|
|
|
|
|
|
| Bežná cena: |
9.95 eur |
| Naša cena |
8.95 eur
|
| Orientačná cena v skk |
269.63 |
|
|
|
|
|
| Žáner: |
|
| Väzba: |
viazaná |
| Formát: |
13 x 20 cm |
|
| Počet strán: |
256 |
| Váha: |
310 gr. |
| ISBN: |
978-80-220-1558-5 |
| EAN: |
9788022015585 |
|
|
|
|
 |
|
Anotácia |
|
| Prvý román z pozostalosti Dicka Francisa, ktorý po jeho smrti dokončil syn Felix. Keď ťažké zranenie vyradí kapitána Thomasa Forsytha z bojov v Afganistane, vráti sa domov k matke, úspešnej trénerke dostihových koní, a na svoje prekvapenie zisťuje, že matkine stajne sa zmietajú vo vážnych problémoch. A keď jej najlepší kôň dobehne posledný v pretekoch, ktoré mal poľahky vyhrať, Tom už nepochybuje, že na vine nebude len zlá forma favorita... |
|
|
Úryvok |
|
Stál som na začiatku strmej príjazdovej cesty k matkinmu domu a pri pomyslení, že mám po nej vyjsť, som cítil rovnaký odpor, ako tak často v minulosti.
Vzal som si taxík z newburskej stanice do Lambournu a požiadal vodiča, aby ma vysadil na ceste ďalej od matkinej brány, nech posledných sto metrov prejdem peši.
Asi to bola sila zvyku. Radšej som chodil peši. Pravdepodobne to súviselo s tým, že som bol pešiak. Keď som šiel peši, počul som zvuky, ktoré by inakšie prehlušil hukot motora, a cítil som pachy, ktoré by výfukové plyny prekryli. Mal som lepší výhľad na terén, čo bolo veľmi dôležité na predvídanie pasce.
Pokrútil som hlavou a usmial som sa nad tým, aký som blázon.
V berkshirskej dedine sotva možno čakať pascu Talibanu, ale spomenul som si na slová nášho staršieho seržanta v Sandhurste: „Opatrnosti nikdy nie je dosť,“ hovoril. „Nikdy nepredpokladajte, vždy preverujte.“
Keď som bezpečne zdolával cestu k domu z červených tehál a kremeňa, postavenému medzi svetovými vojnami, neozvali sa výstrely, nevybuchla IVZ, ani na mňa neskočili afganskí bojovníci s turbanom na hlave a zdvihnutým kalašnikovom.
Ako zvyčajne uprostred dňa bolo všade ticho a obišiel som dom k zadným dverám. Niekoľko konských obyvateľov vystrčilo z boxov neďalekej stajne hlavu do dvora, keď mi pod nohami zaštrkotal štrk, zvedavých ako vždy, kto prišiel.
Matka bola niekde vonku.
Vedel som to. Preto som jej dopredu nezatelefonoval, že prídem. Možno som tu najprv chcel byť sám, zvyknúť si na myšlienku, že som sa vrátil, dopriať si chvíľu, aby som sa spamätal a všetko si oživil, prv než sa okolo mňa preženie energetická smršť, ktorou bola moja matka, a pripraví ma o šancu rozmyslieť si to.
Matka trénovala dostihové kone. Nebola len obyčajná trénerka. Bola fenomén. V športe, kde je veľa osobností s veľkým egom, moja matka mala najväčšie zo všetkých. Mala však isté oprávnenie tak vysoko si ceniť samu seba. Už po piatich rokoch pôsobenia v tomto športe sa stala prvou dámou, ktorú korunovali za majsterku výcviku skokanov, a tento úspech zopakovala aj nasledujúcich šesť sezón.
Jej kone vyhrali tri cheltenhamské Zlaté poháre a dve Veľké národné ceny a právom ju považovali za prvú dámu britských dostihov.
