|
|
|
|
|
|
| Bežná cena: |
9.95 eur |
| Naša cena |
8.95 eur
|
| Orientačná cena v skk |
269.63 |
|
|
|
| Prekladateľ: |
Marína Gálisová |
|
| Žáner: |
|
| Väzba: |
viazaná |
| Formát: |
13 x 20 cm |
|
| Počet strán: |
336 |
| Váha: |
380 gr. |
| ISBN: |
978-80-220-1533-2 |
| EAN: |
9788022015332 |
|
|
|
|
 |
|
Anotácia |
|
| Podmanivý román jedinečným spôsobom zobrazuje radosti i strasti života uprostred austrálskej prírody. Stroskotanie lode pri ostrove Kangaroo prežije iba bohatá a rozmaznaná Amelia Divinová a trestankyňa Sarah Jonesová, ktorá si má na farme odpracovať trest za krádež. Keď však vysvitne, že Amelia stratila pamäť, bystrá Sarah sa to rozhodne využiť vo svoj prospech... |
|
|
Úryvok |
|
Keď prišiel strážca majáka, Amelia znovu upadla do nepokojného spánku. Sarah pozrela na hodinky. Prešli skoro dve hodiny a počasie sa umúdrilo. Gabriel niesol tri kufre, čo našiel na skalách pri útese. Boli nasiaknuté vodou, no Sarah jeden pripomenul jej vlastný kufrík.
„Našli ste ho!“ zvolala. „To nie je možné!“
„Vravel som, že budete mať šťastie.“
„A... ľudia?“
„Nie,“ odvetil. Nevidel žiadne telá, no dobre vedel, že v zálive sa zdržiavajú žraloky, ktoré nechcel spomenúť. „Ak tam aj boli telá, prúd ich odnesie preč.“
Sarah si v kufríku niesla veľmi málo vecí: zopár šiat, jedny topánky, kabát a niekoľko kusov spodnej bielizne. Teraz jej však boli nesmierne vzácne. Vysuší ich pri ohni a nájde niečo na prezlečenie. Strážca majáka zatiaľ odkladal ostatné nájdené veci do kúta. Boli medzi nimi aj husle v puzdre. Potom vyšiel von a Sarah ho sledovala cez okienko. Videla, ako kotúľa dva sudy, čo našiel dole, do zásobárne. Vyzerali ako sudy s vínom a Sarah netušila, ako ich dotrepal až sem, no potom si povedala, že asi pripol k lanu sieť na zásoby. Keď sa nevrátil do domca, usúdila, že šiel do majáka, a tak sa zadívala na svoj kufrík.
Vyzeral akosi inak. Predovšetkým mal k rukoväti priviazaný kľúčik, a ona si ten svoj zašila do lemu spodničky. Trestanci sa vyznačujú nedôverčivosťou, či už vrodenou alebo naučenou. Siahla dolu a ohmatala látku – áno, kľúčik zostal na mieste. A kufrík, hoci nasiaknutý vodou a otlčený, bol nepochybne oveľa kvalitnejší ako ten jej.
Sarah neodolala zvedavosti. Vzala kľúč, otvorila zámku a nadvihla veko. Kufrík patril žene, boli v ňom šatky, rukavice, bielizeň, pár dobrých topánok a denník. Na denníku stálo meno: Amelia Divinová.
Sarah vyvalila oči a pozrela na spiacu Ameliu. Rýchlo obracala stránky, na ktorých boli bežné denníkové zápisy, ale aj zopár básničiek. Papier bol mokrý a písmo kde-tu rozmazané, inak sa všetko zachovalo.
Sarah znechutene vzdychla. Sadla si k ohňu a v duchu porovnávala svoju a Ameliinu situáciu. Ona má pred sebou dva roky driny na farme plnej hladných krkov. Až potom môže dúfať v prepustenie. Amelia sa môže tešiť na život ako v bavlnke, obklopená láskou, úctou a nekonečnou starostlivosťou.
