|
|
|
|
|
|
| Bežná cena: |
5.27 eur |
| Naša cena |
4.27 eur
|
| Orientačná cena v skk |
128.64 |
|
|
|
|
|
| Žáner: |
|
| Väzba: |
viazaná |
| Formát: |
13 x 20 cm |
|
| Počet strán: |
88 |
| ISBN: |
978-80-220-1519-6 |
| EAN: |
9788022015196 |
|
|
|
|
 |
|
Anotácia |
|
| Knižka dvanástich poviedok – „obrázkov z detstva Milana Rastislava Štefánika – vychádza na počesť 130. výročia narodenia tejto významnej osobnosti slovenských dejín. Autor nachádza inšpiráciu v Štefánikovom šťastnom detstve v rodných Košariskách, keď sa formovali jeho všestranné záujmy i vlastenecký cit. Ilustroval Martin Kellenberger. |
|
|
Úryvok |
|
Ako odjakživa
Ešte v poslednú adventnú nedeľu sa zdalo, že tohoročné Vianoce budú na blate. Aj Katarína, čo má meno koncom novembra a vraj hudcom husle berie, to predpovedala. Bola chladná a na ľade, a tak Vianoce mali byť učvachtané, mokré a na blate.
Lenže Katarína sa tentoraz zmýlila. Tri dni pred sviatkami nebo naváľalo po celom Slovensku toľko snehu, že jeleňom bol až po brucho a srncom až po parožky. Cesty boli zaviate a stromy popri nich bezradne postávali s ovisnutými konármi.
Len železničiari sa pochlapili. Na nedávno dokončenej Považskej železnici z Bratislavy do Žiliny premávali dva rušne s radlicami a z koľají odhŕňali sneh. Tak sa stalo, že ešte na Štedrý deň tesne popoludní vypravili z Bratislavy do Žiliny a zo Žiliny do Bratislavy posledné dva vlaky. Pre istotu mali iba po štyri vozne, no pre posledných oneskorencov, náhliacich sa na vianočné sviatky domov, to stačilo.
Medzi nimi boli aj bratia Pavol a Milan Štefánikovci. Milan deň predtým presvedčil Paľa, aby s ním zašiel do Vodných kasární na prednášku akéhosi francúzskeho učenca o betlehemskej hviezde z hľadiska najnovších poznatkov astronómie. Paľo ho odhováral, no tvrdohlavý Milan sa nedal presvedčiť. Takú prednášku si predsa nemohol dať ujsť, aj keď by študentské grajciarové vstupné bolo raz také.
Teraz sedeli vo vlaku kdesi medzi Piešťanmi a Novým Mestom nad Váhom a cez okrúhlu bublinu, ktorú si nadýchali na zamrznuté sklo, vyzerali von. Odhrnuté záveje snehu po oboch stranách trate neveštili nič dobré. Podvedome zatínali päste, akoby držali palce vzdychajúcemu rušňu dva vagóny pred nimi.
„Keby som bol vedel, že príde takáto snehová nádielka, tak s tebou nezostanem ani keby ten tvoj vedec bol rovno z Betlehema!“ povedal Paľo a zamračene sa pozrel na brata oproti sebe.
Milan nepovedal nič. Sústredene hľadel von cez stále sa zmenšujúcu bublinu na zamrznutom okne. Keď sa zmenšila na veľkosť gombičky, znovu nadýchal na okno a nechtom zoškrabal srieň.
„Som zvedavý, ako sa dostaneme z Nového Mesta domov...!“ zahundral Paľo a rýchlo dodal: „Dúfam, že premýšľaš o tom!“
„Ani nie,“ usmial sa Milan a pozrel na brata. „Rozmýšľam o tom, že ľudia by sa mali naučiť presne predpovedať počasie. Aspoň dva dni dopredu pre každý kraj. Mnohým zlým veciam by sa predišlo...“
Milan vstal, lebo vlak začal nápadne spomaľovať.
