|
|
|
|
|
|
| Bežná cena: |
9.95 eur |
| Naša cena |
8.95 eur
|
| Orientačná cena v skk |
269.63 |
|
|
|
| Originál: |
Stairway to the Stars |
| Prekladateľ: |
Zdenka Buntová |
|
| Žáner: |
|
| Väzba: |
viazaná |
| Formát: |
13 x 20 cm |
|
| Počet strán: |
432 |
| Váha: |
430 gr. |
| ISBN: |
978-80-220-1552-3 |
| EAN: |
9788022015523 |
|
|
|
|
 |
|
Anotácia |
|
| Nový román jednej z najobľúbenejších spisovateliek na Slovensku, vynikajúcej rozprávačky Barbary Bickmorovej, autorky nezabudnuteľných románov Lietajúca lekárka a Láska si ťa nájde, zachytáva pútavé osudy dcéry amerického finančníka Alex von Rhysdalovej, ktorá sa na želanie svojej matky vydá za anglického šľachtica. Alex nachádza zmysel života v pomoci opusteným deťom a nestráca nádej, že aj do jej života raz vstúpi ten pravý... |
|
|
Úryvok |
|
36. kapitola
Alex mala všetky večerné toalety zbalené v kufroch, a tak si obliekla zdanlivo jednoduché šaty z lilavého hodvábu. Vedela, že jej v nich vynikne postava.
Bude večerať s úplne cudzím mužom, a k tomu Francúzom! Mimovoľne sa pri tej predstave usmiala. Má dvadsaťdeväť, a od svadby nič také nezažila. Flirt áno, pravdaže. Nemôžete byť súčasťou londýnskej spoločnosti a neflirtovať na večierkoch alebo plesoch, ale bolo to úplne neškodné, ba priam nuda. Žena však potrebuje flirt ako vzduch, aby sa cítila žiaduca, najmä vtedy, keď sa jej manžel venoval inej žene. Alexiným životom preplávalo zopár mužov, ktorí naznačovali aj hlbší záujem, ale nechali ju chladnú. Ak sa potrebovala utvrdiť o svojej príťažlivosti, stačilo jej pozrieť do očí Scullymu, no občas musela myslieť na to, aké krásne by bolo pocítiť na ústach dotyk mužských pier, mužské ruky na svojich prsiach a tancovať v takom tesnom objatí, až by sa dotýkali telami.
Vášeň zažila len jediný raz, v stodole na Westbury, keď mala sedemnásť. Odvtedy prešlo dlhých jedenásť rokov a jej sa začalo zdať, že vášeň je čosi, o čom len rojčia básnici. Čosi prchavé, nepolapiteľné, čo nesúvisí s vekom človeka, ale s objavovaním nového. Vášeň nie je láska, ale zaľúbenosť do lásky. Možno sa nezaľubujeme do iného človeka, ale do predstavy o láske. Niekto po nás túži, a my si namýšľame, že je to láska.
Pozrela na seba v zrkadle a rozhodla sa, že okrem perlových náušníc si nedá iné šperky. Neškodný flirt jej nemôže uškodiť, práve naopak. Pocit, že ju niekto chce, ju aspoň prebudí. Z výrazu Francúzových očí jej bolo jasné, že po nej túži. A Francúzi sú vraj úžasní milenci, nie? Aké by bolo milovať sa s niekým, kto sa miluje rád a dokáže v nej prebudiť rozkoš, ktorú tak dávno necítila?
To je ono! pomyslela si pri pohľade do zrkadla. Oliver pozeral cez ňu, no v pohľadoch iných mužov videla uznanie. A dnes chcela, aby ten Francúz hľadel na ňu práve tak, túžobne. Prijala by románik na lodi, čo aj dvojdňový, no o to intenzívnejší. Ako ďaleko je ochotná zájsť, o tom nerozmýšľala. Možno si len zatancujú, aby cítila jeho objatie, videla výraz jeho očí, počúvala sladkú francúzštinu.
Potriasla hlavou a nahlas sa zasmiala. Pekné hlúposti! Celkom ako z románov, ktoré Clarissa číta ako na bežiacom páse.
