| Kašlem na život bez lásky |
|
|
|
|
|
|
| Bežná cena: |
8.60 eur |
| Naša cena |
7.60 eur
|
| Orientačná cena v skk |
228.96 |
|
|
|
|
|
| Žáner: |
|
| Väzba: |
viazaná |
| Formát: |
13 x 20 cm |
|
| Počet strán: |
256 |
| Váha: |
310 gr. |
| ISBN: |
978-80-220-1515-8 |
| EAN: |
9788022015158 |
|
|
|
|
 |
|
Anotácia |
|
Alena Belanová, mladá ambiciózna žena, iba nedávno mala všetko, čo človek potrebuje k pohodlnému životu: úspechy v práci, dostatok peňazí i lásky najbližších. Kde sa stala chyba a prečo jej život odrazu stratil zmysel? Odpoveď na túto
otázku sa skrýva v druhom románe slovenskej autorky, ktorá úspešne debutovala v r. 2008 románom Túto noc nezaspím.
|
|
|
Úryvok |
|
Aj keď vonku bolo krásne letné počasie s azúrovomodrou oblohou bez jediného obláčika, hrejivé slnečné lúče nevliali Alene do duše ani štipku tepla či radosti, ktorými bola celá okolitá atmosféra presýtená. Sklesnutá sedela na stoličke za pracovným stolom a pozerala kamsi do neznáma. Stiesnene si povzdychla nad tým, že opäť je víkend. Víkend, ktorý znova zabije obskakovaním mrzutej dcéry, ktorá ju svojimi náladami privádza do zúfalstva. Vytrvalo bojkotuje akékoľvek úsilie zmeniť tento stav, odráža všetky pokusy zapojiť ju do zmysluplnej činnosti. Iba nehybne sedí alebo leží a tvári sa otrávene takmer pri všetkom. Ničím ju nie je možné potešiť, nuda a nespokojnosť z nej doslova vyžarujú. Je ufrflaná, uhundraná a nevľúdna dokonca i k starkej, ktorá k nim teraz chodí veľmi často. Snaží sa Alene s Leou trocha pomôcť, no Lei, zdá sa, lezie na nervy všetko. Aj starká.
„Dnes si akási zamĺknutá,“ prerušila jej myšlienky Monika. „Starosti s Leou, však?“
„Hm...“ Alene sa momentálne vôbec nechcelo rozoberať svoje problémy. Monika však o nich vie takmer všetko. O problémoch nielen s Leou, ale i s Milanom. Po niekoľkých rokoch spoločnej práce sa z nich stali priateľky. Monika chápe jej osamelosť, lebo i ona žije sama. Manžela stratila po krátkej a nečakanej chorobe a dospelú dcéru, ktorá sa vydala do Prahy, vída veľmi zriedkavo.
„Čo keby sme si urobili pekný spoločný víkend?“ navrhla Alene.
„Lea to určite odmietne...“
„Mala som na mysli iba nás dve. Bez Ley. Pomohlo by ti to. Už ste spolu veľmi dlho. Zmena by vám prospela.“
„Milan je na služobke v Nemecku, musela by som požiadať starkú, aby k nám prišla...“ pripustila Alena možnosť vypadnúť z toho väzenia.
Áno, z väzenia! Zrazu mala pocit, že je vo väzení a musí sa oslobodiť. Aspoň na chvíľku, aspoň na pár dní. Zrazu ju ten nápad celkom zaujal. Už vedela, kam pôjdu. Aj Monika má rada hory, prírodu a teraz, v tej horúčave, im bude najlepšie v horách. Na chalupe na Orave! To je nápad!
Hneď to Monike povedala a ako správne tušila, priateľka sa myšlienkou okamžite nadchla. Urobia si peknú túru, pospia do sýtosti a trochu sa opália. Alena už nebola na vzduchu dávno, odrazu mala pocit, že jej pohyb a vzduch nesmierne chýbajú.
Zbalili sa veľmi rýchlo, ani lúčenie s Leou netrvalo dlho. Namiesto pozdravu iba čosi unudene zamrmlala a ďalej sa pozerala do plafóna, akoby práve tam nachádzala zdroj všetkej zábavy. Alena zavolala ešte Milanovi, no nedvíhal, bol nedostupný. Napísala mu preto krátky odkaz, že odchádza na víkend a vráti sa až v nedeľu. V sobotu večer by už mal byť doma, a tak starká bude mať nedeľu pre seba. Jeden deň s Leou to hádam vydrží.