„Dávne pranostiky a reuma tetky Uhlíčky už nestačia! Treba presne poznať rýchlosť a smer vetra. Ten rozdeľuje počasie po zemeguli. Aj tieto záveje nám poslal svojou veternou poštou. No a odmerať rýchlosť vetra a určiť jeho smer nie je až také zložité,“ povedal Milan, keď si dával ruksak na chrbát.
Paľo tiež vstal a chcel niečo povedať, no v tej chvíli vlak prudko zabrzdil a posadil ho naspäť na drevenú lavicu. Boli v Novom Meste nad Váhom.
Okolie stanice bolo beznádejne zaviate snehom a na nejaký povoz v tento predvianočný čas sa nedalo ani pomyslieť.
„Čo spravíme?“ spýtal sa Paľo a troška výhražne pozrel na Milana.
„Čo by sme mali...? Predstav si, že sme na Sibíri a kráčame na severný pól,“ povedal Milan a uškrnul sa. Potom si stiahol baranicu až na uši, na ruky navliekol veľké kožušinové rukavice, nadhodil ruksak na pleciach a vykročil.
„Ty...? Ty chceš ísť peši?“ s úžasom sa spýtal Paľo a napravil si šál na krku.
„No a? Máme iné východisko?“ spýtal sa Milan a v tom hlbokom snehu natiahol krok.
Záľaha snehu v ten rok neobišla ani Košariská. Napriek tomu bol kostol na štedrovečerné bohoslužby plný. Ľudia doň vchádzali starostlivo odhrnutým chodníkom pomedzi dve snehové steny. Čo postarší, predvídajúc budúce ťažkosti, ustarostene pokyvkávali hlavami, lebo sneh ešte vždy padal, no deťom sa to páčilo. Už sa tešili na sánkovačku v nastávajúcich dňoch.
V chráme bolo napodiv teplo. Asi aj preto, lebo pred oltárom bolo viacero ozdobených jedličiek s horiacimi sviečkami a s trblietajúcimi sa hviezdami na vrcholcoch. Pod najväčšou jedličkou bol veľký betlehem. Aj tohto roku doň pribudlo niekoľko nových figúrok, ktoré z vďaky za úrodný rok vystrúhali miestni majstri.
Kostol sa tesne pred začiatkom bohoslužieb zaplnil do posledného miesta – od detí až po starcov. V prvej lavici už tradične sedela celá Štefánikovie rodina. Po boku pani farárky sedeli dospievajúce dcéry Oľga Ľudovíka a Elena Antónia, z druhej strany sa k mame túlil ich malý brat Fedor Bohuslav a najmladšie dievčatko, dcérku Máriu Želmíru, držala na kolenách. Všetko však nasvedčovalo tomu, že pani farárka je opäť v požehnanom stave.
Celý kostol pozorne počúval záver kázne pána farára Pavla Štefánika. Tí mladší sa už v duchu tešili na záverečný chorál nádhernej vianočnej piesne Tichá noc, svätá noc. Poniektorí vedeli, že vznikla na Vianoce roku 1818 v Nemecku a že zakrátko obletela celý svet. Básnici, literáti, kňazi a učitelia sa pretekali, kto na jej melódiu napíše najkrajší vianočný text vo svojom materinskom jazyku. K nám sa dostala niekedy v polovici 19. storočia a pán farár Štefánik tvrdil, že ju priniesol niekto zo štúrovcov, čo študovali v Halle. Kto z nich to bol, zatiaľ nevedel nik. To však nebolo najdôležitejšie. Podstatné bolo, že pieseň sa rýchlo ujala aj u nás. Už vyše tri desaťročia si ju na Vianoce spievali v slovenských rodinách i v kostoloch, na slávnostiach i pod vianočnými oknami. Melódiu mala krásnu, no ľahko zapamätateľnú. Krásne a ľahko zapamätateľné boli aj jej slová. Spočiatku si ich ľudia zapisovali a navzájom odovzdávali. Koncom šesťdesiatych rokov sa pieseň dostala aj do nových vydaní náboženských spevníkov, evanjelického i katolíckeho. Jednoducho – vianočná pieseň Tichá noc, svätá noc sa u nás udomácnila, ako keby tu bola odjakživa. Aj teraz sa už vznášala v povetrí.
