli,“ vyzval ju s bezočivým úškrnom. „Ak, pravdaže, neutekáte pred niekým alebo pred niečím. Žeby pred oným môjho brata?“ pridal hrubú narážku, ako majú mladíci vo zvyku. Linnea doteraz vedela o vulgárnych narážkach len toľko, že sú neslušné. Zrazu si pospájala odstrašujúce vysvetlenie starej matky, čo spolu robia muži a ženy, znepokojujúce narážky Axtona de la Manse a surové slová toho chlapca a hneď vedela viac, než si želala.
„Váš brat sa venuje jednému zo svojich mužov,“ odsekla.
„Jednému zo svojich mužov? Jaj, viac sa už mýliť nemôžete. On nemá také zvrátené sklony – a ja tiež nie,“ zakončil vystatovačne.
Linnea naňho fľochla. Ani sa nepokúsila pochopiť, čo to hovorí, lebo pre dnešok už mala mužských hrubostí viac než dosť. „Nechajte ma prejsť. Chlapče,“ dodala, lebo jej zlosť na chvíľu zvíťazila nad zdravým rozumom. Nadvihla si nezvykle ťažkú sukňu a vykročila priamo vpred, akoby chcela prekĺznuť okolo neho cez úzky priechod. Pes sa však vrhol dopredu a Linnea uskočila; chlapec sa jej po celý čas smial.
„Chlapče, hovoríte? Ale ja som muž, lebo ovládam toto mocné zviera a ako muž dokážem ovládnuť aj vás.“
Mária presladká, toto už naozaj bola posledná kvapka. Najprv sa jej jeho neslušný veľký brat vyhrážal manželskými povinnosťami. Teraz je tu on s odporným úškrnom a zlomyseľným psiskom. „Viete, ako ľahko ho možno zniesť zo sveta?“ zasyčala, príliš rozzúrená, aby zvažovala slová. „Viete, aké je pre mňa ľahké natrieť jahňaciu kosť olejom z ľuľka a dať ju zožrať tejto oblude, ktorú nazývate psom?“ Hrdo sa vystrela, keď zbadala jeho prekvapenie. „Najlepšie bude, ak sa mi vy i to zviera zďaleka vyhnete.“
Bála sa prešmyknúť popri ňom, ale ešte viac sa bála vrátiť do dvorany a riskovať stretnutie s jeho bratom, a tak pomaličky prešla okolo chlapca, ďalej od zvieraťa, ktoré pevne držal pri nohe.
Linnea sa náhlila krátkym priechodom, ktorý spájal dvoranu s miestnosťami správcu. Cez hlavnú miestnosť iba prebehla. Všimla si však neporiadok, na stole rozhádzané knihy, skrinku na peniaze otvorenú – a prázdnu.
Preklínam vás všetkých, pomyslela si. Všetkých zlodejov, čo okradli jej rodinu o práva a dôstojnosť a všetko, čo k tomu patrí.
Keď vybehla z miestnosti, zaváhala. Kam sa uchýli, keď uprostred týchto múrov z ťažkého kameňa nemožno nikde nájsť útočisko? Sestra odišla. Otec jej nepomôže. Stará matka ju skôr utrápi ako uteší.
Zo zúfalstva ju prebral zvon kaplnky, ktorý ohlásil sextu, posvätnú kanonickú hodinu. Možno to zariadil svätý Júda. Linnea vedela, že otec Martin má pomôcť Beatrix pri úteku. Azda sa ukrýva v kaplnke. Aj keby tam nebola, kňaz Linnei povie, ako sa jej sestre vodí. Alebo odovzdá Beatrix odkaz.
