|
|
|
|
|
|
| Bežná cena: |
9.95 eur |
| Naša cena |
8.95 eur
|
| Orientačná cena v skk |
269.63 |
|
|
|
|
|
| Žáner: |
|
| Väzba: |
viazaná |
| Formát: |
13 x 20 cm |
|
| Počet strán: |
320 |
| ISBN: |
978-80-220-1543-1 |
| EAN: |
9788022015431 |
|
|
|
|
 |
|
Anotácia |
|
| Nový, v poradí už ôsmy román našej najpopulárnejšej autorky prináša pútavý príbeh dvadsaťsedemročnej Saše a jej mamy, ktoré sa musia vyrovnať so stratou otca a sestry, resp. manžela a dcéry. A hoci sa zdá, že o nešťastnej udalosti vedia všetko, po rokoch vyjdú najavo isté skutočnosti a odrazu je všetko inak... |
|
|
Úryvok |
|
Niečo sa so mnou deje. V porovnaní s mamou si pripadám tá staršia, unavenejšia. Dni mi bezcieľne plynú jeden za druhým a už sa mi to prestáva páčiť. Väčšinou len trčím doma a čakám, kedy sa Dominik dostane na skype. Teším sa na to ako malé dieťa, ale podvedome cítim, že ma to neuspokojuje. Bez Dominika sa mi akosi nikam nechce. Mamu to hnevá, ona je rozbehaná, ako keby mala osemnásť.
Po tej tragickej udalosti v našej rodine som mala o ňu veľké obavy. Často som ju našla sedieť v kuchyni pri stole s bradou podopretou dlaňami a neprítomne pozerať cez okno, nevnímajúc svet za ním. Uzavrela sa do seba, a keď to trvalo už dlhší čas, robila som si o ňu starosti.
Neskôr začala vyhľadávať kamarátky a každý deň vyplnila nejakou aktivitou. Do kina dokázala chodiť aj trikrát do týždňa.
„Keď sa zahĺbim do deja filmu, zabudnem na všetko,“ hovorila mi.
Večer prišla domov, zobrala do rúk knihu a čítala takmer do bezvedomia, až kým jej kniha z rúk v spánku nevypadla.
Jedného dňa kúpila pre nás dve poznávací zájazd do Ríma, a vtedy som vedela, že nastal u nej zlom, vrátila sa jej chuť do života a bude už len lepšie.
Teraz som si ja pripadala ako vybitý mobil. Mama, naopak, sršala energiou. Nech si hovorí, čo chce, Vojtove komplimenty jej určite lichotia. Robí jej dobre, že má o ňu niekto záujem, a hoci viem, že to myslí vážne, keď hovorí, že sa už nikdy nevydá, človek nikdy nevie. Zafunguje chémia a Vojtovi budem musieť hovoriť ocko. Obrazne, samozrejme.
Mama stála práve pri sporáku, otočená ku mne chrbtom, a varila paradajkovú polievku. Tú sme s Miškou zbožňovali odmalička.
„Mami,“ oslovila som jej chrbát, „a čo Vojto? Naposledy bol akýsi smelší, nezdalo sa ti? Nejako po tebe ide, nie?“
Mama stíšila plyn, nechala polievku jemne bublať a posadila sa k stolu oproti mne. Hodila po mne pohľadom, v ktorom sa objavil ten tvrdý záblesk. Neviem ho charakterizovať inak. Tvrdý záblesk. Po ňom vždy stvrdnú aj mamine jemné črty.
„Nabudúce budem ostrejšia,“ sľubovala výhražne. „Keď s tým neprestane, tak…“
„Veľmi ho neodplaš,“ vyhŕkla som. „Občas potrebujeme chlapa.“ Mamino obočie vyskočilo dohora. „V domácnosti,“ zdôraznila som. „Na drobné opravy, pomoc s ťažkými vecami, a teraz…“ zdvihla som ukazovák, „a hlavne teraz! Čaká nás usporiadanie toho pozemku. Vojto sa v tom celkom vyzná, minulý rok predával dom po rodičoch, ktorý so sestrou zdedili. A nezabúdaj, že potrebuješ poradiť pri kúpe počítača. Aj na to sa ti Vojto zíde.“ Ani som netušila, že som taká vypočítavá. Vojtovi sa ani nesníva, aké povinnosti sa mu chystám hodiť na plecia. „Ako ste sa dohodli, pôjde s tebou?“
Mama sa zamrvila na stoličke. „Noo… najprv sľúbil, že áno, potom volal synovi, či by nešiel so mnou on, vraj tomu rozumie lepšie.“
„Lukášovi?“
„Áno, Lukášovi.“
„Tomu Lukášovi, čo sa u nás v obývačke kedysi vyčúral na koberec?“
„Ježiši, Saška!“ zvolala mama a nahlas sa rozosmiala. „Toto si pamätáš?“
Pamätala som si to z rozprávania. Kedysi sa naše rodiny občas navštevovali.
„Nie raz ste to spomínali, keď k nám prišli na návštevu,“ pripomenula som mame.
