|
|
|
|
|
|
| Bežná cena: |
8.27 eur |
| Naša cena |
7.27 eur
|
| Orientačná cena v skk |
219.02 |
|
|
|
| Originál: |
Murder is Easy |
| Prekladateľ: |
Alena Redlingerová |
| Edícia: |
Zelená knižnica |
|
| Žáner: |
|
| Väzba: |
viazaná |
| Formát: |
13 x 20 cm |
|
| Počet strán: |
168 |
| ISBN: |
978-80-220-1489-2 |
| EAN: |
9788022014892 |
|
|
|
|
 |
|
Anotácia |
|
| Luke Fitzwilliam sa vo vlaku do Londýna zoznámi so zhovorčivou starou dámou, ktorá je na ceste do Scotland Yardu: vo Wychwoode sa vraj dejú strašné veci a ona vie, kto ich má na svedomí. Luke jej neverí, no keď neskôr starenku zrazí auto a vzápätí zomrie aj muž, ktorého označila za ďalšiu obeť, rozhodne sa vypátrať, čo sa to v tom mestečku na malebnom anglickom vidieku deje... |
|
|
Úryvok |
|
O päť minút vlak pomaly opustil stanicu. Luke si otvoril noviny a začítal sa do článkov, aké zvyčajne zaujímajú muža, ktorý už čítal ranné noviny.
Tušil, že nebude čítať dlho. Ako synovec viacerých tiet vedel, že tá milá stará dáma v kúte nepocestuje do Londýna mlčky.
Nemýlil sa, najprv bolo treba otvoriť okno, zdvihnúť spadnutý dáždnik – a vzápätí mu už stará pani rozprávala o prednostiach tohto vlaku: „Ide len hodinu desať. To je veľmi dobré, viete, veľmi dobré. Je to oveľa lepší spoj ako ten, čo chodí ráno. Tomu trvá cesta hodinu a štyridsať minút.“ A pokračovala: „Pravda, skoro všetci chodia ranným vlakom. Bolo by hlúpe ísť popoludňajším, keďže ten ranný je lacnejší, chcela som ísť skôr, ale stratil sa mi Wonky Pú – to je môj perzský kocúr, krásavec, ale v poslednom čase ho bolieva ucho – a tak som, samozrejme, nemohla odísť, kým sa nenašiel.“
„Pochopiteľne,“ zamrmlal Luke a zahľadel sa do novín. Zbytočne. Záplava slov sa nedala zastaviť.
„Tak som urobila, čo sa dalo, a išla som na popoludňajší vlak – v istom zmysle má svoje výhody, lebo nebýva taký plný. Niežeby na tom záležalo, keď človek cestuje prvou triedou. Zvyčajne to nerobím. Chcem povedať, že to považujem za vyhadzovanie peňazí, najmä v dnešnej dobe, keď dane stúpajú, dividendy klesajú a služobníctvu treba platiť stále viac – ale idem vybaviť jednu dôležitú záležitosť, viete, a chcela som si v pokoji premyslieť, čo poviem.“ Luke potlačil úsmev. „Viete, ako to býva, keď cestujete s ľuďmi, ktorých poznáte – človek musí byť priateľský – a tak som si povedala, že tentoraz sú väčšie výdavky namieste, aj keď si myslím, že dnes ľudia zbytočne utrácajú, nikto nemyslí na budúcnosť. Škoda, že zrušili druhú triedu – predsa len to bol rozdiel. Samozrejme,“ dodala rýchlo pri pohľade na Lukovu opálenú tvár, „chápem, že vojaci na dovolenke musia cestovať prvou triedou. Od dôstojníkov sa to očakáva.“
Luke sa zahľadel do zvedavých bystrých očí a vzápätí kapituloval. Vedel, že na to skôr či neskôr príde reč.
„Nie som vojak,“ povedal.
„Ach jaj, prepáčte. Nechcela som... myslela som – ste taký opálený –, že ste prišli na dovolenku z Východu.“
„Áno, prišiel som z Východu, ale nie na dovolenku,“ spresnil Luke. „Som policajt,“ dodal stroho, aby sa vyhol ďalšiemu vypočúvaniu.
