|
|
|
|
|
|
| Bežná cena: |
9.95 eur |
| Naša cena |
8.95 eur
|
| Orientačná cena v skk |
269.63 |
|
|
|
| Originál: |
Dangerous to Love |
| Prekladateľ: |
Zuzana Therová |
|
| Žáner: |
|
| Väzba: |
viazaná |
| Formát: |
13 x 20 cm |
|
| Počet strán: |
312 |
| Váha: |
350 gr. |
| ISBN: |
978-80-220-1525-7 |
| EAN: |
9788022015257 |
|
|
|
|
 |
|
Anotácia |
|
| Očarujúca historická romanca od populárnej americkej autorky. Dvadsaťosemročná slobodná Lucy Drysdalová žije na vidieckom sídle svojho brata, vychováva jeho deti a sníva o živote v Londýne. Nečakane zasiahne náhoda: Lucy získa miesto gardedámy mladej Valérie, krstnej dcéry grófky Westcottovej, a vzrušujúce veľkomesto s jeho lákadlami i nástrahami v podobe nebezpečne príťažlivých mladých mužov je na dosah... |
|
|
Úryvok |
|
Prečo ju nikto neupozornil, že ten chlap nosí náušnicu?
To bolo prvé, čo Lucy preletelo hlavou, keď ho zbadala.
Neskoro večer zastali pred domom na prestížnej adrese na námestí Berkeley. Majordóm ich so zdvorilým úklonom vpustil do vestibulu. Lucy sa síce videl trocha zarazený, možno dokonca ustarostený, potom však jeho výraz pripísala skutočnosti, že lady Westcottová sa neunúvala oznámiť ich príchod vopred.
Keď kráčala za lady k jej izbám, zachytila vo vzduchu vôňu tabaku, a podľa zažatých lámp usúdila, že v dome niekto je. O chvíľu sa na grófkinom salóne rozleteli dvere a strmým krokom vošiel neohlásený muž; okamžite vytušila, že sa schyľuje k nepríjemnosti. Aj to, že ten muž je grófkin vnuk a novopečený barón.
Bol teda doma a príchod starej mamy ho ani najmenej nepotešil.
Všimla si jeho tmavé, výrazné črty, vlasy ako havranie krídlo, široké plecia a vysokú postavu, no najväčšmi ju fascinovala práve tá náušnica. Zlatý krúžok sa ligotal vo svetle olejových lámp a dával svetu na známosť cigánske korene svojho majiteľa.
Ona má pred ním ochraňovať lady Valériu?
Podlomili sa jej kolená a v ústach jej vyschlo. Ako ho to opísala jeho stará mama? Že má v sebe istú dávku príťažlivosti? Lucy mužov v posledných rokoch takmer nevídala, no nepochybovala, že tento tu je obdarený väčšou fyzickou príťažlivosťou než polovica Londýnčanov dokopy.
No keď v nasledujúcej chvíli otvoril ústa, odhalila sa odvrátená stránka jeho pozoruhodného sexepílu. „Do pekla jazerného, practe sa z môjho domu!“
Lucy zhíkla – teda aspoň si myslela, že to bola ona, komu sa ten zvuk vydral z úst, pretože lady Westcottová hľadela na ľadovú zúrivosť svojho vnuka bez mihnutia oka.
„Myslím, že toto sme si vyjasnili už dávno. Povedala som ti, že z vlastného domu sa vyhodiť nedám. Ale ty choď, ak je to tvoja panská vôľa.“
„Moja panská vôľa je,“ skrivil ústa v úškľabku a zagánil na starenu očami studenými ako zimná obloha, „už nikdy v živote vás nevidieť.“
Lady Westcottová zmeravela. Bol to sotva postrehnuteľný pohyb, ale Lucy ho zbadala a zostalo jej krehkej starej ženy zo srdca ľúto. Pozbierala sily a prebrala sa z ohromenia.