Alena s Monikou si celou cestou spievali, mali vynikajúcu náladu. Že im to nezišlo na um skôr! Ustavične len práca a práca a práca! To je nejaký život?! Slovom, Alena si dala záväzok, že svoje pôsobenie na tomto svete dôkladne prehodnotí, čosi sa musí zmeniť. Ako? Nuž... radikálne. Ešte si to riadne premyslí. V každom prípade si musí nájsť trocha času pre seba. Dosiaľ ho venovala iba firme a rodine. Najmä dcére. No odteraz to bude inak. Firma je zabehnutá a dcéru má už dospelú. Najvyšší čas začať myslieť na seba. Hneď v pondelok zájde ku kaderníčke a objedná sa na kozmetiku. A kúpi si nejakú peknú vec! Ktovie, čo na to povie Milan. Trochu sa zachmúrila pri pomyslení naňho, potom sa usmiala. Možno sa ich vzťah napokon zlepší. Takto sa predsa nedá ďalej žiť! Aj jemu navrhne, aby sa začal trocha šetriť, pracoval menej a konečne sa staral aj o zdravie. Musí si nájsť trocha času na šport, ktorý má tak rád. A na ne dve...
V dobrej nálade minuli posledné domy dediny a blížili sa k hustému smrekovému porastu, prirodzenej hranici ich pozemku. Za ňou je už len pekná čistinka, nad ktorou sa týči stará drevenica s výhľadom na Choč. Alene sa pohľad na chalúpku, vykúkajúcu spomedzi stromov, vždy veľmi páčil. Akoby prináležala k lúke ožiarenej slnkom dolu pod ňou, bola jej samozrejmou súčasťou odjakživa. Koľko fotiek už narobila! Zo všetkých strán, zo všetkých uhlov. Pohľad na ňu ju vždy potešil. Už sa nemohla dočkať! Spomalila a radostne zdvihla hlavu.
Dačo tu nesedelo. Úsmev jej pomaly mizol z tváre, ako sa blížili k miestu vyhradenému na parkovanie. Jedno auto tam už stálo. Milanovo.
A bolo po speve. Ako na povel obe stíchli. Aj Monika pochopila, že čosi nie je v poriadku.
„Poďme preč,“ navrhla v rozpakoch. „Možno to bude lepšie.“
Alena mala nutkanie počúvnuť ju.
Odíď, choď preč, vykašli sa na to!
No jej druhé ja ju nútilo urobiť niečo iné. Vystúpila z auta, zhlboka sa nadýchla a pomaly vykročila smerom k malej podeste. Chvíľočku na nej postála, vrátiac sa pohľadom k Monike, ktorá zostala sedieť v aute. Akoby u nej hľadala podporu, odsúhlasenie kroku, ktorý sa práve chystala urobiť. Ešte raz sa nadýchla a s búšiacim srdcom až niekde v ušiach siahla na kľučku. V tej chvíli sa dvere otvorili. Milan, s vedrom na vodu v ruke, zízal na ňu ako na prízrak.
„Alena! Čo tu, doparoma, robíš?!“
„Doparoma? Milé privítanie...“ Chcela vojsť, no on stál uprostred dverí ako priklincovaný.
„Ustúp!“ zrúkla rozčúlene a rázne sa popri ňom pretlačila do malej predsiene. Ani nedýchala, keď otvárala dvere na kuchyni.
Neveriacky pozerala do prekvapenej tváre mladučkej dievčiny, stojacej pred ich dedinským sporákom. Niečo práve miešala, iba tak, bosá, s peknými dlhými nohami, vykúkajúcimi spod Milanovej plátennej košele. Dlhé plavé vlasy mala voľne spustené ako Rusalka. Rukou si odhodila zopár zatúlaných prameňov a zahľadela sa na Alenu. Hneď pochopila, o čo ide. Vyzývavo, s trucovitým pohľadom malého dieťaťa čakala, čo bude nasledovať.
Alena nepovedala nič, ani sa o to nepokúsila. Chcelo sa jej iba jedno: plakať, kvíliť, nariekať. Obrovská bolesť jej zaplavila celé vnútro.
Akosi sa jej podarilo z kuchyne vycúvať. Narazila do Milana, ktorý celý nešťastný sledoval výjav pred sebou.
„Alena, prosím ťa...“ pokúšal sa ju zastaviť.
„Pusť ma, ty hajzeľ!“ Odsotila ho celou silou, zrazu bola plná zlosti a nenávisti.
„To nie je tak, ako si myslíš!“ kričal za ňou. „Daj si to, prosím ťa, vysvetliť!“
Alena ho nepočúvala. Ako námesačná otvorila auto a vliezla na zadné sedadlo. Ľahla si ako ranené zviera, schúliac sa do klbka. Hlavu si pritiahla ku kolenám a zakryla rukami. Aby nikto nevidel, akú bolesť prežíva. Obrovskú, nevypovedateľnú.
Monika si presadla na miesto šoféra, naštartovala a pomaly sa rozbehla. Dolu do Žiliny.
|
|
