|
|
|
|
|
|
| Bežná cena: |
8.27 eur |
| Naša cena |
7.27 eur
|
| Orientačná cena v skk |
219.02 |
|
|
|
| Originál: |
And Then There Were None |
| Prekladateľ: |
Katarína Jusková |
| Edícia: |
Zelená knižnica |
|
| Žáner: |
|
| Väzba: |
viazaná |
| Formát: |
13 x 20 cm |
|
| Počet strán: |
168 |
| Váha: |
250 gr. |
| ISBN: |
978-80-220-1524-0 |
| EAN: |
9788022015240 |
|
|
|
|
 |
|
Anotácia |
|
| Dej najobľúbenejšieho románu kráľovnej anglickej detektívky Agathy Christie sa odohráva v prepychovom sídle na pustom ostrove, kam neznámy hostiteľ vylákal desať ľudí. Tak ako ubúda černoškov v detskej riekanke, ubúda aj hostí, ktorých vraždí chladnokrvný šialenec. Postupne vychádza najavo, že vrahom je jeden z nich... |
|
|
Úryvok |
|
Keď čln rozrážajúci spenenú rozvírenú hladinu obišiel skalu, konečne uvideli dom. Južná strana ostrova, ktorá sa mierne zvažovala k moru, vyzerala celkom inak. Okrúhle okná na južnom priečelí nízkej modernej štvorhrannej stavby prepúšťali záplavu svetla. Bol to nádherný dom – dom, čo spĺňa všetky očakávania!
Fred Narracott vypol motor a nos člna pomaly zamieril do neveľkého prieplavu, ktorý vytesala do skál príroda.
„Pristáť tu za nečasu je akiste fuška,“ poznamenal britko Philip Lombard.
„Ak duje od juhovýchodu, na ostrove nepristane nik,“ povedal veselo Fred Narracott. „Niekedy je odrezaný od sveta aj vyše týždňa.“
Určite majú problémy so zásobovaním, pomyslela si Vera Claythornová. To je na ostrovoch najhoršie. Vedenie domácnosti tu dá iste zabrať.
Čln so škripotom pristál na skale. Fred Narracott vyskočil a spolu s Lombardom pomohli všetkým na breh. Potom uvia¬zal čln o kruh zapustený do skaly a vykročil v čele skupinky hore schodmi vyhĺbenými do strmého kamenného zrázu.
„Fíha!“ zvolal generál Macarthur. „Utešený kútik!“ No cítil sa nesvoj. Namojveru, čudné miesto!
Len čo sa spoločnosť ocitla hore na terase, každý pookrial.
V otvorených dverách domu korektne stál majordóm, ktorého odmeranosť pôsobila upokojujúco. Dom bol bezpochyby úžasný a výhľad z terasy rozprávkový…
Majordóm k nim pristúpil s ľahkým úklonom. Bol to vysoký vycivený muž so sivými vlasmi, nanajvýš úctyhodného zovňajšku.
„Ráčte tadiaľto, prosím,“ povedal.
V priestrannej hale čakali ponalievané poháre. Fľaše stáli v rade ako vojaci. To Anthonymu Marstonovi akomak popravilo náladu. Práve v duchu hromžil, že sa dal nakriatnuť na takú strelenú akciu. Čo má on s týmito ľuďmi?! Na kieho čerta ho sem Jazvec poslal? Ale drinku nič nechýba. Ani ľadom nešetrili. Čo to tára ten sluha?
Pán Amis… bohužiaľ, zdržal sa, príde až zajtra. Dostal príkazy… čokoľvek si budú želať... ak sa chcú zložiť v izbách… večera sa podáva o ôsmej…
Vera zamierila hore schodmi za pani Rogersovou, ktorá jej otvorila dvere na konci chodby. Vošla do prepychovo zariadenej izby s dvoma veľkými oblokmi. Jeden hľadel na more a druhý na východ. Celá uveličená zhíkla.
„Budete ešte niečo potrebovať, slečna?“ spýtala sa pani Rogersová.
Vera sa poobzerala okolo seba. Na dlážke stála nerozbalená batožina, ktorú jej vyniesli hore. Dvere do kúpeľne vykladanej bledomodrými obkladačkami boli dokorán.