„Ste neuveriteľne hrubý,“ oborila sa na Ivana a postavila sa vedľa svojej hostiteľky. „Lady Westcottová má za sebou dlhý a únavný deň. Takýto útok, a navyše v jej vlastnom obydlí, je to posledné, čo teraz potrebuje. Vás neučili, že je slušné zaklopať?“ Poslednú otázku vyslovila prísnym hlasom vychovávateľky.
Ten bezohľadný darebák ju ani nepoctil pohľadom a ďalej blýskal očami na svoju starú mamu. Nedal najavo, že počul jej rozhorčené slová. „Mám v dome hostí,“ pokračoval rovnako arogantným tónom, „ale nie takých, s akými sa zvyčajne stýkate. Ani vy by ste sa im nepáčili,“ dodal a výsmešne skrivil ústa.
„Nehorím túžbou ísť sa s nimi privítať,“ odsekla lady Westcottová pokojne, ale Lucy zachytila v jej hlase tieň urážky a znova v nej vzkypel hnev. Takto si dovolí správať sa k starej žene, ešte k tomu k vlastnej starej mame! A dovolí si ignorovať ju, akoby bola vzduch!
Predstúpila o krok pred grófku, aby si ju konečne všimol. „Budem vám veľmi zaviazaná, ak odídete. A hneď v tejto chvíli,“ dodala. „Okamžite!“
Uprel na ňu ľadový pohľad. Jeho výsmešný úsmev pohasol. „Pokiaľ nemáte závažný dôvod zdržiavať sa tu, bude lepšie, keď sa do nášho rozhovoru nebudete zapájať.“
„Som tu ako...“ zahabkala. „Pravdaže mám dôvod...“ Mala pocit, že jej telo planie od zúrivosti a zároveň mrzne od nevysvetliteľného strachu, ak je to vôbec možné. „Som hosťom lady Westcottovej a...“
„Tento dom patrí mne, nie jej. Jediní hostia, ktorých som ochotný tolerovať, sú moji vlastní.“ Premeral si ju od hlavy po päty studeným pohľadom a vzápätí sa mu v ňom mihlo krátke, ale výrečné uznanie. Znova sa im stretli oči. „Môžem hádam dúfať, že dôvod, čo vás sem priviedol, je takpovediac... fyzický? A že sa nejakým spôsobom týka mňa?“
Vysolila mu zvučné zaucho.
Prišlo to ako blesk z jasného neba. Nič také nemala v úmysle. Ale keď sa v izbe rozhostilo vibrujúce mlčanie, necítila výčitky. Tú facku si zaslúžil. Otázne bolo, ako na ňu zareaguje. U takého krutého a nepriateľsky naladeného odroňa sa nedalo odhadnúť, čo urobí.
Zdvihol ruku, chytil sa za udreté líce a Lucy aj napriek predsavzatiu, že sa ho nezľakne, mimovoľne o krok cúvla.
V izbe zavládlo ticho, bolo počuť len slabé tóny hudby, v opačnom krídle domu hral niekto na klavíri a spievala nejaká žena. Ale v izbe lady Westcottovej by bolo počuť padnúť vlas.
Gróf sa nadýchol a Lucy sa v duchu pripravila na najhoršie.
Neoboril sa na ňu – práve naopak, zdvorilo, aj keď krátko sa jej uklonil. Lucy neveriacky zaklipkala očami a potom naňho uprela ostražitý pohľad. Čo má ten chlap za lubom?
Z jeho výrazu nevyčítala nič, pretože mu z tváre zmizol akýkoľvek prejav citu. A keď prehovoril, aj jeho hlas znel nevýrazne.
„Prijmite moje ospravedlnenie, madam. Zaslúžil som si to, správal som sa hrozne. Len dúfam, že svojom srdci nájdete pre mňa odpustenie.“
Lucy chvíľu trvalo, kým sa spamätala. Ani vo sne by jej nenapadlo, že sa jej tento muž, tento hriešne krásny cigánsky barón ospravedlní. Bola však presvedčená, že jeho slová sú úprimné asi tak, ako keď si ospravedlnenie vynútila od Stanleyho a Dereka.