„Hej,“ zamyslela sa mama, „Lukáš mal takmer tri roky, vošiel za nami do obývačky bez nohavičiek. Asi aj hovoril mame, že chce cikať, ale niečo sme oslavovali, v izbe bol hluk, nevšimli sme si ho. A on to vypustil rovno na koberec, uprostred obývačky, a ešte pritom so záujmom sledoval niečo na televíznej obrazovke.“ Mama veselo krútila hlavou. „Bože, ty si vtedy mala sotva rôčik a Miška štyri… Pribehla odniekiaľ a rozhorčene mu capla po zadku…“ spomínala. „Potom priniesla tvoj nočník, položila ho pred Lukáša a spustila spŕšku výčitiek.“ Predstava rozhorčenej malej Mišky vyvolala na maminej tvári úsmev, oči jej však potemneli. „Také detské, džavotavé výčitky,“ zatriasol sa jej hlas. „Všetci sme sa strašne smiali a ocko…“ mamine oči sa zaleskli. „A ocko povedal, že Miška raz bude…“ mame zlyhal hlas, „… že raz bude riaditeľkou zemegule. Moja malá myšička, keby sme vtedy boli tušili…“
Zakryla si dlaňami tvár. A potom ten pohľad na chladničku. Dve fotky.
„Pôjdeš kupovať počítač s Lukášom?“ odviedla som jej pozornosť od boľavých spomienok. „Mohla by som ísť s vami.“
Pokrútila hlavou. „Nechám to naňho,“ utrela si slzy, „aj tak tomu nerozumiem. Stačí, keď mi ho potom prinesie domov a ukáže, čo a ako.“
„Nemusí, to ti ukážem aj ja,“ mávla som rukou, „a napokon, veď počítač zapnúť vieš. Neriskuj, že ti ho Lukáš očúra.“
„No tak, Saška,“ zatvárila sa mama prísne, „nieže to pred ním spomenieš!“ Pohrozila mi prstom. „Som rada, že mi s tým pomôže. V robote by sa mi tiež zišiel nový počítač, ale vraj musíme šetriť. Šéfstvo určite nepracuje s takými starinami, ktoré každú chvíľu zamrznú. Už na to nemám nervy.“
„Treba ich polievať horúcou vodou,“ poradila som mame. „Nebudú zamŕzať.“ Mama sa na mňa zahnala mokrou utierkou.
„Aj u nás musíme šetriť,“ urobila som pred ňou obranný pohyb rukou, „šéf nám znížil rozpočet na čistiace prostriedky.“
„Kolegyne majú strach, že hrozí prepúšťanie,“ poznamenala mama a vstala od stola. „Vieš čo?“ obrátila sa ku mne ešte vo dverách. „To je zvláštne. Ja nemám strach. Z ničoho. Akoby som stratila schopnosť báť sa. Zdá sa mi, že všetko sa časom vyrieši, každý problém v živote má svoje riešenie.“ Krátka pauza. „Okrem smrti,“ dodala a vyšla z kuchyne.
To bolo naozaj zvláštne. Od detstva som bola presvedčená, že nikto nemá viac obáv o čokoľvek ako moja mama. Či to boli Miškine neskoršie príchody, moje oblečenie, keď sa jej zdalo, že je nedostatočné do chladného rána, či nezmokneme, ak si dáždnik necháme doma, či nerandíme príliš často a, samozrejme, či ocko zase musí liezť na tie hory a nemá toho ešte dosť.
Nerozumela som kedysi tomu jej strachu. Prečo sa tak rozčuľuje a panikári pred každým ockovým odchodom do hôr? Bolo mi ľúto, že ocka zase dlhší čas neuvidím, ale verila som mu. Verila som, že sa vráti v poriadku, že sa mu nič nestane. Veď mal nás.
Nemala som rada tú dusnú atmosféru pred každým ockovým odchodom. Najprv mamine výčitky, potom jej ukrivdené mlčanie. Otcova zbytočná snaha nakloniť si ju na svoju stranu. Mamin tichý plač, keď sa rozlúčili. A moje silné presvedčenie, že mamine obavy sú zbytočné a prehnané.
Zaujímavé, ale vtedy, pred tromi rokmi, ma prvý raz premklo nevysvetliteľné, nepríjemné tušenie. Neviem, možno ma podvedome znepokojil sled udalostí, ktoré sa stali krátko po sebe ešte pred odchodom. Nezvyčajne zlá, akoby začarovaná atmosféra v našej rodine. Niečo, čo nedokážem pomenovať. Možno, keby som o tom začala premýšľať, postupne by som sa dostala v čase späť a prišla by som na to, ale ani po toľkých rokoch nemám dosť síl sa tým zaoberať.
Občas sa mi zdá, že som ockovi mala povedať, aby nikam nešiel.
Slová, ktoré som však v hneve povedala sestre Miške, už nikdy späť nevezmem. A ten hnusný pocit ma bude dusiť do konca života. Mamu tiež. Mala tam ísť s ockom ona, ale odmietla.
Pred odchodom sme sa pohádali. Všetci štyria. Nikdy si neodpustím, ako som sa správala pred tým, než odišli. Nikdy nezabudnem na slová, ktoré som vyslovila, na hnev, s ktorým som vyprevádzala svoju staršiu sestru.
Doma sme zostali obe nahnevané, mama a ja. Iba my dve. A tak sme aj zostali. Iba my dve. Navždy.
Nikdy nevyprevádzajte svojich blízkych s hnevom. Môže sa stať, že vás to bude mrzieť do konca života.
|
|