Usmiala sa. Oheň ju príjemne zohrieval a v hlave jej skrsla odvážna myšlienka. Aké by to bolo, stať sa Ameliou Divinovou? Lucy jej povedala, že Ashbyovci nevideli toto dievča od detských rokov. Sarah si predstavila, ako privítajú namiesto nej ju. Budú ju ľutovať a vynasnažia sa, aby sa u nich cítila dobre? Istotne áno.
Napokon, ak sa Amelii nevráti pamäť, neoľutuje ani smrť Lucy, ktorá kvôli nej vystúpila zo záchranného člna. Sarah sa s Lucy sotva stihla spoznať, no jej nešťastný koniec ju naplnil hnevom. V duchu sa s Lucy stotožnila – veď aj jej boháči stále strpčovali život.
Sarah sa narodila v Bristole ako jedno z desiatich detí robotníckej rodiny. Starí rodičia z matkinej strany boli však dosť majetní a veľmi ich zronilo, keď sa ich jediná dcéra Margaret vydala za robotníka Reginalda Jonesa. K oltáru šla už tehotná, takže nemohli zakročiť. Margaret mala slušné vzdelanie a v Bristole dokonca učila deti v škole – tak sa vlastne zoznámila s Reginaldom a odovzdala mu srdce. Aj svoje početné potomstvo naučila čítať, písať a kultivovane rozprávať. Keďže mala dobré spôsoby a šikovné ruky, ľahko si našla prácu: šila pre bohaté ženy z lepšej štvrte. Keď Reginalda vyhodili zo zamestnania a rodina začala trieť núdzu, Margaret zohnala dcére Sarah miesto pomocnice v kuchyni a neskôr komornej u jednej z rodín, pre ktoré šila. Sarah mala iba štrnásť rokov.
U Murdochovcov jej nemuselo byť zle, no ich dve dcéry, obidve podobné rozmaznanej Amelii, jej urobili zo života peklo. Sherry a Louise sa k Sarah správali horšie ako k psovi. Posmievali sa jej a škrelo ich, že na dievča z robotníckej rodiny sa vyjadruje až príliš „pansky“. Zdalo sa im, že sa nad ne povyšuje, a tak sa rozhodli, že ju poučia, kam patrí. Kvákali ju za vlasy, podpichovali, trápili. Sarah sa však zaťala – nesmú ju vidieť plakať! A tak aby videli jej slzy, nahovorili svojmu otcovi, že ich okradla. Popierala to, lenže do vrecka kabáta jej vložili Louisin náramok. Sarah šla pred súd a dostala sedem rokov nútených prác vo Van Diemenovej zemi. Vtedy už naozaj plakala – najmä pri lúčení s matkou. V Austrálii ju držala pri živote len nádej, že jedného dňa sa znovu stretne s rodičmi. Aj teraz sa pri spomienke na nich skoro rozvzlykala.
Vtom začula hlasy a zvedavo prešla k oknu. Strážca majáka sa s niekým rozprával. Prikradla sa k dverám a pootvorila ich, aby si mohla vypočuť rozhovor.
„Včera v noci tu stroskotala loď,“ počula Gabrielov hlas. „Bola to Gazela.“
„Gazela? Tou mala prísť aj moja pomocnica.“
Sarah zhíkla. Hovorí o nej?
„Našiel som len dve stroskotankyne. Ostatných cestujúcich a posádky asi zožrali žraloky.“
Sarah znovu tlmene zhíkla – takže ich oklamal. Striaslo ju, keď si predstavila, že mohli skončiť roztrhané príšernými zubami.
„Až do úsvitu som nemohol odísť z majáka,“ vysvetľoval strážca. „Bolo to nebezpečné.“
„Mal si ma zavolať, bol by som strážil namiesto teba.“
„Aj bez toho máš dosť starostí. Okrem toho, tie ženy som nemohol dostať na breh pred začiatkom prílivu. Ešte šťastie, že sa dovtedy udržali.“
„Veru tak. A ja mám smolu, žena, čo mala u mňa pracovať, sa isto utopila.“
Sarah si všimla, že o jej osude hovorí celkom ľahostajne, a to ju popudilo.
