|
|
|
|
|
|
| Bežná cena: |
8.60 eur |
| Naša cena |
7.60 eur
|
| Orientačná cena v skk |
228.96 |
|
|
|
|
|
| Žáner: |
|
| Väzba: |
viazaná |
| Formát: |
13 x 20 cm |
|
| Počet strán: |
288 |
| Váha: |
340 gr. |
| ISBN: |
978-80-220-1513-4 |
| EAN: |
9788022015134 |
|
|
|
|
 |
|
Anotácia |
|
Štyridsiatnik Viktor, úspešný a ambiciózny podnikateľ, žije vcelku pokojným životom – až do dňa, keď sa mu po tragickej nehode manželky v jedinej chvíli zrúti celý svet. Zostane sám s pätnásťročnou dcérou Sandrou, s ktorou nemá práve najlepší vzťah a ktorej pubertálne problémy sú mu na hony vzdialené. Nemenej zložité sú aj Viktorove vzťahy so ženami, ktoré mu postupne – náhodne i cieľavedome – vstupujú do života a všemožne sa usilujú získať jeho lásku. On sám sa však musí predovšetkým popasovať s nástrahami všedného života, naučiť sa zvládať nápor každodenných povinností a popritom si neúnavne hľadať cestu k dcére.
|
|
|
Úryvok |
|
Ako sa blížil čas odchodu, Sandrino nadšenie opadávalo. Zrazu sa jej nechcelo ísť opäť do tej horúčavy, a navyše, celkom cudzej osobe. Bála sa to povedať otcovi, veď sama navrhla, aby dnes išli. Mohla radšej vybrať kupko, aj keď ísť tam s otcom nebola zábava. Váhavo obchádzala obývačku, kde odpočíval a pozeral telku. Neprestajne na ňu pokrikoval, aby sa už chystala, že už budú musieť ísť. Napokon jej neostalo nič iné, len vyjsť s pravdou von. Nakukla do izby a váhavo zastala, opretá o veraje dverí. Viktor hneď spozornel, prestal sledovať televíziu a spýtavo zdvihol obočie.
„Si hotová? Ideme?“
„Veľmi by si sa naštval, keby som ostala doma? Už sa mi nechce ísť nikam.“
Zahľadel sa na ňu a premýšľal, či jej má vynadať alebo sa potešiť. Trocha ho nahnevala, mohli ísť k vode, okúpať sa, ale v kútiku srdca ho jej odmietnutie aj potešilo, lebo mal v pláne skúsiť pozháňať Kristíninu adresu.
„Fajn, a ja ťa tu čakám ako somár! A môžeš mi prezradiť, čo tu budeš robiť? Prečo si zrazu zmenila názor, keď si to sama navrhla? Hm?“
Tón, ktorým to hovoril, ju upokojil.
„Vonku je taký hic, že sa mi už nikam nechce. Budem tu sedieť a pozriem si nejaký film na notebooku. Aj tak to lepšie vybavíš sám, si šikovný,“ lichotila mu.
Viktor mlčky vstal a chystal sa odísť, keď si všimol Sandrin prekvapený pohľad, ktorým si ho premeriavala od hlavy až k pätám.
„Čo sa robí? Prečo si ma tak obzeráš?“ nechápal.
„Vážne chceš ísť k tej Ruske v bermudách? Vyzerá to dosť čudne,“ usmievala sa a provokatívne upierala oči na jeho mužsky krivé nohy.