„A tak pastieri obriadili svoje stádo, požehnali mu a ich pokoj sa preniesol i na božie hoviadka,“ kázal pán farár Pavol Štefánik a pokračoval: „A potom išli za hlasom Pána, za jasom hviezdy, ktorú im zoslal nad hlavu, a vedeli, že nepoblúdia. A keď prišli do Betlehema, našli teplú maštaľ a v nej Máriu a dieťatko ležiace v jasliach.“
V tej chvíli sa na chráme potichu otvorili dvere a dnu vkĺzli bratia Milan a Paľo. Na prvý pohľad bolo vidieť, že majú za sebou dlhú cestu v hlbokom snehu a veľkej zime. Boli premrznutí, na obočí i na kožúškoch mali hustý srieň, kapce celé od snehu a nohavice zmrznuté až nad kolená. Z vreciek kožuchov im trčali palčiaky, ktoré si stiahli z rúk len pred veľkou kľučkou na dverách do kostola.
Dýchli si do studených dlaní, prežehnali sa skľavenými rukami a chvíľu zostali stáť v modlitebnom zamyslení. Potom sa začali rozhliadať po kostole, kde by si nenápadne sadli.
Niektorí dedinčania, ktorým sa neušlo miesto a stáli vzadu za lavicami, ich už zbadali a podaktorí aj spoznali. No otec Štefánik kázal ďalej.
„A poviem vám, bol to prvý vstup človeka do chrámu Božieho, lebo viera v Pána premenila v mysliach pastierov skromnú maštaľ na veľkolepý chrám, v ktorom sníval svoj detský sen syn Boží, Ježiš Kristus. A túto vieru v Pána a v jeho syna – vykupiteľa Ježiša Krista – si potom priniesli domov, k svojim stádam. A tak je to i s nami, drahé sestry a bratia v Kristu! Kde je náš domov, tam je i naša viera, a kde je naša viera, tam je s nami i náš domov. Preto sme tak radi na Vianoce so svojimi blízkymi, lebo v tento čas väčšmi ako inokedy si uvedomujeme, že domov a viera jedno sú...“
Šum a narastajúci šepot, ktorý sa začal šíriť zo zadných lavíc kostola až k oltáru, sa už nedal prehliadnuť. Vyrušil aj pána farára Pavla Štefánika. Zasekol sa v kázni, na chvíľu sa zahľadel dopredu a v tom okamihu všetko pochopil. Zhlboka sa nadýchol, nadvihol si kňazskú sutanu a opatrne vyšiel pred kazateľnicu.
Pani farárka Štefániková naľakane vstala, podala najmladšiu dcérku jej starším sestrám a v obave, že manželovi prišlo zle, s vystretými rukami mu vykročila v ústrety.
„Čo sa stalo, Pavel?“ polohlasne sa spýtala a chytila muža za ruku.
Na jej veľké prekvapenie sa muž naradostene usmial, nežne ju chytil za lakeť a ukázal pred seba: „Poď, matka, synovia sa nám vrátili!“
Mama Štefániková malú chvíľku nechápavo hľadela mužovi do tváre, no jeho oči jej v okamihu prezradili všetko. Obrátila sa k vchodu do kostola a zbadala synov. Ani v prítmí chrámu nebolo ťažké odlíšiť od ostatných dve chlapčenské postavy od hlavy po päty zapadané snehom a oblepené srieňom.
Mama Štefániková si zakryla dlaňou ústa, aby zadržala výkrik, a potom sa rozbehla oproti synom. Stáli v chodbe medzi lavicami, lebo ľudia v očakávaní nastávajúcej chvíle sa už rozostúpili a urobili im miesto.
Otec Štefánik pomalým, dôstojným krokom kráčal za ženou, ktorá si už objímala synov. Vtedy všetci veriaci povstali a v očiach mnohých žien i dievčat sa zaleskli slzy. Ba aj poniektorí muži akosi pridlho a nervózne listovali v spevníkoch.
O malú chvíľu v kostole mohutne zaznel akoby priamo z nebies zoslaný vianočný chorál Tichá noc, svätá noc.
|
|