Do jedálne chcela vojsť nápadne, chcela cítiť na sebe jeho oči, keď bude kráčať k stolu, ale nebol tam. Čašník ju uviedol na rezervované miesto. Už tam čakala fľaša šampanského.
Philippe sa ukázal až o päť minút a obdivovala ho ona, keď k nej mieril krížom cez reštauráciu. Mal biele večerné sako a vyzeral, ako by dokvitol rovno z tropickej pláže. Usmial sa a zablýskal bielymi zubami na opálenej tvári. Všimla si vejáriky vrások okolo jeho očí, pravdepodobne následok horúceho juhofrancúzskeho slnka. Mal ruky klaviristu alebo chirurga, jednoducho nádherné. Keď prišiel k stolu, ospravedlnil sa za meškanie a ona sa mu fascinovane zahľadela do očí. Také oči ešte nevidela. Akoby jej nimi videl až na dno srdca, akoby aj bez slov vedel, na čo myslí. Celý čas, čo im čašník nalieval šampanské, z nej nespustil pohľad a Alex bolo jasné, že nech už v nej vybadal čokoľvek, páči sa mu to.
Zdvihol čašu. „Na najkrajšiu ženu na svete,“ povedal potichu.
„Na svete?“ usmiala sa. Vedela, že s ňou flirtuje.
„Na mojom určite,“ spresnil. On to myslí vážne, uvedomila si. Pokladá ju za krásnu a nie pre to, čo videla v zrkadle.
„Nepoznáte ma,“ namietla.
„Určite nie tak, ako by som vás chcel poznať.“ Dal si dúšok šampanského a pozrel na ňu. „Čoraz väčšmi ľutujem, že nestrávim leto v New Yorku.“
„A kde?“
„V San Franciscu. Idem tam už o dva týždne.“
„Obchodná cesta?“
„Nie. Rozširujeme firmu do Ameriky a jeden z našich ľudí našiel okolo San Francisca pozemky vhodné na pestovanie hrozna. Dala by sa tam založiť vinica.“
„Týmto sa zaoberáte? Hľadáte miesta pre nové vinice?“
„Okrem iného.“
„A tej kalifornskej budete šéfovať?“
„Som chemik, nie manažér. Ak sa rozhodneme investovať, kalifornskú pobočku si vezme na starosť moja sestra.“
„Sestra?“ začudovala sa.
Pri stole sa zjavil čašník a Philippe objednala ďalšiu fľašu.
„A ja som si myslela, že sa zaujímate o pestovanie rastlín. Chémia by mi nezišla na um.“
Zasmial sa. „Vinohrady sú moja vášeň.“
„Predpokladám, že váš dom leží uprostred vinice.“
„Ale mám aj záhradu a rád sa v nej babrem.“
Pozrela naňho prižmúrenými očami. „Okrem toho ste fajnšmeker a skvelý kuchár.“ Nepoznala muža, ktorý by vedel variť. Ale ani jedna z jej známych by sa nepostavila k vareniu.
„Vraj robím diabolsky dobré omelety,“ priznal sa. „A čo ešte ste na mne vybadali?“
Zadívala sa naňho cez polospustené mihalnice. „Ste láskavý. Venujete sa svojim deťom. Máte zmysel pre humor,“ vymenovala všetko, čo Oliverovi chýbalo. „Spievate si pod sprchou. Nerozčuľujete sa. Máte rád plachetnice a lyže. Ste dobrý poslucháč. A rád čítate.“
Rozosmial sa. „Ej, vy čarodejnica! Ako ste uhádli tie plachetnice?“
Podľa vrások okolo očí, ale to mu nepovedala. Cítila, že má trocha v hlave.