Otca Martina našla v malej apside oproti oltáru, kde sa modlievala rodina hradného pána, aj so starou matkou. Modlili sa – alebo sa radili – s hlavami tesne pri sebe. Sem sa uchýliť nemôže, uvedomila si Linnea a cúvla, než si stihli všimnúť jej prítomnosť. Obozretne obišla kňazove súkromné miestnosti a priľahlé sklady, no Beatrix nenašla. Linnea sa teda pomaly a s ťažkým srdcom vybrala do kasární. Môže si prinajhoršom chvíľu posedieť pri Maynardovi a modliť sa zaňho – za nich všetkých. Svätý Júda, neopúšťaj nás, vyslala k nebu tichú prosbu. Neopúšťaj nás.
Na jej prekvapenie sa pri Maynardovi modlil ešte ktosi, zahalený v plášti, a pri Linneinom príchode sa strhol. „Čo tu robíte?“ vyhŕkla v obavách o bratovo bezpečie. Kto to vlastne je?
„Neboj sa, sestra,“ zaznela odpoveď. „To som len ja... Linnea,“ pozrela varovne na muža ležiaceho na slamníku.
Vďakabohu! Linnea priskočila k Beatrix a radostne ju objala. „Mala som o teba taký strach...“
„Beatrix.“ Škrípavý hlas, hoci len slabý a prerývaný, patril Maynardovi. Obe sestry naňho pozreli, Beatrix žiarila radosťou, Linnea cítila iba úľavu.
„Beatrix,“ opakoval. „Som ranený... Moja hlava... Prečo som na takom... takom hroznom mieste?“
„Nový pán tak prikázal,“ ozvala sa Beatrix.
„Pýtal som sa Beatrix!“ prerušil ju Maynard. Hoci veľmi trpel bolesťami, nezabudol, ktorá zo sestier je prvorodená.
Dvojičky si vymenili pohľad plný porozumenia. Beatrix ustúpila a Linnea v sestriných pokrčených parádnych šatách si kľakla vedľa brata. Bol slabý, napoly omráčený, ale napriek tomu nepríjemný ako vždy. „Si ťažko ranený, no ak Boh dá, prežiješ. Musíš však oddychovať a liečiť sa.“
Pozrel na ňu a v očiach sa mu zračila bolesť i zmätok. Veľakrát videla v jeho pohľade výsmech a zlomyseľnosť. Aj zúrivosť a krutosť. Ale nikdy nie zraniteľnosť, ako teraz. Je to iba človek, uvedomila si, je celkom ako otec. Ale aj bojovník, pripomenula si. Ako ten chlapec Peter.
Teraz mala nad Maynardom moc, ako nad Petrom de la Manse vo chvíli, keď mu pohrozila, že otrávi jeho psa. Aké príjemné je mať takú moc, pomyslela si, keď prikladala Maynardovi dlaň na čelo, aby zistila, či nemá horúčku. Nečudo, že muži prahnú po moci, bojujú o ňu a snažia sa udržať si ju navždy. V porovnaní s bezbrannosťou je moc nesmierne lákavá.
„Postarám sa o teba, brat môj,“ ubezpečila ho.
„A ja sa za teba budem modliť,“ nezreteľne povedala Beatrix, ktorá čupela kúsok od neho.
„Choď preč!“ namáhavo vydýchol Maynard a obviňujúco zazrel na preoblečenú Beatrix. „Všetko je to tvoja vina, lebo si prekliata – a mňa preto zranili. Ach, moja ruka. Moja ruka!“
Keď si uvedomil, v akom stave má ruku, zalomcovali ním prudké vzlyky. Linnei však bolo viac ľúto sestry – a tým vlastne seba. Aj v najťažšej situácii, akej ich rodina kedy čelila, všetci obviňovali nevinnú osobu. Zo svojej porážky vinili Linneu – alebo toho, koho za ňu považovali.