„Žena, vravíš?“
„Áno, mala sa mi starať o deti.“
Sarah sa rozbúchalo srdce.
„A nie je to jedna z tých dvoch?“
Evan Finnlay pozrel k domcu a Sarah rýchlo zatvorila dvere, aby ju nezbadal. Až keď znovu odvrátil hlavu, odvážila sa ich pootvoriť.
„Vyzerá aspoň jedna z nich, že by utiahla pluh?“
Gabriel sa zasmial, no Sarah zbledla.
„Na to máš predsa koňa, Evan.“
„Clyde si tiež občas potrebuje oddýchnuť.“
Strážca majáka pokrútil hlavou. „Obe sú chudé ako trlice, odvial by ich trochu silnejší vietor.“
„Pch! Žiadal som o mocnú ženu, a oni mi posielajú nejakú vycivenú chuderu. Ale to je jedno, drina ju vycvičí.“
Sarah s malou dušičkou zatvorila dvere. Vrátila sa k ohňu a od hrôzy sa jej zdvihol žalúdok. Pre tohto muža má pracovať? Bol starší, ako očakávala, mal najmenej päťdesiat a vyzeral hrozivo: hustá brada, končistý nos, klobúk narazený na uši. Do očí mu ani nevidela, lebo ich zakrývalo prevísajúce obočie. Bol to zavalitý kraťúch s drsným hlasom.
Tušila, že ju čakajú najhoršie dva roky života. Čo si počne? Útek by jej sotva vyšiel, kde by sa tu ukryla a ako by prežila?
Vtom sa rozleteli dvere a vstúpil majiteľ domu aj s farmárom. Farmár pozrel na pohovku, kde ležala Amelia, a potom na Sarah.
„Je niektorá z vás Sarah Jonesová?“ vyštekol.
Sarah sa rozhodla: Bude sa vydávať za Ameliu. „Tamtá,“ ukázala na ležiace telo.
„A kto ste vy?“ podozrievavo zavrčal farmár.
„Ja sa volám Amelia Divinová,“ hrdo sa vystrela Sarah. „Očakávajú ma moji poručníci v Kingscote.“ Pre istotu vytiahla z Ameliinho kufríka rukavice a začala si ich naťahovať, hoci boli vlhké a trochu tesné. „Dala mi ich nebohá mama na narodeniny,“ vzdychla.
„Ako viete, kto je tamtá?“ vypytoval sa farmár. Asi sa čudoval, že dáma, ktorá má poručníkov, pozná trestankyňu.
„Na palube Gazely sa s ňou dala do reči moja slúžka,“ vysvetľovala Sarah. „Ona mi povedala, ako sa to dievča volá a že má pracovať pre ovdoveného farmára. To ste zrejme vy, pane.“
„Hej.“
„Ja som Gabriel Donnelly,“ vstúpil do rozhovoru strážca majáka. „Toto je Evan Finnlay. Oboch nás veľmi teší, slečna Divinová.“
Taký úctivý tón Sarah počula naposledy pred niekoľkými rokmi, a ani vtedy nebol určený jej. V duchu sa vrátila k Murdochovým rozmaznaným dcéram. A hoci sa chvela od strachu, zapáčilo sa jej, že muž sa k nej správa tak galantne.
Farmár sa sklonil nad Ameliu. „Veľmi silná teda nevyzerá,“ zamrmlal.
Sarah si spomenula na chuderku Lucy. Amelia si naozaj zaslúži spoznať, aký je život slúžky, pomyslela si. „Nazdávam sa, že je schopná,“ vyhlásila.
„A čo má s hlavou?“
„Narazila si ju, keď som ju vyťahoval na útes,“ povedal Gabriel.
„Musím vás upozorniť, že si nespomína na nič zo svojho života. Ani na loď, na ktorej cestovala. Dokonca nevie, aký je deň.“
„To možno prejde, alebo aj nie. Poranenia hlavy bývajú nevyspytateľné,“ dodal strážca majáka
„U mňa si nebude mať kedy triediť spomienky,“ zaškeril sa farmár. „Bude drieť ako mulica.“
Sarah si v duchu položila otázku, čo sa stane, až sa Amelii vráti pamäť. Uveria jej? Ona bude vtedy už rozhodne preč. „Ako sa mám skontaktovať so svojimi poručníkmi? Volajú sa Ashbyovci.“ Ich meno jej pripadalo ako záruka slobody. Pôjde k nim, a len čo to bude možné, utečie do Anglicka, späť za rodičmi.