„Policajt? Nehovorte, to je veľmi zaujímavé! Chlapec mojej blízkej priateľky narukoval k palestínskej polícii.“
„Ja som bol v Mayangu,“ znova ju krátko prerušil Luke.
„Skutočne? Veľmi zaujímavé! Aká neuveriteľná náhoda, že práve vy sedíte v tomto vozni. Lebo, viete, tá záležitosť, kvôli ktorej som sa vybrala do mesta – nuž, idem do Scotland Yardu.“
„Vážne?“ začudoval sa Luke.
A v duchu si vravel: Prestane s tým, alebo bude pokračovať až do Londýna? Vlastne mu to ani veľmi neprekážalo, lebo tetu Mildred mal úprimne rád a pamätal sa, ako mu raz bez mihnutia oka dala päťlibrovku. Okrem toho, staré dámy ako teta Mildred a zhovorčivá spolucestujúca mali v sebe čosi príjemné a typicky anglické. V Mayangu by darmo hľadal im podobné. Patrili do tej istej kategórie ako vianočný puding a dedinský kriket či kozub s horiacim drevom. Tie veci človek ocení, až keď sa ocitne na druhom konci sveta, kde ich nemôže mať. (Pravda, sú to aj veci, ktoré sa človeku rýchlo zunujú, keď ich má, ale ako sme už povedali, Luke priplával do Anglicka iba pred tromi či štyrmi hodinami.)
Stará dáma zatiaľ veselo švitorila: „Áno, chcela som ísť už ráno, ale – ako som povedala – robila som si starosti o kocúra. Dúfam, že nie je veľmi neskoro? Predpokladám, že v Scotland Yarde nemajú úradné hodiny.“
„Určite nezatvárajú o štvrtej,“ ubezpečil ju Luke.
„Nie, to by nemohli, však? Čo keby im niekto chcel ohlásiť vážny zločin?“
„Presne tak,“ prikývol Luke.
Stará dáma sa nakrátko odmlčala. Vyzerala dosť ustarostene. „Viete, podľa mňa je vždy lepšie ísť rovno na najvyššie miesta,“ vyhlásila napokon. „John Reed je slušný chlap – to je náš strážnik vo Wychwoode – priateľský a príjemný, ale nemám pocit, že je ten pravý, keď ide o vážnu vec. Má do činenia s opilcami, so šoférmi, čo jazdia príliš rýchlo, s ľuďmi, čo nezaplatili daň za psa, možno aj s vlamačmi. Ale nemyslím si, určite to nie je človek, ktorý by si vedel poradiť s vraždou.“
Luke zdvihol obočie. „S vraždou?“
Stará pani horlivo prikývla. „Áno, dobre ste počuli. Vidím, že ste prekvapený. Spočiatku som aj ja bola... Nemohla som tomu uveriť. Myslela som si, že je to len moja fantázia.“
„A nie je ?“ spýtal sa ohľaduplne Luke.
„Nie,“ pokrútila rázne hlavou. „Prvý raz som to pripúšťala, ale nie druhý, tretí či štvrtý raz. Potom už človek jednoducho vie.“
„Chcete azda naznačiť, že sa stalo niekoľko – ehm – vrážd?“
„Obávam sa, že áno,“ odpovedal tichý nežný hlások a vzápätí pokračoval: „Preto mi napadlo, že by som mala ísť rovno do Scotland Yardu a všetko im povedať. Nemyslíte si, že je to najsprávnejšie riešenie?“
Luke na ňu zamyslene pozrel a napokon odvetil: „Isteže, myslím, že konáte správne.“
A v duchu si pomyslel: Oni už budú vedieť, čo s ňou. Určite tam majú každý týždeň niekoľko stareniek, ktoré im prišli rozprávať o vraždách spáchaných v malebných pokojných dedinkách. Možno majú zvláštne oddelenie, ktoré sa venuje tým milým dámam.
|
|
