|
|
|
|
|
|
| Bežná cena: |
9.95 eur |
| Naša cena |
8.95 eur
|
| Orientačná cena v skk |
269.63 |
|
|
|
|
|
| Žáner: |
|
| Väzba: |
viazaná |
| Formát: |
13 x 20 cm |
|
| Počet strán: |
432 |
| ISBN: |
978-80-220-1544-8 |
| EAN: |
9788022015448 |
|
|
|
|
 |
|
Anotácia |
|
Kniha prichádza na pulty kníhkupectiev 25.11.2010.
Nový román našej najúspešnejšej autorky pre mladých - obľúbeného Džínsového denníka a Džínsového denníka 2. Lívia Matejová končí štúdium na vysokej škole a spomína na svoju bývalú lásku, keď jej do života nečakane zasiahne ďalší muž... Emotívny príbeh o sile priateľstva a lásky pretrvávajúcej napriek nepriaznivým okolnostiam zaujme reálne vykreslenými postavami a živým, hovorovým jazykom, typickým pre pero Zuzky Šulajovej. |
|
|
Úryvok |
|
Rozlúčila som sa, vypla notebook, nechala si domáce spraté tepláky a fialovú mikinu, cez ktorú som prehodila ružovú vestu, ľahostajne nad sebou mávla rukou a konečne sme aj s Leilou vypadli von.
Zamierili sme na Waitov lom nenáročnou, asi trištvrtehodinovou záveternou cestičkou pozdĺž Sandbergu po ľavej ruke a po pravej dolu v údolí Morava; takmer tam nefúkalo, a teda bolo podstatne teplejšie. Chôdza z nohy na nohu, čerstvý vzduch a nevtieravá aróma borovíc ma postupne upokojovali. Leila lietala z jedného kopca na druhý, hľadala stopy srniek a bláznila sa so šiškami, do ktorých som ochotne kopala, aby ich ešte vo vzduchu chytala. Takto sme postupne prišli na veľké trávnaté priestranstvo, nad ktorým sa týčila vysoká skala, niekdajší kameňolom, v súčasnosti obľúbené relaxačné miesto nielen Devínskonovovešťanov, ale aj ľudí z ostatných častí Bratislavy, dokonca i Rakúšanov. Už úplne pokojná som zastala uprostred lúky, zadívala sa na skalnatú stenu a labužnícky si pretiahla telo. A keď mi navyše zadrnčal aj mobil, v posledných dňoch môj nerozlučný spoločník, šťastnejšia som už nemohla byť. Šťastie sa však po prečítaní Jurovej esemesky veľmi rýchlo pretavilo najprv do úžasu, potom do šoku.
„Ahoj, Livík. Hádaj, kde práve stojím... Pred vaším vchodom. :)“
Neveriacky som na tie písmenká vypliešťala oči a rýchlo sa presunula k najbližšej skale, aby som si sadla – tak sa mi podlamovali nohy.
„Čože? Ty si tu? Čo, ako, nechápem?“ odpísala som. Robí si zo mňa prču? Alebo je to nejaký fígeľ, aby zo mňa vytiahol, kde bývam?
„Veru, som. :D Nebudeš mi veriť, ale mal som akurát vo vašom dome pracovný míting. Pozriem na zvončeky, a tam vaše meno... Maťo mi to musel sám prečítať, aby som uveril, že sa mi to iba nezdá. :D Si doma?“
Ježišmária, čo mám teraz robiť? hlesla som zúfalo a bezradne sa obzerala okolo seba. Leila ležala neďaleko mňa a obhrýzala kus dreva. Slnko, schované za hustou clonou mračien, ma svojou bledou, tak-tak presvitajúcou žiarou nevládalo osvietiť. Nikde nikoho, na koho by som sa mohla obrátiť. Poslala som teda aspoň esemesku Tine a bleskovo zvažovala, čo robiť. Tvrdiť, že nie som v Devínskej? A čo ak na seba náhodou narazíme? Či zavolať známej a prečkať u nej? Alebo sa vydať na dlhočiznú túru po okolí, vrátiť sa domov po piatej a zmeškať školu v nádeji, že Juro už v Devínskej nebude?