„Nehovor jej Ruska! Ešte sme ju ani nevideli. Myslíš, že sa to nehodí? Veď ju nejdem zbaliť, idem si tam dať opraviť obraz.“
Ale prezliekol sa. Uvedomil si, že Sandra má pravdu. Čo ak je to staršia pani a bude pohoršená, že prišiel v bermudách. Musí vydržať, aj keď je teplo, no v aute mu pomôže klimatizácia a v ateliéri hádam nebude tak ako vonku. Keď sa konečne vymotal z domu s obrazom pod pazuchou, bol najvyšší čas. Skočil do auta a v duchu ďakoval svokrovcom za ten komfort. Rýchlo sa dostal na udanú adresu a zastal pred starým domom. Aj z ulice bolo vidieť, že na rovnej streche je postavená akási presklená nadstavba. Dom vyzeral zvláštne, určite mal predtým inú, šikmú strechu. Voňal starobou, no všade bolo čisto, staré kovové zábradlie s dreveným držadlom bolo udržiavané a veľké okná prepúšťali na schodisko dostatok svetla. Páčilo sa mu tam. Vybehol na najvyššie poschodie a zarazene zastal. Nevidel dvere, ktoré by mohli viesť na strechu. Otočil sa a za veľkou skriňou zbadal úzke dvere z masívneho dreva. Pri nich bol zvonček, na ktorom bolo napísané jednoduché N. Asi to bude ona. Zas neviem, ako sa vlastne volá, pomyslel si sklamane a zazvonil. Po krátkej chvíľke sa dvere otvorili a v nich stála mladá žena v krátkych rifliach a tričku, ktoré bolo celé zašpinené od farieb. Aj na tele mala niekoľko šmúh. Bola vysoká a štíhla, s krátkymi plavými vlasmi, ktoré jej tvári dodávali výraz nezbedného dieťaťa.
„Dobrý deň!“ rozpačito pozdravil.
Hľadela naňho nechápavo a neodpovedala mu na pozdrav. Odrazu si dlaňou plesla po čele a usmiala sa.
„Dobrý, prepáčte, skoro som na vás zabudla! Aspoň to vidíte, keď sa zahĺbim do práce, neviem, čo som hovorila sotva pred hodinou. Ale poďte, prosím, dnu,“ ustúpila od dverí a rukou mu naznačila, aby vkročil.
Vošiel do pekného, priestranného ateliéru. Bol takmer celý zo skla, no bolo tam príjemne. Dlážka bola stará a drevená, ale udržiavaná. Počul jemný bzukot klimatizácie, čo vysvetľovalo ten príjemný chládok, a okrem toho bola celá stavba otočená tak, že do nej popoludní nesvietilo slnko. Viktor si vydýchol. Obával sa, že sa bude v dlhých, aj keď tenkých nohaviciach potiť. Okolo stien stáli opreté obrazy, uprostred miestnosti bol pomerne veľký drevený stojan a na ňom rozrobený obraz. Voňalo tu farbami a čerstvo uvarenou kávou. V kúte miestnosti po oboch stranách malého stolíka stáli dve malé, ale pohodlné kresielka. Bolo to jediné miesto, kde bol kus koberca, na ktorom bola pohodená kožušina. Po krátkej prehliadke ateliéru si uvedomil, že sa ešte nepredstavil. Podali si ruky a takmer súčasne povedali svoje mená. Zasa počul iba to, čo už vedel, že sa volá Nina.
„Že ma za vami poslal Juraj, je už asi zbytočné hovoriť,“ usmial sa na ňu.
„Viem o vás, ale, prosím, sadnite si a ten obraz položte, prosím, sem,“ rukou ukázala na veľký drevený stôl vľavo od dverí. Ležalo na ňom niekoľko nádob plných štetcov rozmanitej veľkosti, množstvo načatých túb s farbami a zopár zavretých skicárov s papiermi, ktoré trčali na všetky strany. Poslušne si sadol do kresla.
„Kávu?“ opýtala sa a skôr než stačil odpovedať, postavila pred neho obyčajný hrnček naplnený do polovice voňajúcou kávou.
Na tanierik nasypala kockový cukor a postavila pred neho.