„Ashbyovcov poznám,“ povedal Gabriel.
„Naozaj?“ Sarah sa rozbúchalo srdce. Nieže jej prekazí plány... „Isto sa potešia, že ste nám klamali – nahovorili ste nám, že vo vodách okolo útesov nie sú žraloky.“
„To že som povedal?“ Gabrielovi zišlo na um, či vypočula jeho rozhovor s Evanom Finnlayom.
„Začula som, ako to spomínate tomuto človeku,“ ukázala Sarah na farmára. „Nemôžete to poprieť.“
Gabriela prekvapilo, že to priznáva. „Musel som trochu klamať. Boli ste vyčerpané, onedlho by vás bolo odtiaľ zmietlo more. Edna a Charlton určite pochopia, že som mal dôvod. Sú to dobrí ľudia. Odkedy som sem pred rokom prišiel, nebol som s nimi, no veľmi si ich vážim. Dobre som pochopil, že k Ashbyovcom sa sťahujete, lebo ste stratili rodičov?“
Sarah sa modlila, aby to bol koniec výsluchu. Pery sa jej zachveli a mlčala.
„Prepáčte moju priamosť.“ Jej strach si vysvetlil ako smútok. „Žijem tu ako pustovník a zabúdam na dobré spôsoby.“
„Nič sa nestalo,“ vzdychla Sarah. Trochu jej vŕtalo v hlave, že na strážcu majáka je, naopak, príliš galantný, a zároveň sa jej zdalo zvláštne, že človek v jeho postavení pozná bohatých Ashbyovcov. „Moji rodičia aj môj brat zahynuli pri nehode.“
„Úprimnú sústrasť, slečna.“
„Ďakujem. Isto chápete, že sa mi o tom nežiada hovoriť. Stalo sa to len pred pár týždňami a spomienky sú stále bolestné.“
„Samozrejme.“
Sarah si v duchu blahoželala k hereckému výkonu. Azda to pôjde ľahšie, než očakávala. „Ako sa odtiaľto dostanem do Kingscotu? Chodieva sem dostavník?“
Gabriel pokrútil hlavou. „Sme na najodľahlejšej časti ostrova a po súši tu nepremáva žiadna pravidelná doprava.“
Sarah prekvapene zdvihla obočie.
„Do príchodu lode so zásobami sú ešte celé dva týždne,“ vysvetľoval Gabriel, „azda sa však zajtra tadiaľto poplaví nejaká rybárska loď. Niekto vás do Kingscotu odvezie.“
Sarah chcela odísť čím skôr, ak by sa Amelii nečakane vrátila pamäť. „Pochopte,“ vzdychla, „najradšej by som už bola u Ashbyovcov.“
„Vyspím sa,“ povedal Gabriel. „Odvčera večera som nezažmúril oka, a len čo sa zvečerí, budem znovu musieť strážiť maják. No zajtra pred úsvitom vyšlem lampášom signál rybárskej lodi.“
„A ja sa sem ráno vrátim po túto,“ ozval sa Evan a ukázal na Ameliu.
„Dobre,“ prikývol Gabriel a už ho vyprevádzal.
„Veľa šťastia, slečna Divinová,“ prehodil ponad plece Evan.
Áno, veľa šťastia, pomyslela si Sarah. Budem ho potrebovať, no Amelia asi ešte väčšmi.
Gabriel ju prebudil nadránom – poslal signál rybárskej lodi, čo prechádzala okolo ostrova, a tá teraz kotvila pri móle.
„Dole je loď, slečna Divinová,“ povedal. „Kapitán pristal, že vás vezme do Kingscotu.“ Okrem toho si zaumienil, že oznámi námornému úradu stroskotanie Gazely.