Obrátila sa a zbadala sestrinu tvár, bielu ako čerstvo napadnutý sneh. Beatrix ešte nikdy pravda nezasiahla tak bolestne ako teraz. Nebola zvyknutá na pohŕdanie, uprostred ktorého vyrastala jej sestra. Linnea ju impulzívne objala a mocne stisla. „Choď už,“ zašepkala milovanej sestre. „Dávaj si pozor a vedz, že moja láska je vždy s tebou.“
„Nemôžem ťa opustiť,“ vzlykala Beatrix a chvela sa v jej náručí. „Nie je správne žiadať to od teba.“
„Je to správne,“ namietla Linnea, ktorej táto nečakaná chvíľa s dvojčaťom opäť dodala silu. „Je to správne a... a všetko sa dobre skončí.“
Beatrix neuverila jej slovám, no napokon prikývla a osušila si slzy rukávom.
„Teraz choď,“ prikázala Linnea, hoci jej najvrúcnejším želaním bolo mať sestru pri sebe.
„Pokúsim sa dostať dnes večer ku kaplnke,“ zašepkala Beatrix. „A budem sa za teba modliť celú noc.“ Posledný raz sa pobozkali a Linnea ju postrčila, aby už šla, lebo sa jej na pery drala prosba, aby ju neopúšťala.
Po lícach jej stekali prúdy sĺz, keď sa s ťažkým srdcom obrátila k bratovi. Keby povedal len jedno výsmešné slovo o sestre, ktorú pokladal za ňu, nedokázala by Linnea udržať na uzde svoj spravodlivý hnev.
Svätý Júda jej však opäť prišiel na pomoc, ako už niekoľkokrát počas toho nekonečného dňa. Maynard upadol do prerušovaného spánku. Keď mu ošetrovala rany, nepokojne sa hádzal a mrmlal nezrozumiteľné slová, no nič o svojich sestrách, chvalabohu.
Zrazu sa z tieňa vynoril Frayne ako tichý, previnilý prízrak. Linnea bola príliš vyčerpaná, aby ho hrešila, že neostal pri pánovi. Maynardovi sa však polepšilo. Začínalo to vyzerať, že sa zotaví. Možno by teraz mohla prenechať brata na starú matku, pretože ona sama mala starostí až nad hlavu.
„Nakvapkaj mu tento liek do úst a dbaj, aby ho prehltol,“ upozornila Frayna a podala mu fľaštičku s roztokom rosičky. „Aj toto proti bolesti. Potom mu skús dať každú hodinu aspoň za naberačku vody. A daj ma zavolať, ak by mu stúpla horúčka, alebo by bol veľmi nepokojný.“
Chlapec prikývol a civel na ňu vytreštenými očami v špinavej tvári. „Keby ste...“ zarazil sa a odvrátil hlavu. „Prosím o prepáčenie, lady Beatrix, ale počul som povedačky, že vy a ten nový pán...“
Placho a zvedavo sa na ňu zahľadel a teraz bol rad na Linnei, aby odvrátila hlavu. Všetci to vedia. Všetci dúfajú v budúci život v mieri, ktorý závisí od nej, či už tak alebo onak – a od toho, ako dobre si dnes večer splní manželské povinnosti.
„Možno by v noci bolo múdrejšie prebudiť lady Harriet, ako poslať po mňa,“ navrhla v rozpakoch.
„Lady Harriet?“ Obočie mu vyletelo v úžase. „Myslel som, teda, nuž... že by vaša sestra bola vhodnejšia.“
„Nie! Nie... Linnea nie. Odišla odtiaľto a už o nej ani nemukni. Rozumieš, Frayne? Nesmieš sa už o nej nikdy zmieniť, ak si vážiš svoje miesto!“
Zrazu zmĺkla, šokovaná svojím prenikavým hlasom a rastúcou hystériou. Pošúchala si oči končekmi trasúcich sa prstov. Až keď sa zase ovládla, prehovorila.
„Nič na Maidenstone už nie je také, ako sme boli zvyknutí. Život sa nám obrátil naruby a musíme sa pokúsiť čo najlepšie sa s tým vyrovnať. Moja sestra je pre nás stratená. Bolo by lepšie tváriť sa, že nikdy nejestvovala.“
|
|