„V nedeľu ráno si rád čítam noviny v posteli. Aj to ste vedeli?“
„Ste typický Francúz?“
„V ničom sa nepokladám za typického.“
„Poľujete?“
Nachýlil hlavu nabok a pozrel na ňu. „Nie.“
„Uhádla som! Opýtala som sa vás na všetko, čo sa mi na mužoch páči.“
„A ak budem mať všetky tie vlastnosti, budem sa vám páčiť?“
„Už sa mi páčite.“
„To som si vydýchol.“
„Zaujímavé, vaša angličtina má americký nádych. Prízvuk, frázy.“
„Študoval som na MIT.“
„Na Massachusettskom technologickom inštitúte?“
„Strávil som tam dva roky. Potom som sa vrátil do Francúzska a štúdium chémie som dokončil doma.“
„Prečo ste nezostali v Štátoch?“
„Nerád to hovorím, ale vaši študenti nie sú príliš intelektuálne zameraní. A navyše mi vážne ochorela mama, chcel som jej byť nablízku.“
„Ako to dopadlo?“
„Je živá a zdravá. Moje deti sú teraz u nej. V podstate žijeme s mojimi rodičmi. Máme dom na ich pozemkoch. Často som na cestách, a takto je to pre mňa ľahšie.“
„A kam cestujete?“
„Začali hrať. Nezatancujeme si pred večerou?“
„Tancovať môžem kedykoľvek.“
Vstal, podal jej ruku a už ju viedol na parket. Vkĺzla mu od náručia. Bol vynikajúci tanečník a aj tie najťažšie kroky im vychádzali bez námahy, akoby spolu tancovali odjakživa. Nepritískal si ju priveľmi, stačil jemný dotyk jeho ruky na jej chrbte, a vedela, aká figúra bude nasledovať.
Nezhovárali sa. Privrela oči a dala sa unášať. „Sľúbte mi,“ povedala po chvíli, „sľúbte, že najbližšie dva dni nikam neodcestujete.“
„Sľubujem,“ prikývol s úsmevom.
37. kapitola
Tancovali až do jednej, kým hrala hudba, a potom vyšli na palubu. Popred mesiac preplával oblak.
„Koľko rokov mali vaše deti, keď vám zomrela žena?“
„Celesta mala päť, Raoul sedem.“
Zaujímalo ju, aké mali manželstvo. „Ľúbili ste ju?“
„Z celého srdca.“
Ktovie, prečo sa znova neoženil a nedal deťom novú matku? „Istým spôsobom bola nenahraditeľná. Ťažko bolo nájsť ženu, čo by sa jej vyrovnala,“ povedal, akoby jej čítal myšlienky.
„Vaše deti si ju nemôžu veľmi pamätať. A podľa mňa sa rýchlo prispôsobia.“
„Problém nebol v deťoch, ale vo mne.“
„Necítite sa sám?“
„Ani nie. Prvé tri roky boli... krušné, ale odvtedy prešlo bezmála desaťročie. Život mi znova pripadá vzrušujúci. Sme v podstate šťastní. Mám rád svoju prácu, cestujem do exotických krajín na miesta, ktoré obyčajný turista nemá šancu spoznať. Moje deti si zvykli a sú dobre vychované, ak sa smiem pochváliť. Raoul sníva, že vylezie na najvyššie štíty sveta. A Celesta zlomí veľa sŕdc. Je to očarujúce dievčatko, a dosiahne všetko, čo si vezme do hlavy.“ Zasmial sa. „Rozprávam ako typický rodič, však?“
„Skôr ako dobrý otec,“ odvetila, lebo ho v duchu porovnala s Oliverom. „A čo vaša sestra, ktorá sa má ujať pobočky v Kalifornii?“
„Michelle má skvelý mozog a zároveň je to tá najženskejšia žena. Obávam sa však, že jej intelekt mužov desí. Doteraz sa nevydala a už má tridsaťdva. Je odo mňa o rok mladšia. Keď som chodil na MTI, ona študovala na Cornellovej obchodnej akadémii. Vždy vedela, čím chce byť. Teraz je na akomsi seminári na Rutgerovej univerzite, ale víkend strávime spolu. Mám sa s ňou stretnúť v New Yorku.“
„Ako dlho ste sa nevideli?“
Zasmial sa. „Päť týždňov. Po skončení seminára ide ešte na desať dní do Chicaga, tam ku mne pristúpi do vlaku a na pobrežie pocestujeme spolu. Ak sa nám bude páčiť, čo v Kalifornii uvidíme, a rozhodneme sa ten projekt rozbehnúť, Michelle sa tam presťahuje. Možno to bude jej budúci domov.“
„Ja už svojich bratov pomaly nepoznám. Párkrát ma boli navštíviť v Anglicku, ale vždy len nakrátko.“
„Nie sú v New Yorku?“
Pokrútila hlavou. „Jeden žije v Denveri a druhý v Los Angeles. Obaja pracujú pre nášho otca. Viete, otec je bankár. Vedie divíziu na západnom pobreží a jeho špecialita sú investície do realít.“
„Váš otec je bankár?“
Prikývla. Nemienila mu vešať na nos, že je prezidentom najväčšej americkej banky. Nechcela, aby vedel, z akej rodiny pochádza. Zatiaľ nie.