Onedlho spustil Sarah k mólu a tam vysadla na palubu lode Mečúň. Prekvapilo ju, že more je pokojné, akoby sa tu ani nebola stala nijaká tragédia. Akoby Gazela a ľudia na jej palube ani neboli jestvovali. Ešte aj slnko sa pokojne predieralo pomedzi mraky a zalievalo lúčmi vodu i súš.
Amelia sa prebudila a nad sebou uvidela tvár Evana Finnlaya. Vykríkla. Pri pohľade na zježenú bradu, pokazené zuby za sčernetými perami, obrovský nos a pichľavé očká si pomyslela, že sa jej prisnil sen.
Evan prekvapene cúvol.
„Kto ste?“ vytisla zo seba Amelia. Stále ju veľmi bolela hlava.
„Tvoj nový šéf,“ vyhlásil. Dúfal, že mu neposlali nejakú hysterickú ženskú.
„Nerozumiem.“
„Ešte stále sa ti nevrátila pamäť? To nič.“
Ameliu rozbolela hlava ešte väčšmi, no naďalej si nespomínala, ako sa tu ocitla a kto je. „Vôbec netuším, o čom hovoríte.“
„Máš smolu, dievča. Vstávaj, ideš so mnou.“
„V nijakom prípade!“
„Ale áno, a rýchlo.“
„Choďte preč!“
„Ak nepôjdeš podobrotky, poradím si s tebou inak.“
Amelia sa roztriasla. „Preboha, kde je strážca majáka? A kde je tá žena, čo tu bola so mnou?“
„Gabriel ju šiel odprevadiť. Ráno nasadla na rybársku loď a už je na ceste do Kingscotu.“
„Prečo ma tu nechala?“ Amelia vyskočila na nohy a zakrútila sa jej hlava. „Prečo ma nevzala so sebou? Chcem ísť domov!“ Zamračila sa. „No... len neviem, kde je to.“
„Dva roky budeš bývať u mňa, moja milá. Si totiž trestankyňa odsúdená na nútené práce. Na mojej farme je práce dosť, tak sa hýb.“
„Nie!“ zvrieskla Amelia. „To nemôže byť pravda! Nemôžem byť... trestankyňa!“
Dvere sa otvorili a vošiel Gabriel Donnelly. Amelia sa k nemu vrhla. „Dostaňte ma odtiaľto! Tento šialenec si myslí, že mám preňho pracovať!“
„Aj máte,“ prikývol Gabriel. „Musíte odísť s ním. Toto je Evan Finnlay a dva roky budete jeho pomocnicou.“ Ani veľmi neľutoval, že sa jej zbaví, a zišlo mu na um, či Evan vie, aká vie byť protivná. Potom si spomenul na Evanove dcéry a takmer sa usmial. Tie ju už dajú do laty. „Mimochodom, volám sa Gabriel Donnelly,“ doložil.
Amelia ho ignorovala. „Mám pracovať? Preňho? Odkiaľ to viete? Nemôžete vedieť, ako sa volám, keď to neviem ani ja!“
„Ste Sarah Jonesová,“ povedal Gabriel.
Nič jej to nehovorilo. „Ako viete? Nemám pri sebe nič, čo by potvrdilo moju totožnosť.“
„Potvrdila ju dáma, ktorá tu bola. Vraj ste sa na lodi zoznámili s jej slúžkou a povedali ste jej, kto ste a kam idete.“
„Ale... určite nie som trestankyňa!“
Evanovi Finnlayovi došla trpezlivosť a zdrapil ju za zápästie. „Poďme, deti čakajú na raňajky a statok tiež.“ Zastal a pozrel jej na dlaň. „Fíha, dievča, máš nejaké mäkké paprčky, len čo je pravda. No nič, ja z teba tú lenivosť vymlátim.“
„Nie som vaša slúžka!“ dupla si Amelia. Krútila hlavou a nechápala, v akej nočnej more sa to ocitla.
„Práveže áno, Sarah Jonesová. Presne to si!“ vyhlásil Evan Finnlay.
|
|