„Leila, tvojej paničke šibe,“ oznámila som psovi. „Načisto jej preskočilo, keď sa tak bojí stretnutia s nejakým chlapom.“
Juro ma nedočkavo prezvonil a Tina odpísala, že tak tomu sa povie pech a mám sa držať, nech sa rozhodnem akokoľvek. A tak som sa teda zhlboka nadýchla a Jurovi napísala:
„Nie som doma, sme vonku s Leilou, na Waitovom lome. Ale už sa vraciame, asi za dvadsaťpäť minút prídem... Vraj náhoda, to ti tak verím! :P“
Aj Tine som dala vedieť, že idem do jamy levovej, plus som sa nezabudla márnivo posťažovať, že som strapatá ako baba Jaga a oblečená v príšerných teplákoch s ružovo-fialovým vrškom.
„Ber to pozitívne, ak sa mu zapáčiš aj v tomto, tak to už je čo povedať. :D“ podpichla ma, a ja som opäť lietala medzi uvoľnenosťou a nervozitou. Leila sa každú chvíľu zastavovala, aby si niečo oňuchala a označkovala rajón, hoci som ju nervózne súrila.
„Nezdržiavaj, čaká nás nový kamarát,“ dohovárala som jej, keď sme sa objavili pred sídliskom v Dendroparku, kde som sa už obzerala na všetky strany, či ho niekde neuvidím. Čo krok, o to viac mi bilo srdce. Čím bližšie bol náš panelák, tým väčšmi som sa nádejala, že sa predsa len minieme. Všetku nádej však rozmetala ďalšia Jurova esemeska, po ktorej som musela vynaložiť všetky sily, aby som sa ovládala.
„Obzeráš sa, čo? :D“
„Takže už nás vidí,“ zašomrala som, pritiahla si Leilu, aby som mala aspoň nejakú oporu, a prestala sa obzerať. V diaľke som zazrela nejakého chlapa, na ktorého som zaostrila, ale vzápätí usúdila, že to nie je on. Došli sme až na hlavnú cestu, kde som už úplne zmätene uvažovala, kde, dopekla, je, keď ma očividne už dávno sleduje. Nechala som prejsť tri autá a chystala sa prebehnúť na druhú stranu, keď z toho tretieho niekto vystúpil.
Bol to on, Juro, človek, na ktorého som za dva mesiace minula celý majlant, ktorý mi bol cez písmenká taký blízky ako asi nikto, dokonca ani Majo nie. Vyzeral presne ako na fotke. Až na to, že tentoraz to nebol statický záber, ale živý človek, ktorý sa ku mne blížil so širokým úsmevom na tvári a v ruke držal bonboniéru. Usmiala som sa aj ja.
„Takže sa predsa stretávame v deň mojich narodenín,“ prehodila som a podala mu ruku.
„Vidíš... Ale ver mi, nebolo to náročky, sám tomu neverím,“ presviedčal ma.
„Hmm,“ zatvárila som sa pochybovačne. „A Maťo je v aute?“ skúmavo som sa zahľadela do odparkovaného modrého Renaulta Mégane.
„Nie, odišiel do firmy v kolegovom aute,“ vysvetlil. „Ty mi skrátka neveríš, ale to nevadí,“ podpichol ma s úsmevom. „Tak, všetko najlepšie, Liv,“ opatrne ma objal a pobozkal na líce. Prekvapene som prijala veľkú bonboniéru Merci a úprimne poďakovala.
„To si vážne nemusel.“
„Ja viem. Ale chcel som. Takže... toto je Leila?“ pozrel na kólinku, verne sediacu pri mojom boku. Zohol sa k nej, dal sa oňuchať, a potom ju vyhladkával, čo sa jej očividne páčilo. Nadvihla som obočie so slovami, že voči cudzím býva rezervovaná.
„Ale ja nie som cudzí, vieš?“ smial sa Juro. „Hmm... nemôžem ťa niekam pozvať?“
„Ehm,“ zajachtala som sa. „Pred šiestou mám prednášku, neviem, či by som to stíhala.“
„Hodím ťa do školy,“ navrhol suverénne.
„A ty vari nie si v práci?“ podpichla som ho tentoraz ja.
