|
|
|
|
|
|
| Bežná cena: |
9.95 eur |
| Naša cena |
8.95 eur
|
| Orientačná cena v skk |
269.63 |
|
|
|
| Originál: |
Sleeping Dogs |
| Prekladateľ: |
Vladislav Gális |
|
| Žáner: |
|
| Väzba: |
viazaná |
| Formát: |
13 x 20 cm |
|
| Počet strán: |
296 |
| Váha: |
340 gr. |
| ISBN: |
978-80-220-1528-8 |
| EAN: |
9788022015288 |
|
|
|
|
 |
|
Anotácia |
|
| Vynikajúci triler od majstra napätia Thomasa Perryho. Tajomný muž vystupujúci pod menom Michael Schaeffer sa už roky ukrýva v Anglicku. Chodí na dostihy, stretáva sa s ľuďmi zo šľachtických kruhov a nikto ho nepodozrieva z niečoho nekalého. Pred desiatimi rokmi však bolo všetko inak. Vtedy bol Synom zabijaka, perfektne vyškoleným nájomným vrahom, ktorý rozpútal vojnu v podsvetí. Vtedy na jeho hlavu vypísali odmenu - a teraz ho konečne našli... |
|
|
Úryvok |
|
Meg zaviedla Schaeffera na tribúnu a posadila ho uprostred jedného z nižších radov. „Dobre, Michael. Zhodnotíme kone. Ja to robím tak, že si pozriem, ktoré sú najvyššie, a na tie najviac stavím.“
Schaeffer sa díval na široký trávnik. Džokeji precvičovali zopár koní na dráhe, ktorú len biele zábradlie delilo od trávnika, čo sa tiahol od cesty ku kopcom, kde sa začínali budovy. Nie ako americké dráhy, ktoré vyzerali takmer ako diaľnice pre kone, ohraničené mohutnými betónovými stavbami pre divákov, elektronickými tabuľami a podzemnými bunkrami, kde sa peniaze odovzdávajú cez okienka a stroje vydávajú lístky. Páčilo sa mu to. V Anglicku naňho všetko pôsobilo trochu amatérsky. „Ktovie, kde sa tí dvaja zdržali.“
„Jimmy je posadnutý parkovaním. Miluje mašiny. Už som ti vravela, ako sa mi páči, že ty mašiny nemiluješ?“
„Určite si Petra neurazila?“
„Jasné,“ obrátila sa k nemu a venovala mu svoj najzáhadnejší úsmev. Taký otvorený a nevinný, že bol nepochybne nacvičený. „Keď sme boli strašne mladí, prehovoril ma, aby som sa vyzliekla – samozrejme, kúsok po kúsku. Fotil ma polaroidom. Na prvý fotkách som videla, že som krásna, a nejako ma to chytilo – najmä to príjemné prekvapenie a narcistická zvedavosť. Tak som sa rozopínala, spúšťala látku a odhaľovala viac a viac. Keď som si už nemala čo vyzliecť, zistila som, že sa chcem vidieť z uhlov, z ktorých som sa ešte nevidela. Určite tie fotky ešte má. Len som mu chcela pripomenúť, že aj ja sa na to pamätám.“
„Prečo rozprávaš takého príbehy?“ spýtal sa Schaeffer.
„Lebo sa to malo stať,“ odvetila. „Respektíve niečo sa malo stať. Niečo trápne a škandalózne. V skutočnosti sme boli smutné, klátiace sa usoplené decká, takmer vždy osamelé, unudené a uzimené, čo sa spolu boja aj prehovoriť. Bolo by milé, keby sa niečo stalo, a keď ti to takto poviem, zdá sa, že je to pravda. Komu to ublíži?“
„Nikomu. Idem ich pohľadať.“
„Načo, preboha?“
„Aby nás zobrali do auta, keď budeme chcieť ísť domov.“
Pomaly zišiel po drevených doskách a pretisol sa cez dav. Už od mladosti sa cudzincom nedíval do očí, ale zrak upieral na miesto, kde bude o pár krokov. Na ulici zamieril smerom, kam šiel Jimmy, keď ich vysadil z auta. Pri pohľade na prúd ľudí smerujúcich k dostihovej dráhe pocítil mierny nepokoj. Odkedy vystúpil na letisku Heathrow s pasom na meno Charles F. Ackerman, zúfalo potreboval sled udalostí, ktoré môžu vyvolávať dojem usporiadanosti. A tak sa mu protivilo kráčať proti veľkej skupine ľudí, z ktorej by si ho hocikto mohol zapamätať. Keď naposledy videl Bentley, parkovalo pri chodníku pod starým orechom. Ligotavú karosériu už znečistili šupky z orechov a na prednom okne liplo zopár listov. Jimmy Pinchasen je idiot. Ak je preňho auto také dôležité, mal ho zaparkovať na otvorenom priestranstve. Podišiel k autu, zastal a poobzeral sa. Ak prišli takto blízko, prečo ich cestou sem nestretol? Zadíval sa cez zadymené sklo a zmeravel.