Zastali a opreli sa o zábradlie. Spln sa zrkadlil na pokojnej hladine.
„Ako môže žena ako vy povedať, že na ničom nezáleží?“
„Nemala som to povedať. Záleží mi na mnohom.“
„Ak ste šťastne vydatá, prečo ste so mnou celý večer pri tanci flirtovali?“
„To že som robila?“ začudovala sa. „Vážne?“
„Vážne.“
Otočil sa k nej a položil jej ruky na plecia. „A robili ste to vedome.“
Pozrela mu do očí a dovolila, aby si ju pritiahol k sebe. Objal ju a ústami hľadal jej pery. Zatvorila oči. Keď jej po nich prebehol jazykom, pootvorila ústa. Privinul si ju tak pevne, až cítila tlkot jeho srdca, počula, ako jej v žilách šumí krv. Keď sa od nej odtrhol, nepohla sa a uprene hľadela ponad jeho plece na oblohu. Mihla sa padajúca hviezda.
„Ak som s vami flirtovala, tak len preto, lebo som vedela, že ma takto pobozkáte.“
Hviezdny záblesk sa premenil na spŕšku svetelných bodiek. „Takto ma ešte nikdy nikto nepobozkal,“ dodala.
Mlčky okolo nej ovinul ruky.
„Tak dlho som sa nebozkávala, že som zabudla, aké to je.“
Privinul si ju ešte pevnejšie, ústami znova našiel jej ústa, a keď sa im dotkli jazyky, Alex sa z hrdla vydral ston. Posial jej viečka ľahučkými bozkami a jej sa v hlave rozprskol ohňostroj hviezd. „Možno nás dokopy zviedol osud.“
Chytila ho za ruku a položila si ju na prsník. „Cítite, ako mi búši srdce?“
„Bože.“
Vedela, čo robí. A povedala si, že na tom nie je nič zlé. Len dva dni, a viac toho muža neuvidí.
Zovrel jej tvár v dlaniach a spýtavo sa jej zahľadel do očí.
„Áno,“ hlesla. „Áno.“
Vzal ju za ruku a viedol ju chodbou a schodiskom k svojej kajute.
A tam ju znova objal a zasypal nástojčivými, vášnivými bozkami. Jeho pohyby sa zrýchlili, jemnosť sa z nich vytratila, objímal ju, až to bolelo. Pravou rukou jej rozopol zips na šatách. Nechala ich padnúť na dlážku. Zdvihol ju na ruky, prešiel cez miestnosť a položil ju na posteľ. Stál nad ňou a vyzliekal si košeľu. Keď zdvihla ruky, že si rozopne podprsenku, zastavil ju: „Nechaj, ja sám.“
Do svojej kajuty sa vrátila až pred svitaním, keď sa za okrúhlym okienkom zjavila nad východným obzorom tenká ružová čiara. Nakukla vedľa, či deti spia, a potom nahá vkĺzla pod prikrývku.
Ležala a napoly v polospánku si uvedomila, že necíti ani najmenšie výčitky. Práve naopak. Bola v siedmom nebi, vzrušená a šťastná. Takúto noc ešte nezažila. Ešte nikdy ju žiadny muž nebozkával ako Philippe. A okrem tej hnusnej, desivej noci pred mnohými rokmi vlastne nikdy nezažila orgazmus. Philippe ju priviedol do takej extázy, až si myslela, že viac rozkoše nevydrží. A potom ležali vedľa seba, rozprávali sa a znova a znova sa milovali.