„Som. Ale tú chvíľu bezo mňa prežijú.“
„Jasné, veľký šéf si to môže dovoliť,“ pokračovala som v snahe nadobudnúť stratenú pôdu pod nohami. Juro sa naozaj na pár sekúnd zháčil, ale nakoniec sa vynašiel: „No... Ale od Belmonda mám ďaleko.“
Vyprskla som do smiechu a on so mnou. Leila prekvapivo vyskočila a oprela sa o Jura, čím sa dožadovala jeho pozornosti.
„Žasnem,“ priznala som.
„Možno to mala byť Leila Matejová a nie Lívia, čo povieš?“ uprel na mňa modré oči. Došiel mi dych i slovná zásoba, nakoniec som vyjachtala čosi v zmysle, že možno to mal byť Maťo a nie Juro, ale to už, bohužiaľ, taký účinok nemalo.
„Aspoň na čaj by si nešla? Školu nezmeškáš, neboj sa,“ ubezpečoval ma.
„Tak dobre. Začína mi to sedemnásť päťdesiat,“ objasnila som.
Juro spokojne fľochol na hodinky – boli tri popoludní. „V pohode, stíhame.“
„Fajn, takže... skočím s Leilou domov a prezlečiem sa. V tomto ísť nemôžem.“
„Čoby si nemohla,“ priečil sa.
„Jasné, pôjdem do školy vo vychádzkovom úbore,“ neodpustila som si sarkazmus. „Neboj, nejdem sa prezliekať kvôli tebe, taká márnivá nie som,“ chcela som mu vyplaziť jazyk, ale včas som sa zarazila. Ešte si bude myslieť, že s ním flirtujem, vyhrešila som sa v duchu. „Tak o dvadsať minút tu?“ navrhla som.
„Jasné,“ usmial sa akoby naznačoval pochybnosť, že budem presná. Rozhodla som sa to ponechať bez komentára, zdvihla bonboniéru do vzduchu a ešte raz kývla na znak vďaky. A potom som už zamierila domov, zo všetkých síl sa ovládajúc, aby som sa v snahe ocitnúť sa v bezpečnom a známom prostredí štyroch stien nerozbehla ako besná.
Doma som sa oprela o dvere a prudko vydychovala. Po pár sekundách som roztrasene odopla Leile obojok, rýchlo jej opláchla labky, prezliekla sa a trochu si upravila mejkap. Vonku som bola včas, čo Jura, presne podľa mojich očakávaní, zaskočilo. „Fíha, na teba sa nečaká?“
„Čaká. Podľa toho, ako si zmyslím,“ sebaisto som odvrkla a nastúpila k nemu do auta. „Kam ideme?“
„Kam chceš. Vyber ty.“
„Bol to tvoj nápad.“
„Ale dámy majú prednosť.“
„Ha, výhovorky,“ odfrkla som. „Okej, pôjdeme do reštiky tu v Devínskej, a potom ma odvezieš do školy, na Gondovu.“
V reštaurácii v starej časti Devínskej sme s Jurom strávili okolo hodiny a pol, z toho som nejakých desať minút len tak uchlipkávala ovocný čaj, zatiaľ čo on telefonicky riešil akési pracovné záležitosti. Podľa toho, koľkokrát mu zvonil mobil, som usúdila, že je ozaj až nadštandardne vyťažený. Svojím spôsobom mi to nevadilo, dávalo mi to šancu dokresľovať si jeho obrázok, nenápadne si ho poobzerať a zrekapitulovať, čo všetko a hlavne ako sme si písali. A teraz vedľa mňa sedel ten istý človek... Ten istý človek, ktorý bol mnou evidentne nadšený, pričom ja som neustále bojovala s nutkavým pocitom, že napriek všetkým tým písmenkám je mi tento chlap z mäsa a kostí cudzí. Nedarilo sa mi tú bariéru preklenúť a trochu ma to mrzelo. Snažila som sa nedať to najavo a vystupovať uvoľnene ako on. Videla som na ňom, že ani on nie je dvakrát pokojný, tiež prekonáva počiatočný ostych, čo ma mierne čičíkalo. Kým telefonoval, pozeral von oknom, za ktorým sa bláznilo niečie dieťa, a ja som si ho prezerala z profilu. Tak toto je muž, s ktorým sme si písali na dobrú noc, ktorý mi pomohol definitívne vytesniť z hlavy Donata. Pripadalo mi, akoby šlo o dvoch rôznych ľudí, čo mi na sebadôvere nepridávalo. Zrazu otočil hlavu a pohľady sa nám stretli. Usmiali sme sa na seba; rozpačito som sa odvrátila a radšej zaostrila na papagája, trvalú súčasť nefajčiarskej sekcie. Akurát sa pohojdával na povraze a škriekal niečo, čo znelo ako ahoj, keď som začula Jurov hlas:
