|
|
|
|
|
|
| Bežná cena: |
9.95 eur |
| Naša cena |
8.95 eur
|
| Orientačná cena v skk |
269.63 |
|
|
|
| Originál: |
A Wicked Gentleman |
| Prekladateľ: |
Katarína Repatá |
|
| Žáner: |
|
| Väzba: |
viazaná |
| Formát: |
13 x 20 cm |
|
| Počet strán: |
304 |
| ISBN: |
978-80-220-1529-5 |
| EAN: |
9788022015295 |
|
|
|
|
 |
|
Anotácia |
|
| Pôvabná historická romanca, v ktorej ožíva čarovná atmosféra Londýna na začiatku 19. storočia. Mladé vdovy Cornelia Dagenhamová a Aurelia Farnhamová sa rozhodnú stráviť mesiac v dome, ktorý patrí ich priateľke Liv. Keď sa o honosné, no značne zanedbané sídlo začne zaujímať príťažlivý vikomt Harry Bonham, medzi ním a Corneliou preskočí iskra. Harry je však mužom mnohých tajomstiev... |
|
|
Úryvok |
|
Sme blízke priateľky. Zdanlivo nelogický výrok, napadlo mu, ale nebolo to tak. Bol to nepriamy návrh. Ak chce vojsť do domu, musí sa najprv pomeriť s vikomtkou Dagenhamovou.
Napokon, výzvy ho vždy lákali.
Prešiel krížom cez ulicu naspäť do záhrady.
Cornelia začula škrípanie štrku na cestičke, ktorá viedla pomedzi živý plot do stredu záhrady. Sedela na kamennej lavičke a nedvihla pohľad od žaluďov a hladkých hnedých gaštanov vo svojom lone, ktoré nazbierali Stevie so Susannah. Ani nemusela. Presne vedela, kto tam stojí.
Prečo sa vrátil? Nie náhodou na ďalšie kolo nezdvorilostí? Vlastne ju už unavovali.
„Lady Dagenhamová?“ Slová vyriekol tichým hlasom.
„Lord Bonham?“ Preleštila divý gaštan vreckovkou. „Nech sa páči, Savannah.“ Podala ho dievčatku a potom uprela pohľad na vikomta.
Chvíľu na seba mlčky hľadeli, akoby sa videli po prvý raz, a skutočne, Cornelii sa zdalo, akoby to naozaj bolo tak. Pri predchádzajúcich stretnutiach dojem z tohto muža kalil závoj nepriateľstva. Pokladala ho za odmeraného chlapa bez štipky humoru, ale teraz si takmer ohromene uvedomila, že Aurelia hovorila pravdu. Keď sa usmial, pery sa mu príjemne zvlnili. A jeho smaragdovozelené oči, v tej chvíli vážne, nevyzerali kamenné, aké si ich pamätala.
Aj Harry musel zmeniť názor na osobné čaro lady Dagenhamovej. V porovnaní s ostatnými dvoma ženami sa mu zdala chladná, arogantná a neženská, teraz si však už nebol taký istý. Bez nahnevaného výrazu, na ktorý bol zvyknutý, boli jej oči skôr bystré než hašterivé a pery, ktoré už nemala zovreté do nekompromisnej čiary, boli plné a pekne krojené. Vlasy si zopla do voľného, trochu rozstrapateného uzla a uvoľnené kučery akoby ešte zvýrazňovali ich maslovomedový odtieň, ktorý si všimol už predtým.
„Zdá sa mi, že sme vykročili nesprávnou nohou,“ riekol.
„K tomu nemám námietky,“ odvetila mu. Zabalila plody do vreckovky a pomaly vstala.
„Aspoň v niečom sa zhodneme.“ Z pohľadu mu zmizla odmeranosť a na perách pohrával úsmev. „Musím však priznať, že som trochu v pomykove, ako k tomu vlastne došlo.“
Cornelia naňho užasnuto pozrela. „Čože ste...? Vážený pane, nechce sa mi veriť, že by ste mohli byť až taký falošný.“
Odmietavo zdvihol ruky. „Počkajte. Nezačínajme znovu. Poďme...“
Zozadu ho prerušil ženský hlas. „Lady Nell. Je čas, aby si lady Susannah trochu pospala. Obaja boli na chladnom vzduchu poriadne dlho.“ Linton k nim zišla po chodníku, Daisy drobčila za ňou.
„Správne, Linton,“ prisvedčila Cornelia. „Poďte, Stevie, Susannah... Je čas pobrať sa dnu... Daisy, mohli by ste vziať tieto ich poklady, prosím?“ Podala poskladanú vreckovku pestúnke.
„Pre zmilovanie, dieťa, pozri sa na svoje ponožky,“ zabedákala Linton. „A tie škvrny na košeli. Čo ste vystrájali, lord Stevie?“ Obrátila sa k dieťaťu, ale obviňujúci pohľad uprela na matku.