Bola aj zarytá antifeministka, vorkoholička a nestrpela hlupákov a darebákov. Keby bola premiérkou, pravdepodobne by znovu zaviedla popravy a palicovanie a bez rozpakov o tom nahlas a obšírne hovorila vždy, keď mala príležitosť. Popri nej Džingischán vyzeral ako nerozhodný liberál, ale všetci ju napriek tomu mali radi. Slovom, mala „charakter“.
Všetci okrem bývalých manželov a detí.
Asi dvadsiaty raz v to dopoludnie som si kládol otázku, prečo som sem prišiel. Muselo predsa existovať aj iné miesto, kam by som mohol ísť. Vedel som však, že nič také nie je.
Jediných priateľov som mal v armáde, väčšinou v mojom regimente, a tí budú ešte päť týždňov v Afganistane. Lenže nebol som pripravený stretnúť sa s nimi. Ešte nie. Priveľmi by mi to pripomínalo to, čím už nie som – a nezniesol by som ich ľútosť.
Možno som mal ísť do ubytovne pre armádnych dôstojníkov. V londýnskych Wellingtonových kasárňach pešieho gardového práporu by ma nepochybne privítali. Ale čo by som tam robil?
Čo som vlastne mohol robiť?
Opäť som si pomyslel, že by možno bolo lepšie, keby to výbuch IVZ alebo zápal pľúc ukončil. Truhla prikrytá štátnou zástavou, salvy na rozlúčku a teraz by som ležal pod zemou a mal pokoj. A ja som stál pred zadným vchodom matkinho domu a snažil som sa zohnúť s umelou nohou a nájsť kľúč, ktorý zvyčajne nechávala pod kameňom v kvetinovom záhone.
Načo?
Aby som vošiel do domu, ktorý som neznášal, býval s matkou, ktorú som nenávidel, nehovoriac o nevlastnom otcovi, s ktorým som sotva prehovoril, odkedy som odtiaľto ako sedemnásťročný odišiel.
Nemohol som ten prekliaty kľúč nájsť. Možno za tie roky matka začala väčšmi dbať na bezpečnosť. Boli časy, keď nechávala dom odomknutý. Stlačil som kľučku. Už sa to zmenilo.
Sedel som na schodíku, opretý o zamknuté dvere.
Matka príde domov neskôr.
Vedel som, kde je. Na dostihoch, na cheltenhamských dostihoch, aby som bol presný. Vyhľadal som si bežcov v ranných novinách ako vždy. Prihlásila štyri kone vrátane favorita v hlavných pretekoch. Matka nevynechala ani deň vo svojom zbožňovanom Cheltenhame, kde slávila najväčšie úspechy. A hoci dnešný míting bol menší ako stíplčejs v marci, vedel som si ju predstaviť, ako vedie kone v padoku pred pretekmi a víta víťaza. Vídal som to často. Bolo to moje detstvo.
Slnko sa už dávno prestalo snažiť predrať cez závoj oblakov a ochladilo sa. Vzdychol som si. Aspoňže mi neomrznú prsty na pravej nohe. Znovu som si oprel hlavu o drevo a zavrel oči.
„Môžem vám pomôcť?“ začul som.
Otvoril som oči. Na štrku predo mnou stál nízky muž, asi tridsiatnik, vo vyblednutých džínsoch a páperovej vetrovke. V duchu som sa na seba nahneval. Asi som na chvíľu zadriemal, lebo som ho nepočul prichádzať. Čo by povedal náš seržant?
„Čakám na pani Kauriovú,“ vysvetlil som.
Pani Kauriová bola moja matka. Pani Josephine Kauriová, hoci ju nepokrstili ako Josephine. To meno si vybrala sama. Dávno predtým, než som sa narodil, očividne dospela k záveru, že jej skutočné meno Jane nie je pre ňu dosť nóbl. Vlastne sa nevolala Kauriová. Bolo to priezvisko jej prvého manžela, a teraz už mala tretieho.
„Pani Kauriová je na dostihoch,“ oznámil mi muž.