„Ospravedlňujem sa. Marek kamsi založil jednu zmluvu, tak chalani trochu zmätkovali, lebo o chvíľu príde zákazník, aby ju podpísal. No des.“
Usmiala som sa. „Nezávidím. Ešte mi prezraď, ako je možné, že si sa pracovne ocitol akurát v mojom vchode?“
„Ale, Liv... Hádam si nemyslíš, že som prechádzal tú tisícku vchodov, čo tu máte, len aby som na zvončeku našiel Mateja?“
Pri tej predstave som sa rozosmiala. „Máš pravdu. Možno lepšie takto, neviem, či by sme sa inak stretli.“
„Vidíš, a ako si sa toho bála,“ prisadol si bližšie ku mne. Radšej som siahla po šálke s nedopitým čajom a obopla ho prstami. Slúžil mi ako bizarný štít.
„Logicky. To písanie bolo také fajn, že som oň nechcela prísť len preto, že by to naživo bolo iné,“ priznala som úprimne.
„Súhlasím. A budeme v tom pokračovať? Hm?“ zvedavo na mňa pozrel, až mi skrútilo žalúdok.
„Daj sa prekvapiť,“ odvetila som neutrálne. Nechcela som vyvodzovať závery, keď som sama netušila, čo s nami toto posedenie spraví. Zvlášť keď mi predstava, že si s ním ešte píšem, prišla zaťažko. Teraz, keď už získal skutočné obrysy, obrysy cudzieho človeka, to zrazu bolo iné.
Zvyšný čas sme sa rozprávali o nepodstatných veciach, ako je škola, Devínska, jeho práca, naťahovali sme sa, keď mu zase zvonil mobil a ja som ho nabádala, aby to dvihol, zatiaľ čo on hovor bez váhania zrušil, mňa zase vyzýval, že pokojne mám odpísať na esemesku, čo mi práve prišla (Tina sa veľmi vtipne pýtala, či žijem, takže som displej urýchlene sťahovala z Jurovho dosahu), až nakoniec čas pokročil natoľko, že sme museli zaplatiť a vydať sa do mesta. Platil on, aj keď som sa hádala o svoju polovičku účtu, ale netrpezlivé podupkávanie čašníčky ma prinútilo vzdať to. Pozorne mi podržal kabát, čo však nezabudol využiť na očividne spokojné premeriavanie mojej postavy. Mala som čo robiť, aby som sa nechichotala jeho naivnej predstave, aký je nenápadný.
„Neviem, ako ty, ale ja som rád, že som ťa spoznal,“ vyhlásil, keď zaparkoval na platenom parkovisku priamo pred fakultou.
„Ja tiež,“ pritakala som. „Raz by k tomu muselo dôjsť.“
Prikývol na znak súhlasu; potom sa rozhostilo rozpačité ticho.
„Tak teda,“ súkala som zo seba, „ďakujem. Za všetko – Merci, pozvanie, odvoz...“
„Nemáš za čo, aj nabudúce. Kedy končíš? Môžem ťa hodiť späť do Devínskej, máš to dosť ďaleko.“
Zízala som naňho ako teľa na nové vráta. „Ďaleko?“ zasmiala som sa. „Mne to ani nepríde. A nemusíš, myslím, že ešte niekam pôjdeme s babami,“ tvrdila som. Veľmi som neklamala, plánovala som pobudnúť minimálne s Tinou, aby sme to rozobrali zo všetkých strán. A aby ma upokojila, pretože Jurov zvláštny, akoby oddaný výraz mi na pohode nepridával.