V aute sa matne črtali Pinchasen a Filching. Pinchasen ležal naboku na prednom sedadle, akoby sa len tak prevalil. Filching sedel tvárou dolu na zadnom sedadle a nohavice mal po lýtka vyhrnuté. Niekto ho ťahal za členky. Podľa množstva krvi, čo vsiakla do koženej sedačky a stiekla na dlážku v aute, odhadol, že majú podrezané hrdlo.
Vystrel sa, pozrel sa vpravo a vľavo, či nejdú autá, a prešiel cez cestu. Dav zrýchlil, lebo sa blížil začiatok dostihov. Už sa na ľudí díval inak, pozeral im do očí a hľadal dôkaz, že ho niekto spoznáva. Automaticky sa mu vrátili všetky staré zvyky. Jediným pohľadom analyzoval držanie tela a polohu rúk. Nezovrel tamten muž dlaň, keď sa im stretli pohľady, nesiahla tá žena do kabelky? Poznal všetky praktické pohyby a podvedomé gestá a sledoval všetkých bez výnimky.
S Eddiem si to precvičovali, už keď mal dvanásť rokov. Eddie ho obliekol ako na bejzbal, dokonca mu kúpil novú rukavicu, niesol si ju pod pazuchou. Keď sa priblížili k mužovi v dave, ani si ich nevšimol; sliedil v dave po nebezpečenstve a nemohol strácať čas pohľadom na chalana s otcom, čo sa vracajú z ihriska. Keď okolo neho prechádzali, Eddie sa dotkol chlapcovho ramena a chlapec odopol rukavicu, aby Eddie mohol vybrať pištoľ s tlmičom. Eddie sa obrátil a strelil mužovi za ucho. Pamätal si, že muž spravil ešte krok, až potom žuchol na chodník. Keď ho Eddie ťahal preč, začul, ako ľudia hovoria niečo o infarktoch a porážkach. Okolostojaci im uvoľňovali cestu, očividne ich mrzelo, že Eddieho synček zazrel nejakého cudzieho človeka v okamihu, keď mu praskla cievka v mozgu.
Schaeffer cítil, ako sa mu tep vracia do normálu. Pri prvom pohľade na auto všetko vedel, akoby to mal pred očami. V mysli sa mu rýchlo striedal sled krokov a možných dôsledkov pre jeho prežitie. V okamihu sa vrátil o desať rokov do starého života: niekto ho zbadal. Nikdy nezabudli, nikdy ho neprestali hľadať.
Mack Talarese sa chrbtom oprel o obchod so suvenírmi a lapal dych. S bázňou pozrel na Lucchiho. Z útleho čašníka sa vykľulo čosi nečakané a Mario ešte celkom nestrávil, čoho bol práve svedkom. Keď auto zašlo k obrubníku, Mario s Baldwinom sa spredu vybrali k šoférovi a bodyguardovi. Mario naznačil, že by ich mali niekam zobrať a zastreliť. No potom sa za šoférom objavil Lucchi, spoza chrbta vytiahol ruku s nožom, strčil ju dnu cez otvorené okno, a keď ju vytiahol, na čepeli sa leskla krv. Potom Lucchi otvoril zadné dvere a vrhol sa na druhého. Mužovi sa podarilo preliezť na zadné sedadlo a otvoriť dvere, no Lucchi už bol pri ňom. Keď ho Lucchi schmatol za lýtka a vtiahol naspäť do auta, muž bol mŕtvy.
Potom Sicílčan nenútene kráčal pred Mariom a Baldwinom k dostihovej dráhe. No keď sa im stretli pohľady, Mario postrehol jeho výraz. Keď Mario vyrastal na Long Islande, jeho pes raz na poli zacítil zajaca. Rozbehol sa za ním a Mariovo volanie si vysvetľoval ako pobádanie zrýchliť. Keď sa pes vrátil a v pysku niesol zabitého zajaca, v očiach mal hrdosť a očakávanie zaslúženej pochvaly. Takto teraz vyzerali aj Lucchiho oči.
Baldwin sa naklonil k Mariovi: „Riadny zurvalec, čo?“ Talarese prikývol. Lucchi bol nebezpečný. Toto Mario nečakal: Lucchi bol anachronizmus, Sicílčan presne ako tí, čo sa pred prvou svetovou vojnou vylodili v Ellis Islande – prefíkaní, ambiciózni, bez zábran a výčitiek svedomia.
Mario sa rozhodol, že s dôsledkami tohto zistenia počká do zajtra. Teraz už pracuje sám. Bratia Carpacciovci netušia, kto je ten človek. Keď sa to skončí, Mario z toho bude mať výhody ako jediný – vráti sa do Spojených štátov a dostane postavenie, aké prináleží mládencom, čo preukážu rozhodnosť a iniciatívu. Lucchi zostane len milou spomienkou.