Keď sa zobudila, slnko stálo vysoko. Vyskočila a rozbehla sa k dverám, no v poslednej chvíli si spomenula, že je nahá. Schytila z kresla župan a otvorila. Deti tam neboli, no nebol dôvod na paniku, lebo Hugh sa vždy postaral o Linu, keď si mama chcela dlhšie pospať. Pozrela na hodinky. Preboha, desať!
Sadla si na posteľ a prstami si prečesala vlasy. Určite vyzerá ako strašidlo. Kdesi čítala, že po dobrom sexe sa človek cíti ako znovuzrodený. Môže to potvrdiť. V živote jej nebolo lepšie, ešte nikdy sa necítila taká živá... ešte nikdy tak naplno neprecítila, že je žena.
Nemala chuť na raňajky. Ani na obed. Nechcelo sa jej sedieť na palube, vnímať morský vzduch a slnko. Túžila po jedinom: vrátiť sa do Philippovej postele, milovať sa a stráviť s ním každučkú jednu minútu, kým loď zajtra nepristane.
Zajtra bude po všetkom, a to bol predsa dôvod, prečo to urobila, nie? Stretla úžasného muža, ktorého už v živote neuvidí. Mala na to právo. Je zdravá dvadsaťdeväťročná žena, ktorej sa muž už osem rokov nedotkol. Nikto by jej to neuveril, ale Philippe áno. On jej verí. Chce o nej vedieť všetko. Porozprával jej o smrti svojej ženy, o živote s rodičmi, o svojej práci viceprezidenta ich rodinnej firmy. Má dve sestry, ľúbi svoje deti. V podstate šťastný človek. Toľko toho nevedela o žiadnom zo svojich známych. Aj on z nej vytiahol všetko. Porozprávala mu o nemocnici, o útulku pre slobodné matky, o sirotinci, aj o Clarisse, Jamesovi a Benovi. Opísala mu záhrady okolo zámku. Dostala sa aj k dôvodom, pre ktoré si ju Oliver vzal za ženu, aj k jeho milenke. Prezradila mu, že nevie, či verí v Boha. Hádam si myslela, že muža z takej katolíckej krajiny tak šokuje, že sa od nej odvráti a žiadna ďalšia noc nebude.
No on ju len bozkával a objímal, akoby všetko, čo mu hovorí a čo cíti, bola tá najdôležitejšia vec na svete.
Stačilo jej naňho pomyslieť a jej telo sa okamžite prebudilo.
Pokrútila hlavou a šla pod sprchu. Na cestu nevzala so sebou slúžku, dokonca ani pestúnku. Chcela by s deťmi v Amerike sama, ukázať im Sochu slobody, poprechádzať sa po Broadwayi, vziať ich do cirkusu. Chcela s nimi podniknúť všetko, čo sa dá, a dúfala, že sa im podarí zájsť na pár týždňov do Denveru, aby im ukázala Skalnaté vrchy. Doteraz videli iba vŕšky v Británii a Alpy, kam ich vlani vzala na lyžovačku. Ďalej mala v pláne národné parky Yellowstone a Grand Teton... jedným slovom, chcela im poukazovať divy, aké inde neuvidia. Pripravovala sa na to celé mesiace, a teraz je schopná myslieť len na toho Francúza a milovanie.
Nie je to láska, presviedčala sa. Len pobláznenie, a nezbláznila sa do konkrétneho Philippa Renoira, ale do chlapa, ktorý prebudil jej telo, daroval jej pocit, že je krásna, a spôsobil jej takú rozkoš, až jej po tele behali zimomriavky a chcelo sa jej kričať. Toto si nesmie zamieňať s láskou. Ženy si pričasto pletú sex s láskou, hormóny s romantickým citom. To, čo cíti k tomu Francúzovi, nemôže byť láska. Jedna vášnivá noc lásku nerobí. No uvedomovala si, že ním začína byť taká posadnutá, až ju mrazí.
Nerozmýšľala, kde je Hugh s Linou. Myslela na to, či už Philippe vstal a či na ňu myslí. A najmä, či predošlá noc znamenala preňho tak veľa ako pre ňu.
Keď sa dosprchovala, bolo jedenásť. Rozhodla sa pre bielo-žlté ľanové šaty. Nebola hladná, ale za šálku kávy by položila život.