„Viem. Počkám tu na ňu.“
„Vráti sa až o niekoľko hodín, za tmy.“
„Počkám,“ nástojil som. „Som jej syn.“
„Ten vojak?“ spýtal sa.
„Áno.“ Trochu ma prekvapilo, že to vie.
No vedel to. Bol to iba okamih, ale neuniklo mi, ako pozrel na moju pravú nohu. Všetko o mne vedel.
„Som hlavný stajník pani Kauriovej,“ povedal. „Ian Norland.“
Podal mi ruku, ja som ju chytil, a zároveň mi pomohol vstať.
„Tom,“ predstavil som sa. „Tom Forsyth. Čo je so starým Basilom?“
„Odišiel do dôchodku. Ja som tu už tri roky.“
„Dávno som tu nebol,“ priznal som.
Prikývol. „Videl som vás z okna svojho bytu,“ povedal Ian a ukázal na rad okien nad stajňami. „Nechcete ísť dnu a sledovať dostihy v telke? Vonku je chladno.“
„Rád.“
Vyšli sme po schodoch do miestností nad stajňami, kde kedysi bol podkrovný sklad.
„Kone sú skvelé ústredné kúrenie,“ prehodil Ian ponad plece, lebo šiel prvý. „Nikdy nezapnem kotol, keď nemrzne.“
Z úzkeho schodiska sa vchádzalo do dlhej otvorenej obývačky s kuchyňou na druhom konci a dverami vzadu, ktoré zrejme viedli do spálne a kúpeľne. Nič nenaznačovalo, že by tu bývala nejaká pani Norlandová, byt vyzeral ako byt chlapa – kopa riadu v dreze a noviny na zemi.
„Posaďte sa,“ Ian kývol rukou na hnedý menčestrový gauč pred obrovským plazmovým televízorom. „Dáte si pivo?“
„Jasnačka,“ povedal som. Už viac ako päť mesiacov som nepil pivo.
Ian zamieril ku chladničke, v ktorej okrem piva nebolo nič. Hodil mi plechovku.
Kamarátsky sme sedeli na hnedom gauči a sledovali dostihy v Cheltenhame. Matkin kôň vyhral druhé preteky a Ian radostne zdvihol päsť.
„Šikovný mladý nováčik,“ pochválil koňa. „Je dobrý na štvrť míle. Po čase bude z neho dobrý stípliar.“
Tešil sa z úspechu svojich zverencov tak ako ja, keď sa z nejakého môjho regrútskeho ucháňa stal bojom ostrieľaný chlap, ktorému ste mohli zveriť život.
„A teraz hlavné dostihy,“ povedal Ian. „Pharmacist by mal vyhrať. Odstrašil väčšinu súperov.“
„Pharmacist?“ zopakoval som.
„Naša nádej na Zlatý pohár,“ povedal tónom, ktorý naznačoval, že by som to mal vedieť. „Toto je jeho posledné zahrievacie kolo pred Festivalom. Miluje Cheltenham.“
„Čo myslíte tým, že odstrašil protivníkov?“ spýtal som sa.
„Pani Kauriová stále hovorila, že Pharmacist pobeží v týchto dostihoch, a tak ostatní kandidáti na Zlatý pohár išli inde. Nebolo by pre nich dobré, keby ich porazil len zopár týždňov pred Festivalom.“
Ian bol čoraz nervóznejší, ustavične vstával a vždy si našiel nejaký nezmyselný dôvod a chodil po izbe.
„Ešte si dáte pivo?“ spýtal sa, keď zastal pri chladničke.
„Nie, ďakujem,“ odmietol som. Dal mi jedno iba pred dvoma minútami.
„Bože, dúfam, že vyhrá,“ povedal, sadol si a otvoril novú plechovku, hoci jednu mal ešte dopoly plnú na stole.
„Veď ste tvrdili, že vyhrá,“ čudoval som sa.
„Mal by, je oveľa lepší než ostatní, ale…“
„Ale čo?“ spýtal som sa.