„Poď,“ povedal Mario. „Teraz sa nám už nestratí.“ Odlepil sa od obchodu a vyšiel na ulicu. Počul ostatných kráčať za sebou. Neobzrel sa. Sústredil sa na pohyb v dave smerom k dostihovej dráhe, kde Syn zabijaka – Bože, má už štyridsať rokov – sedí s priateľkou a netuší, že sily, čo dal kedysi do pohybu, ho pripravili o vojakov a odrezali mu jedinú únikovú cestu. Bolo to ako v tej Shakespearovej hre, čo čítali na strednej škole. Ten podliak si pripadá ako kráľ a vyhrieva sa na slniečku so ženou ozdobenou šperkami ako kráľovná. Dnes sa však les priblíži k hradu. Stromy sa dali na pochod a obkľučujú podliaka. Mario sa usmial a zatúžil o tom povedať ostatným, bolo by to však zbytočné. Baldwin je Angličan, no pravdepodobne na strednú nechodil, a Lucchi by ani netušil, kto je to Shakespeare.
Margaret Holroydová zápasila so sklamaním. Pozrela na trávnik, kde džokeji a tréneri upokojovali krásne kone. Mali kokardy z krikľavého hodvábu, džokeji si obliekli kontrastné dresy, pravdepodobne z rovnakej látky. Z diaľky videla len smaragdové, ružové, karmínové a zlaté bodky. Čo len bude bez Michaela robiť? Bol preč desať minút a už jej chýbal a hnevala sa naňho. Už sa s ním nemôže dlho hrať. Čoskoro bude mať okolo očí vrásky ako teta Caroline a začne byť zodpovedná a správať sa, akoby takéto niečo nikdy nezažila.
Nepochybovala, že sa dokáže zmeniť, a už to o niečom svedčilo. Donedávna tomu neverila – mala pocit, že ľudia hneď odhalia pokrytectvo a vysmejú ju. No teraz by to už dokázala. Koľká hanba! Povedala si, že keby teraz bola doma, strávila by popoludnie vo veľkom koženom kresle pri okne v knižnice a vyžívala by sa v poézii, pravdepodobne typu ubi sunt. „Kdeže lanské snehy sú?“ Popoludňajšie slnko by nadobudlo jantárovú farbu, potom čoraz tmavšie odtiene modrej, až by jej stránky pred očami potemneli a napokon by zostala potme. Ako malá generálka starnutia a umierania. Nie, priznala si, neurobila by to – je to lož. Vstala a zbehla po schodoch na trávu. Na holých prstoch chodidiel cítila príjemné vlhko a šteklenie a objavil sa Michael.
Kráčal k nej rýchlo, akoby ju chcel odviesť a niečo jej povedať, kým zabehne na toaletu alebo do stánku. Dobre, pomyslela si. Hocičo, len nie nečinnosť. Keď k nej došiel, nezastal, len ju vzal za ruku a ťahal za sebou. Kráčala s ním, jemným stiskom ruky jej naznačoval smer. „Už som sa nudila,“ sťažovala sa.
Mal prázdnu tvár a díval sa dopredu. „Nerozprávaj, len počúvaj. Okamžite musíme odísť. Sú tu ľudia, ktorí nás chcú zabiť.“ Sekundu na ňu hľadel. Znelo to neosobne, akoby len niečo začul v predpovedi počasia.
„O čo ide?“ zašepkala. „IRA?“
Schaeffer najprv nepochopil. Aj po desiatich rokov v Anglicku mu ten nekonečný trpký zápas zostal vzdialený rovnako ako vojna v Libanone, Mozambiku či Salvádore. Ľudia pri večeri rozprávali o írskej otázke a jeho len miatlo, čo za ňu považujú. „Nie,“ odvetil po chvíli. Rozhodne o tom vie viac ako on. „Je to môj problém, ale určite videli aj teba.“
„Uťahuješ si zo mňa za tie príbehy?“
„Nie,“ povedal. Výraz tváre sa mu nezmenil. Stále sa díval na ľudí, okolo ktorých prechádzali. Hoci sa rozhodla, že sa nedá nachytať, pocítila strach. Povedala si, že to nemôže byť pravda. Sú na veľkom zhromaždení zodpovedných ľudí a je slnečné popoludnie v Brightone. Pracujúce ženy a predavači z londýnskych obchodov naložili deti do vlaku a zobrali ich sem hádzať kamienky do mora a jesť odporné cukrovinky.
Potom však urobila chybu – potrebovala dôkazy, aby sa utvrdila vo svojom názore, a začala rozmýšľať o Michaelovi Schaefferovi. Veď o ňom vie len to, čo jej povedal. V žalúdku ju zamrazilo. Akoby zašla priďaleko, prekročila neviditeľnú hranicu, a teraz by sa najradšej vrátila späť. To však už nebolo možné a s týmto človekom sa teraz rúti do nepredstaviteľnej hrôzy. Pripadala si slabá a úbohá, svet nadobudol ostré hrany a pozoroval ju tisíckami očí.
Keď ju Michael vyviedol okolo stánkov na cestu k mestu, na okamih jej odľahlo. „Peter a Jimmy prídu autom?“
„Sú mŕtvi,“ odvetil.
|
|