Ak vyjde na palubu, zbadajú na nej ostatní pasažieri, že sa celú noc milovala s úplne cudzím mužom? Čo ak to má napísané na čele?
Zamierila do haly, kde sa Hugh a Lina skláňali nad čínskou spoločenskou hrou.
„Pán Renoir nás učí novú hru, mama,“ informoval ju s rozžiarenými očami Hugh, len čo ju zbadal.
Lina sedela Philippovi na kolenách. „Aj ja hrám, mama,“ pochválila sa.
Upokoj sa, prikázala si v duchu. Je to deň ako každý iný. „Tu mi asi kávu nedajú, však?“ vzdychla a sadla si na operadlo Hughovho kresla.
Philippe sa poobzeral a kývol čašníkovi v uniforme. „Café au lait pre dámu,“ objednal po francúzsky.
„Ako viete, že pijem kávu s mliekom?“
„Včera ste si dali s mliekom.“ Oči sa im stretli. Usmial sa, akoby mali spoločné tajomstvo. Potom sa pohľadom vrátil na hraciu dosku, lebo Hugh potiahol. „Výborne!“ hvizdol uznanlivo. „A teraz poraď, čo ďalej,“ šepol Line.
Dosť dlho premýšľala a keď mu pošuškala do ucha, kam potiahnuť, zvolal: „Si ty ale šikovná!“
Lina svietila ako slniečko.
„Veru,“ prikývol Hugh. „Občas sa mi zdá, že je múdrejšia ako ja, a pritom ešte nechodí do školy.“
Zjavil sa čašník s podnosom a prestrel na susednom stole. Alex si k nemu presadla, naliala si a pozorovala hru. Lina tlieskala, Hugh pred ďalším ťahom od sústredenia mraštil čelo, a keď Philippe pochvalne prikývol, nahlas sa rozosmial, čo bolo uňho zriedkavé.
Keď dohrali, vstali a Hugh jej oznámil: „Pán Renoir povedal, že nás vezme do zoologickej záhrady v Bronxe.“
„Hneď teraz?“
„Ale, mama!“ usmial sa.
„Povedal som si, že by sme ich tam mohli zaviesť s mojou sestrou,“ vysvetlil Philippe.
„V Londýne ste už zoo videli,“ namietla Alex.
„Ale pán Renoir nám sľúbil, že nás bude učiť po francúzsky.“
„A keď sa preplavíme do Francúzska, budeme vedieť rozprávať ako on,“ dodala Lina.
„Uvidíme,“ povedala a pozrela na Philippa. „Máme naplánovaných kopu iných vecí. Musíme navštíviť starkých...“
„Budeme s nimi celé leto,“ protestoval Hugh.
„Uvidíme,“ zamrmlala. A ona si myslela, že loď zajtra pristane, a tým sa vec skončí. Chcela zažiť ešte jednu noc vášne, a viac nič. Fini. Flirt na lodi, nič viac. Potom sa prebudí a vráti sa oboma nohami na zem, lebo to bude koniec, určite nie začiatok. Nesmie to byť začiatok.
„Poďme,“ kývol Hugh na Linu a obaja vybehli na palubu.
„Dnes ráno vyzeráš na zjedenie.“
„To je tvoja zásluha. Ale cítim sa úžasne.“
„Zostala ešte káva?“
Prisunula mu podnos a on si prisadol.
„Tvoje deti mi pripomínajú moje. Vždy mi chýbajú, keď som na cestách. A pri tvojich sa smútok vytratil. Ďakujem.“
„Niet za čo, ale nerob to.“
Nadvihol obočie.
„Moje deti z toho vynechaj. Neusiluj sa ich získať.“
„Prosím?“
„To, čo sa medzi nami stalo, je len nevýznamný flirt, vieme to obaja. Nič viac. Keď loď zakotví, už sa neuvidíme. Vieš, koľko sľubov, ktoré im dal ich otec, zostalo nesplnených? Veľmi ťa prosím, nezaťahuj ich do toho. A nijaké zoo.“
Odpil si z kávy, no nespúšťal z nej oči. Mlčal.