„Sorry, ale mlieko nemám,“ sadla si do druhého kresla, „nevadí?“
„Nie, vôbec nie, ďakujem!“
Sedeli a hľadeli na seba. Bola mu povedomá. Až teraz si všimol, že má veľké belasé oči. Boli zvláštne, belasá prechádzala do fialovej. Také oči jakživ nevidel. Nos mala mierne ohnutý nadol, čo jej veľmi pristalo, a za plnými perami sa blýskali pekné biele zuby. Nebola namaľovaná, ale jej tvár bola aj tak neobyčajná a zaujímavá. Rukami si uhládzala neposlušné vlasy, akoby sa odrazu hanbila za to, že je strapatá. Nebola krásna, ale bola veľmi sympatická a milá.
„Tak sa pozriem na ten obraz,“ prehovorila po chvíľke trápneho mlčania, vstala a začala ho rozbaľovať.
Postavila obraz na stôl a oprela o stenu. Rukami sa oprela o kraj stola a mlčky sa naň zahľadela. Ako tak stála obrátená chrbtom k Viktorovi, nemohol si nevšimnúť, aká je štíhla. Mala priam detský zadok a veľmi dlhé nohy. Celá jej postava pôsobila subtílnym dojmom. Viktor si odpil z kávy a trpezlivo čakal, kým sa ozve.
„Krásna žena,“ skonštatovala, „ten obraz je veľmi realistický a precízne namaľovaný. Poškodenie nie je veľké, opravím ho. Nebude to možno tak skoro, ako by ste chceli, ale budem sa snažiť, aby to bolo čo najskôr.“
„Ďakujem, neponáhľam sa, budem vám vďačný, lebo osobne nepoznám nikoho, kto by mi s tým vedel pomôcť!“
Znova si sadla k nemu a v rukách držala hrnček s kávou. Pozeral na ňu a nemohol sa zbaviť dojmu, že ju už stretol.
„Premýšľate nad tým, odkiaľ ma poznáte?“ zaskočila ho nečakanou otázkou.
„Presne, ako ste uhádli? Váhal som, či sa vás mám spýtať, kde sme sa videli, ale nechcel som byť trápny. Mohlo by to vyzerať ako lacný a otrepaný spôsob balenia.“
„Chápem a uľahčím vám to. Pred niekoľkými týždňami ste mi v obchode vyrazili z ruky zákusky, spomínate si?“
Pri tej spomienke sa rozosmiala sa a to ju skrášlilo. Vnieslo jej do tváre akúsi nehu a jemné vrásky okolo očí ju urobili peknou. Biele zuby jej žiarili a zdôraznili slabé opálenie tváre. Viktor cítil, ako sa začervenal. Hneď si vybavil v pamäti jej prekvapenú tvár, keď jej zákusky ležali pri nohách.
„Aha! Tak na to by som radšej zabudol. Teda nie na vás, ale na ten trapas, ktorý som tam vyrobil. Ostal som vaším dlžníkom. Ako je možné, že ste si ma zapamätali?“
„To vyplýva z mojej profesie, mám pamäť na tváre. Hneď som vás spoznala, ako som vás zbadala vo dverách. Možno preto sa vám videlo čudné, že som sa v prvom okamihu tak zarazila. A nie ste mi nič dlžný, nemyslite už na to, to sa stáva. Aspoň ste ma zachránili pred kalóriami,“ očividne sa jej táto spomienka videla aj po dlhom čase smiešna, lebo sa usmievala.
„Ja som typický chlap, nemožný a nešikovný,“ pridal sa k nej a smiali sa obaja.
Viktor dopil kávu, ešte raz sa poďakoval a vstal. Bol čas odísť, mal pocit, že ju už aj tak dosť zdržal. Nina vstala takmer súčasne a chlapsky mu podala ruku. Jej stisk bol pevný a teplý. Nechal jej svoje telefónne číslo a dohodli sa, že mu zavolá. Keď schádzal dolu schodmi, odrazu sa rozveselil. To sa mu hádam prisnilo. Takú bláznivú zhodu náhod dokáže zohrať iba život.
|
|