„Nič.“ Odmlčal sa. „Iba dúfam, že sa nestane nič nepredvídané.“
„Myslíte si, že by sa mohlo niečo stať?“
„Možno,“ povedal. „V poslednom čase sa s našimi koňmi dialo niečo čudné.“
„Čo také?“
„Divné veci,“ zopakoval.
„Napríklad?“
„Napríklad, že nevyhrali, keď mali,“ odvetil. „Najmä vo veľkých dostihoch. Potom prišli domov a boli na tom zle. Človek im to vidí na očiach. Niektoré mali aj hnačku, a to som u dostihových koní nikdy nevidel.“
V televízii ukázali matku, ako pomáha džokejovi v čierno-bielom kockovanom drese, ktorý sa vynímal na pozadí matnej zelenej farby februárovej trávy, vysadnúť na Pharmacista. Otčim stál ako vždy neďaleko a všetko sledoval.
„Bože, dúfam, že je v poriadku,“ Ian sa nervózne zasmial.
Podľa mňa bol kôň v poriadku, ale čo môžem vedieť? Posledný kôň, ktorého som videl zblízka, bol žrebec afganského bojovníka s polovicou ucha – údajne mu ho odstrelil majiteľ, keď sa pokúšal strieľať a nabíjať zároveň. Radšej som sa ho ani nespýtal, na ktorú stranu strieľal. Afganské spojenectvo bolo premenlivé. Záviselo od toho, kto platil a koľko.
Keď sa blížil čas dostihov, Ian bol čoraz nervóznejší.
„Upokojte sa,“ povedal som. „Dostanete infarkt.“
„Mal som tam ísť,“ hundral. „Tušil som, že tam mám ísť.“
„Kam?“
„Do Cheltenhamu,“ zamrmlal.
„Načo?“
„Predsa dávať pozor na toho prekliateho koňa,“ vyhŕkol nazlostene. „Aby som si bol istý, že sa k nemu nedostane dajaký lotor a nenadroguje ho.“
„Myslíte si, že niekto škodí koňom?“ spýtal som sa.
„Neviem,“ povedal. „Tie poondiate testy na drogy sú vždy negatívne.“
Sledovali sme, ako kone na štarte chodia do kruhu. Potom ich štartér vyzval, aby sa zoradili, a vyrazili.
„No tak, Pharm, chlapče,“ povzbudzoval ho Ian s očami prilepenými na obrazovku. Nebol schopný obsedieť, stál za gaučom ako malý chlapec, ktorý sleduje hororový film, pripravený skryť sa, keď sa na obrazovke zjavia mimozemšťania.
V prvom kole, keď prechádzali okolo hlavnej tribúny, to vyzeralo, že Pharmacist sa celkom ľahko drží asi na treťom mieste spomedzi ôsmich koní. No až keď poslednýkrát uháňali dolu kopcom k cieľovej rovinke, dostihy sa rozbehli naplno a tempo sa zrýchlilo.
Zdalo sa, že Pharmacist stále cvála celkom dobre, dokonca v poslednom úseku viedol. Ian dýchal trochu ľahšie, no potom sme zbadali, že kôň rýchlo stráca, posledný plot preskočil unavene, dobreže nezastal. Ostatné kone ho pri záverečnom stúpaní ľahko obišli a Pharmacist prešiel cieľovou čiarou posledný, takmer krokom.
Nevedel som, čo povedať.
„Och, bože!“ zvolal Ian. „Po tomto nemôže bežať na Festivale.“
Pharmacist celkom určite nevyzeral ako kôň, ktorý by o šesť týždňov mohol vyhrať Zlatý pohár.
Ian meravo stál za gaučom a zvieral menčestrový poťah, až mu zbeleli hánky, aby sa udržal na nohách.
„Sviniari,“ fňukal. „Zabijem tie hyeny, čo to urobili.“
Nebol som jediný nahnevaný mladý muž v Lambourne.
|
|