Vystrela sa a nahnevane si napravila kabátik pokrčeného cestovného kostýmu. „Ešte nikdy – ani raz v celom mojom živote – sa ku mne nikto nesprával tak grobiansky!“
Výčitka sa ho nedotkla, ale aspoň prestal prepichávať očami svoju vyčerpanú starú matku a konečne sa na ňu pozrel. Lucy si pomyslela, že lady Westcottová je nezvyčajne tichá, ale neodvážila sa od neho odvrátiť zrak, aby si nemyslel, že pred ním uhýba. Ak sa s ním má stretávať tak často, ako lady naznačila, musí hneď na začiatku stanoviť presné hranice ich vzťahu.
Uprene si hľadeli do očí a Ivanovi nadvihlo kútiky úst. Aspoň sa jej to zazdalo. „Môžem sa spýtať, ku komu som taký nezdvorilý?“ zvedavo zdvihol obočie.
Lucy očakávala, že ju teraz grófka predstaví. Patrilo by sa to. Ale keď starena mlčala, Lucy podráždene vzdychla. „Som slečna Lucy Drysdalová z Houghton Hallu v Somersete.“
„Slečna Lucy Drysdalová,“ zopakoval ako ozvena, pričom zdôraznil slovo ,slečna‘. Opäť si ju premeral, no kým sa stačila proti jeho opovážlivosti ohradiť, znova sa jej uklonil. „Dovoľte, aby som sa vám predstavil, slečna Drysdalová. Som Ivan Thornton, okrem iného aj gróf z Westcottu.“ Odmlčal sa. „Vraveli ste, že máte dôvod, prečo ste tu.“
Znova spýtavo nadvihol obočie, ale tentoraz Lucy vybadala za jeho nič nehovoriacom výrazom, ktorý nasadil, kus arogancie. Toho darebáka nemrzelo, že ju urazil, o nič viac ako Lucy tá facka.
„Túto sezónu budem robiť spoločnosť vašej sesternici lady Valérii Stanwichovej ako jej gardedáma. Mám ju chrániť pred nevhodnými nápadníkmi...“
„Napríklad ako ja?“ uškrnul sa a Lucy si v jedinom zlomku sekundy uvedomila strašnú vec. Jeho letmý úsmev, nepatrný pohyb pier, odhaľujúci nádherné, silné a bieloskvúce zuby, ju načisto odzbrojil a hnev sa z nej vyparil ako mávnutím prútika. Zareagovala na jeho príťažlivý úsmev ako naivná hlupaňa. Srdce sa jej šialene rozbúšilo a do líc jej udrela horúčosť. A to všetko pre jediný úsmev.
V duchu zastonala. Spamätaj sa, prikázala si v duchu. Vrhla naňho chladný pohľad. „Ak sa aj inokedy správate ako dnes večer, potom áno, naozaj sa nazdávam, že pre slušnú mladú dámu ste krajne nevhodná spoločnosť.“
Rozosmial sa, hoci ona na tom nevidela nič zábavné. Skôr než sa stačila ohradiť proti takej odozve, lady Westcottová konečne prerušila mlčanie.
„Hádať sa s mojím vnukom je strata času, slečna Drysdalová, nič nedosiahnete. Provokovať ma pokladá za životné potešenie, ale ja na takúto hru nikdy nepristúpim. Nevšímajte si ho, dobre vám radím,“ poznamenala.
Lucy pri jej slovách nespustila z grófa oči a postrehla, že tvár mu v zlomku sekundy zahalil závoj nevraživosti. „Moja stará matka má zrejme pravdu, slečna Drysdalová,“ zareagoval na starenine slová, ale ďalej hľadel na Lucy. „Koniec koncov, pozná ma dlhšie ako hocikto iný. A teraz ma ospravedlňte. Dom je plný hostí. Ak sa čím skôr nevrátim, vydajú sa ma hľadať, a mám podozrenie, že by sa vám nepáčili.“
Viac nepovedal ani slovo a odišiel. A Lucy sa zdalo, že spolu s ním sa z izby vytratil všetok život. To je absurdné, pokarhala sa v duchu.