Cornelia vyčarila kajúcny úsmev. „Hrali sme sa s loptou, Linton. Ale trochu hliny hádam neuškodí.“
„Ako tie škvrny vyčistíme, netuším,“ zašomrala nespokojná Linton. „V tomto dome nie sú pomocnice na pranie bielizne ani teplá voda. Čo s tým len spravím.“ Rozhorčene cmukla a chytila Stevieho za ruku. „Poďte už. A obaja.“
Ani Corneliine deti nehodlali spochybňovať Lintonine rozhodnutia a šli s ňou bez odporu.
„Och, bože,“ vyhŕkla Cornelia, ktorá na okamih zabudla, s kým sa zhovára. „Zasa sa na mňa hnevá. Musím nájsť spôsob, ako ju uchlácholiť.“
„Úzkostlivo na deti dohliada, však?“ opýtal sa Harry, vikomtkine rozpaky ho rozveselili. Hanbila sa ako dieťa.
Cornelia sa zapýrila pri tejto mimovoľnej dôvernosti. „Bola to aj moja pestúnka,“ vysvetlila trochu odmerane. „Ospravedlňte ma, lord Bonham.“ Pohla sa za odchádzajúcou pestúnkou.
Harry ju pohotovo zastavil: „Prosím, neodchádzajte. Rád by som sa presvedčil, či sa nám podarí nájsť spoločnú reč.“
Zastala a skrížila si ruky na prsiach, vlnenú šatku si pritiahla tesnejšie. „Neviem, aký by to malo význam, vikomt.“
Zamyslene na ňu hľadel. Vyzerala očarujúco, aj napriek jednoduchým šatám z česanej priadze a šatke, ktorú očividne nevyrobili pre eleganciu, skôr pre teplo a pohodlie. Opäť nadobudla sebaistotu. Vo chvíli zastala a pozerala naňho, hlavu mierne nakloniac. Jej krk by mohol prirovnať k labutiemu.
„Naozaj, madam?“ jemne sa opýtal. „Ja som presvedčený, že malo.“ „Hm.“ Cornelia nenašla vyčerpávajúcejšiu odpoveď, predsa len však musela priznať, že to istý význam má. Tento muž ju upútal spôsobom, ktorý nevedela bližšie definovať.
Ponúkol jej rameno, odeté do tmavosivého tvilu. „Prejdeme sa po záhrade?“
Chytila sa ho s nebadaným úklonom a čakala so záujmom, čo bude hovoriť.
Začal z opačnej strany. „Nell,“ ozval sa zamyslene.
„Cornelia,“ ohradila sa dotknuto. „Nespomínam si, že by sme prešli ku krstným menám, lord Bonham.“
„Nie... to nie,“ súhlasil. „Ale pokúsil som sa.“
Cornelia sa to rozhodla ignorovať. „Lord Bonham, ak dúfate, že presvedčíte Liviu, aby dom predala, môžem vám ušetriť čas aj úsilie. Nemá v úmysle dom predať.“
„Vraveli ste mi.“ Súhlasne prikývol, akoby ho jej vyjadrenie ani trochu neskľučovalo.
„Aký má teda táto prechádzka zmysel?“ opýtala sa, keď sa jej zdalo, že bude celý čas mlčať.
„Nemám rád situácie, ktorým nerozumiem. A som v rozpakoch, keď sa musím spýtať, čím som si vyslúžil vašu nezdvorilosť, lady Dagenhamová,“ opýtal sa otvorene.
„Milá gazdiná,“ zašomrala potichu Cornelia. „Nevhodné oslovenie za každých okolností. Istotne so mnou súhlasíte, lord Bonham.“
Zastal na cestičke a obrátil sa k nej. „Ak je to všetko, potom sa vám ospravedlňujem a sľubujem, že už mi podobný nevhodný výraz neprejde cez pery.“ Usmial sa. „Stačí to, madam?“
„Mohlo by, keby som verila, že ste to mysleli úprimne,“ zareagovala.
„Ale choďte, Nell.“ Nečakane ju chytil za plecia, v očiach mu zažiaril úsmev. „Nebuďte skúpa. Dobre viete, že sme pochybili obaja. Predpokladám, že obaja v istých situáciách citlivo reagujeme. A teraz uzavrime prímerie.“
„Pustite ma.“ Šklbla plecami, aby sa oslobodila, ale jeho zovretie len zosilnelo.
„Nie, kým sa nepomeríme.“
V očiach jej videl váhavosť, až sa napokon jej ústa zaokrúhlili do úsmevu, hoci mu pod rukami opäť zašklbala plecami. Jej úsmev bol neodolateľný. Zdvihol jej ruky z pliec a končekom prsta sa dotkol krivky jej pier, gesto také nebadané, že mohlo byť aj náhodné. Z výrazu jej očí však vyčítal, že sa dovtípila, že nebolo.
Odvrátila sa od neho. „Ospravedlňte ma, čakajú ma povinnosti.“ Vykročila k bráničke.