„Tak ahoj,“ rozlúčila som sa a otvorila si dvere.
„Ahoj,“ povedal a jemne ma chytil za ruku. Nadýchla som sa a po chvíli si ju vymanila; s úľavou som konečne vystúpila z auta.
Namotaný... znelo mi v hlave.
„Juj, Líviaaa!“ zapišťala Dominika, ktorá zazrela, ako vystupujem z auta. „Čo to, kto to?“
„Pst!“ zahriakla som ju a spoločne sme zamierili dnu. Že z dnešnej večernej prednášky nezaregistrujem ani len pani docentku, mi bolo jasné okamžite.
„Kto to bol?“ dožadovala sa energicky odpovede Domča.
„Donat asi ťažko,“ hlesla som ironicky. „Juro predsa, kto iný?“
Domči sa od úžasu pretiahla tvár, pred ďalším vysvetľovaním ma našťastie zachránila Tina; hneď sa ku mne vrhla: „Tak ako? Hovor!“
„Baby,“ prevrátila som oči. „Asi by som si potrebovala zapáliť.“
„To ťa tak zmordoval?“ užasla Tina. Domča však začala mávať rukami, že máme stopnúť a ísť od začiatku, pretože vôbec nechápe, ako sa to všetko zomlelo. Tina jej to rýchlo zhrnula, na čo zareagovala výdychom: „Páni... To znie, akoby ste si boli súdení.“
„Priveľa telenoviel alebo nedostatočne okysličený mozog?“ opáčila som podráždene.
„Nie,“ nedotknuto odvetila Domča. „Len fakt. Keby som si to prečítala v knihe, poviem si, že je to pritiahnuté za vlasy, ale v knihe sa môže stať čokoľvek. Na rozdiel od reality.“
„Nechaj ju,“ brzdila ju empaticky Tina a žmurkla na mňa. „Takže?“
„Viete čo? Ani si nepamätám, kedy som naposledy bola pri nejakom chlapovi taká nervózna.“
Tina chápavo prikývla. „To môže byť aj tým, že cez písmenká ste si boli takí blízki... takže náročnosť stretávky automaticky stúpla. A čo to vaše posedenie pri čaji, hm? Hovor, kým nemusíme hore na prednášku,“ vyzvala ma; Domča mi visela na perách.
Stručne som im to celé zreferovala. Medzitým mi v kabele zavibroval aj mobil, ale esemesku som ignorovala.
„Takže presne, ako som očakávala – on riadne nadšený, ani realita ho neschladila... A mne zostali zmiešané pocity. Tina, ak si bude chcieť so mnou stále vymieňať esemesky na dobrú noc, to mám ako zvládať? Pretvarovať sa?“
„Ee, nechajte si čas to spracovať. Stanovte si nové pravidlá,“ povedala jednoducho.
Cestou do triedy s húfom ďalších spolužiakov som z kabely vydolovala mobil a otvorila správu. Od Jura. A už neviem koľký raz mi kvôli nemu takmer zamrelo srdce.
„Tinaaa,“ zaúpela som a strčila jej mobil pred oči.
„Zaskočila si ma viac, než som čakal. :D Ďakujem.“
„Prestávam si byť istá, že nesnívam,“ skonštatovala som, a aby chápala aj Domča, tiež som jej dala správu prečítať. Chichotala sa, až kým sme si nesadli do lavice.
„Preboha, čím? :D Veď som nič nespravila. :)“ zľahčovala som situáciu; vedela som, že keď to pošlem, okamžite odpíše. Nemýlila som sa.
„No veď práve, asi si príliš dobrá. :D Musím povedať, že ani pri Ivane to nebolo takéto. :) Nešla by si večer na net? FB?“
„Choď, choď,“ prikyvovala Tina. „Bude to príležitosť vyjasniť si niektoré veci. Odkiaľ pokiaľ.“
A tak som si s ním dohodla ďalšie rande, tentoraz online, na desiatu večer. A ako som predpokladala, z prednášky som nemala nič. Ani len netuším, kedy docentka prišla a odišla.
|
|