„Nie, ďakujem.“
„Ak si budete niečo želať, slečna, stačí zacengať.“
Hlas pani Rogersovej bol bezvýrazný a monotónny. Vera na ňu zaškúlila. Tá žena s bezkrvnou bielou pokožkou vyzerá ako ryba! Vlasy sčesané z čela hladko dozadu a čierne šaty podčiarkujú jej škrobenú bezúhonnosť. Uhýbavé svetlé oči behajúce z predmetu na predmet.
Akoby sa bála aj vlastného tieňa, pomyslela si Vera. Áno, tá žena sa bojí. Budí dojem človeka, ktorého prenasleduje smrteľný strach…
Vere prebehli po chrbte zimomriavky. Čoho sa môže báť, dočerta?
„Som nová sekretárka pani Amisovej,“ prihovorila sa jej milo. „Ale to asi viete.“
„Nie, slečna, neviem nič,“ odvetila pani Rogersová. „Poznám len zoznam mien dám a pánov a koho kde treba ubytovať.“
„Pani Amisová vám o mne nič nepovedala?“
Pani Rogersová zaklipkala očami. „S pani Amisovou som sa nestretla – aspoň zatiaľ. Sme tu len dva dni.“
Tí Amisovci musia byť čudní ľudia, pomyslela si Vera. „Aké je tu služobníctvo?“ spýtala sa.
„Som tu len ja a môj muž, slečna.“
Vera sa zamračila. Osem ľudí v dome – s hostiteľmi desať – a má ich obskakovať len jeden manželský pár.
„Som dobrá kuchárka a Rogers porobí okolo domu, čo treba,“ dodala pani Rogersová. „Pravda, netušila som, že príde taká veľká spoločnosť.“
„Ale zvládnete to?“ prerušila ju Vera.
„Samozrejme, slečna. Ak bude pani Amisová usporadúvať väčšie spoločenské podujatia, akiste si obstará výpomoc.“
„Dúfam,“ odvetila Vera.
Pani Rogersová sa pobrala k dverám nečujným mäkkým krokom a vykĺzla z izby ako duch.
Vera pristúpila k oknu a klesla na sedadlo pod ním. Bola trochu znepokojená. Všetko vyzeralo akosi… akosi nezvyčajne. Neprítomnosť domácich pánov, bledá pani Rogersová podobná prízraku. A hostia? Na tých sa jej rozhodne tiež kadečo nepozdávalo. Namojveru čudný výber! „Škoda, že som ešte nevidela Amisovcov… Ktovie, čo sú zač.“
Vstala a začala sa nervózne prechádzať po miestnosti.
Bola moderná a vybavená všetkým komfortom. Sivobiele koberčeky na dokonale vyleštených parketách, steny hrajúce jemnými farebnými odtieňmi, vysokánske zrkadlo, osvetlené zhora i zboku. Na rímse nad kozubom bez zbytočných čačiek moderné sochárske dielo, masívny kus bieleho mramoru znázorňujúci medveďa, do ktorého boli vsadené hodiny. Nad ním visel v ligotavom pochrómovanom ráme veľký štvorcový pergamen s akýmisi veršíkmi.
Zastala pred ním a prečítala si ich. Bola to prastará riekanka, poznala ju z detstva.
Desať malých černoškov šlo sa navečerať –
jednému hlt zabehol, zvýšilo ich deväť.
Deväť malých černoškov zdriemlo v nočnej rose –
jeden zaspal naveky, ostalo ich osem.
Osem malých černoškov navštívilo Devon –
jeden z nich tam uviazol, späť ich prišlo sedem.
Sedem malých černoškov išlo rúbať les –
jeden z nich sa rozštvrtil, ostalo ich šesť.
Šesť malých černoškov dráždilo včelie kláty –
jedného čmeliak uštipol, ostali len piati.
Piati malí černoškovia po súdoch sa hmýria –
jedného súd privrzol, ostali len štyria.
Štyria malí černoškovia po mori sa plavia –
jeden zhltol návnadu, zvýšili len traja.
Traja malí černoškovia išli na kraj hája –
jedného medveď oblapil, ostali len dvaja.
Dvaja malí černoškovia slnili sa v pekný deň –
jeden sa spálil na uhoľ, zvýšil už len jeden.
Posledný malý černoško nezniesol nudy blen –
štránok si na krk uviazal – a neostal ani jeden.
Vera sa usmiala. Samozrejme! Je predsa na Černochovom ostrove!
|
|