Lady Westcottová vydala dlhý ston, akoby až dosiaľ zadržiavala dych. Aj Lucy si trasľavo vydýchla. Spýtavo sa cez plece obzrela na starú ženu, no tá ju zdvihnutou rukou umlčala.
„Nemusíte mi nič hovoriť, drahá. Vidím vám to na tvári. Nie je taký, ako ste si predstavovali, však?“
Lucy vystrúhala grimasu. „Ja by som to asi nesformulovala tak... priamočiaro. Smiem si sadnúť?“
„Pravdaže. Zazvoním, nech nám prinesú občerstvenie. Nič tak neupokojí nervy ako pohárik koňaku.“ Pátravo na ňu fľochla. „Trúfate si na to, slečna Drysdalová? Dokážete si poradiť s mojím nepríjemným vnukom? Alebo radšej zatrúbite na ústup a vrátite sa na pokojný vidiek?“
Ak Lucy zapochybovala o príčine, čo ju priviedla do Londýna, grófkina zmienka o Somersete ju z pochybností okamžite vyliečila – a mala podozrenie, že múdra starena to vie.
Rozhodla sa byť otvorená. „Bola by som radšej, keby ste ma vopred vystríhali, že vás... tak veľmi nemá rád,“ začala. „Aj to, že je taký... že je to taký impozantný muž,“ dodala po chvíli.
„Príťažlivý ako sám diabol, ste chceli povedať.“ Lady Westcottová na ňu pozrela prižmúrenými očami. „Verím, že nie ste taká nerozumná, aby si vás svojou mužnosťou podmanil.“
„Pravdaže nie!“ vybuchla Lucy. „Ale za vaše krstňa sa zaručiť nemôžem.“
„S Valériou si ľahko dáte rady, to ma ani najmenej netrápi. Ani to, že ma môj vnuk neznáša. Kvôli tomu ma srdce nebolí.“
To sú len reči, pomyslela si Lucy, keď vošla chyžná a priniesla podnos s koláčikmi a koňakom v brúsenej karafe. Bolo očividné, že stará pani má pre svojho neznesiteľného vnuka rovnakú slabosť ako všetky dámy z vyššej spoločnosti a túži po jeho náklonnosti, po láske zrodenej z príbuzenského puta.
Bolo však vysoko nepravdepodobné, že sa jej dočká, a Lucy to nemala ako ovplyvniť. Mohla zaručiť jedine to, že lady Westcottová dostane, o čo ju požiadala: dovedie Valériu Stanwichovú do bezpečného manželského prístavu po boku primeraného džentlmena. Zachráni ju pred pazúrmi Ivana Thorntona a potom ju gróf a jeho súkromné záležitosti nebudú viac zaujímať.
Neskôr, keď už ležala v posteli vo svojej elegantnej izbe hneď oproti apartmánu lady Westcottovej, prichytila sa, že jej v hlave víria neprístojné myšlienky.
Bol to ozajstný Cigán s havraními vlasmi, čo sa mu voľne vlnili nad golierom, a pohoršujúcou náušnicou. Ale zároveň bol gróf a Lucy už spoznala čaro, ktorým si podmanil zmysly každej mladej ženy. Predstavovala si, ako sa utápa v jeho nevyspytateľných očiach a on sa jej pri tom dotýka mocnými počernými rukami...
Z úst sa jej vydral výraz nehodný dobre vychovanej dámy a rýchlo sa v posteli obrátila na druhý bok. Nesmie myslieť na také veci, nemôže si to dovoliť. Stála pred ňou prostá a jednoznačná úloha: udržať lady Valériu v bezpečí pred jeho pazúrmi.
A napriek predsavzatiu, že naňho nebude myslieť, začala uvažovať, ako sa asi cíti žena, keď sa mu do nich raz dostane. A či je jej osud nádherný alebo poľutovaniahodný.
|
|