„Neubližuj sama sebe,“ ozval sa napokon. „Nezľahčuj, čo sa medzi nami stalo. A nepresviedčaj ma, že ti nezáleží na mojich citoch. Tvojim deťom som neklamal. Nikdy neklamem deťom. A nehovor, že v tom, čo sa stalo včera v noci, nechceš pokračovať. Nehovor mi, že...“
„Keby som si nebola istá, že naše cesty sa po týchto dvoch nociach navždy rozídu, k ničomu by nedošlo.“
Uprene sa na ňu zadíval. Vidí mi až do žalúdka, pomyslela si.
„Možno si to tak cítila včera, ale neusiluj sa mi nahovoriť, že to tak cítiš aj dnes.“
Položila šálku na stôl. „Dnes viem len to, že sa chcem s tebou znova milovať.“
Prudko sa predklonil. „Zopakuj to.“
Nevládala sa nadýchnuť.
„Pochop jednu vec,“ povedal tak ticho, že musela natiahnuť uši. „Nevzdám sa ťa tak ľahko, celkom určite nie v najbližších týždňoch. Chcem byť s tebou na mieste schovanom pred ľuďmi, kde ťa nikto nepočuje, keď sa ti bude chcieť kričať na plné hrdlo. A ja chcem, aby si kričala. Chcem sa s tebou milovať v sprche, na kuchynskom stole...“
Zasmiala sa.
„Na predložke pred kozubom.“
„Je jún,“ namietla.
„Ale ja sa chcem s tebou milovať aj na jeseň i v zime. Na zadnom sedadle auta, na pláži...“
„Zadrž,“ s úsmevom mu dlaňou zakryla ruku. „Veď ma zničíš.“
Vyslobodil si ruku. „Chcem sa s tebou milovať, ako sa s tebou ešte nikto nikdy nemiloval. Vynahradiť ti tie roky bez lásky...“
„Presne to si urobil minulú noc.“
Uškrnul sa. „To bola len špička ľadovca.“
„O Francúzoch idú chýry, že sú skvelí milenci.“
„A ty si to chceš nechať ujsť?“
„Dávaj si pozor. Ak sa mi budeš takto vyhrážať, už ťa od seba nepustím.“
„To by sa mi páčilo,“ zasmial sa. „A teraz sa poďme trocha poprechádzať po palube. Nestihol som sa naraňajkovať, zjedol by som aj koňa.“
„Aj ja som hladná.“
„Možno si roky trpela podvýživou.“
„Chceš naznačiť, že mi vieš dať všetko, čo potrebujem?“ Cítila, že napriek ľahkému tónu to myslí vážne.
„Dúfam, že som odpoveďou na tvoje modlitby.“
„Ale ja som o nič neprosila.“
„Možno si to len neuvedomuješ. Aj ja som dlho čakal, no keď som ťa po vyplávaní zo Southhamptonu uvidel na obede s deťmi, vedel som, že celý ten čas som čakal na teba.“
„To, čo chceš, neprichádza do úvahy,“ pokrútila hlavou.
„V tom prípade využime, čo sa dá. Neutekaj, keď si ma konečne našla.“
„Hovoríš, akoby sa s nami zatriasla zem a svet sa zmenil.“
„Minulú noc pokladám za dobrý začiatok, aby sme otriasli našimi svetmi.“
„Lenže ja nechcem, aby sa mi svet prevrátil hore nohami,“ vyhŕkla, ale hneď si uvedomila, že to nie je pravda.
„Neskoro. Bývajú okamihy, keď sa človek zrazu cíti stokrát živší ako predtým, cíti, že ho to ženie vpred a neexistuje spôsob, ako sa zastaviť. Je to vlak, z ktorého sa nedá vystúpiť. Väčšina ľudí sa vlečie po ceste, čo leží pred nimi, a netušia, že majú na výber – buď siahnu po hviezdach, alebo nechajú život prejsť pomimo. Ja už po včerajšku viem, aká je moja voľba... Nechcem premárniť život. Chcem vystúpiť ku hviezdam a dúfam, že budeš po tých schodoch kráčať so mnou.“
„A čo ak spadneme?“
„Ak človek žije naplno, musí rátať s rizikom.“
Schody ku hviezdam?
|
|