„Dovoľte, aby som vás odprevadil.“ Vykročil popri nej.
„Nepotrebujem váš sprievod, pane.“
„Ale mňa poteší, keď vám ho poskytnem,“ vysvetlil a vľúdne sa usmial. „Príjemný deň, nemyslíte, madam? Na toto ročné obdobie, samozrejme. Trúfam si konštatovať, že o niekoľko týždňov vykvitnú v Hyde Parku narcisy. Vždy je to skvostný pohľad. Zostanete v meste, aby ste si ich mohli pozrieť?“
Vzhľadom na posledné minúty to bola taká bezvýznamná poznámka, že sa Cornelia nezdržala a vybuchla do smiechu. „Neviem si predstaviť väčšiu absurditu ako vyhlásenie, že kvôli pohľadu na zakvitnuté narcisy by si niekto predĺžil pobyt kdekoľvek, lord Bonham,“ povedala, potláčajúc pridusený smiech.
„Na absurdity teda nemáte čas, lady Dagenhamová,“ skonštatoval so zdvihnutým obočím. „Nie je na vidieku príležitosť zabaviť sa?“
Vyľakane naňho pozrela. „Čo vás vedie k úvahe, že žijem výlučne na vidieku, pane?“
Pokrčil plecom. „Z rozhovorov s Mastersom som sa dozvedel, že lady Livia býva v New Foreste. Ste jej priateľkou... Urobil som si vlastný záver. Je nesprávny?“
„Napodiv, ani nie,“ priznala. „Som prvý raz v Londýne po desiatich rokoch.“ Smutne vzdychla a pokračovala: „Obávam sa, lord Bonham, že žijem život samotárskej vdovy, sústredenej na deti a vyšívanie. Všetky tri sme sivé myšky z vidieka. Musíme len dúfať, že mestské radovánky nás nevyvedú z rovnováhy... a nepopletú nám hlavy... ešte sme si nezvykli na to, čo sa líši od našich vidieckych besiedok pri kozube.“
Pozrel na ňu a ona mu venovala ostýchavý úsmev, ktorým ho rozosmiala. „Len nevymýšľajte,“ skonštatoval. „Vy a vaše priateľky ste schopné poradiť si s čímkoľvek, čo vám skríži cestu, ako som sa na vlastnej koži presvedčil. A tak, ako venujete čas svojim deťom, madam, stavím sa, že máte oveľa viac záujmov než iba vyšívanie.“
„Možno,“ odpovedala vyhýbavo, premýšľajúc, či ich doberanie netrvá pridlho.
Otvoril bráničku a stal si nabok, aby ho predišla. „Vy a vaše priateľky, len čo sa trochu zabývate, neplánujete upútať na seba pozornosť tunajšej spoločnosti?“
„O tom sme zatiaľ nepremýšľali.“ Prešla popri ňom a šatku si ovinula pevnejšie okolo tela.
„Dúfam, že tak urobíte. Verím, že sa uvidíme aj pri inej príležitosti.“ Pozorne ju uchopil za lakeť a previedol cez ulicu.
„Ste večný optimista, pane.“ Nedôverčivo nadvihla obočie. „Bojím sa, že sa sklamete.“
„Och, naozaj? Nerobte si ťažkú hlavu, madam. Ja sa len zriedka sklamem,“ odpovedal jej, dovedúc ju až k prahu dvier.
„Tým si nebuďte taký istý,“ odvetila mäkko.
Vrhol na ňu rýchly pohľad, v ktorom sa tajilo pobavenie a ešte čosi iné... oveľa znepokojujúcejšie. „Uvidíme.“ Zdvihol klopadlo a nadvihol si klobúk. „Nebudem sa už pliesť do vášho voľného dopoludnia, lady Dagenhamová.“
Uklonil sa a zbehol dolu schodmi. Na chodníku ešte prehodil ponad plece: „A, mimochodom, Nell, priatelia ma volajú Harry.“
Cornelia vošla do haly, stiahla si rukavičky a uvedomila si, že sa jej nebadateľne chvejú ruky. Asi od zimy, povedala si a energicky si ich pošúchala, zamieriac do salóna. Hneď si to však rozmyslela a vyšla na poschodie do svojej spálne. Myslela na Stephena a ráno, keď sa s ňou lúčil, aby potom nastúpil na vlajkovú loď admirála Nelsona. Pobozkal ju, objal a ona sa k nemu privinula. Už vtedy tušila, že sa k nej nikdy nevráti?
Bolo to len pred tromi rokmi? Zavše sa jej videlo, akoby to bola večnosť, a inokedy, akoby sa to stalo len včera. Stephen sa o Susannah nikdy nedozvedel. Cornelia bola presvedčená, že dieťa pravdepodobne počala večer pred Stephenovým nalodením.
Vošla do spálne a zatvorila dvere. Za mriežkou kozuba blčal oheň a ona sa k nemu sklonila, aby si ohriala ruky. Má vikomt Bonham manželku?
|
|
