|
|
|
|
|
|
| Bežná cena: |
9.26 eur |
| Naša cena |
8.92 eur
|
| Orientačná cena v skk |
268.72 |
|
|
|
| Originál: |
The Butcher´s Boy |
| Prekladateľ: |
Vladislav Gális |
|
| Žáner: |
|
| Väzba: |
viazaná |
| Formát: |
13 x 20 cm |
|
| Počet strán: |
256 |
| ISBN: |
978-80-220-1481-6 |
| EAN: |
9788022014816 |
|
|
|
|
 |
|
Anotácia |
|
| Hlavný hrdina napínavého trileru, nájomný vrah, majster vo svojom „odbore“, sa stane nepohodlným pre mafiu, keď na jej objednávku odstráni amerického senátora. Rozruch v podsvetí zmobilizuje strážcov zákona, a tak onedlho má profesionálny zabijak za pätami nielen mafiánov, ale aj mladú kriminalistku Elizabeth... |
|
|
Úryvok |
|
Keď cestoval, držal sa ďalej od žien. Niežeby ho tie, s ktorými by sa zoznámil, mohli podozrievať a obrátili sa na políciu. Ale bolo to priveľmi zložité. Žene bolo treba povedať niečo o sebe, čiže vymýšľať si, prípadne prihodiť falošnú adresu a telefónne číslo. A dohodnúť sa, že o tej a tej hodine bude tam a tam. Také veci človeka oberali o potešenie z práce a zvyšovali nebezpečenstvo.
Takže teraz spomalil, aby nedohonil tú, ktorá bola na chodníku pred ním. Rozhodne bola na love – a možno chcela uloviť jeho. Do tváre jej nevidel, ale tú chôdzu – mierne prehnutý chrbát, pohojdávajúce sa boky – zazrel už tisíckrát. Ženy, keď boli samy, a najmä na takejto ulici, takmer vždy kráčali čo najrýchlejšie. A ak nie, znamenalo to toto: nikam nejdem a nemám čo robiť. Mám času, koľko len chceš. Inokedy, moja, pomyslel si pri pohľade na ňu, keď mu oči neodolateľne priťahoval oblý pevný zadok. O týždeň by to už bolo celkom iné.
Obrátil sa a bolo mu jasné, že ho mala na radare. Zastala, zadívala sa na výklad, no vedel, že v skutočnosti sa díva na jeho odraz. Uprel zrak pred seba a prešiel okolo nej nezmeneným tempom. Keď ju míňal, znovu vykročila. Ak to videl niekto iný, isto to považoval za náhodu. Pekná dáma si prezerá výklady, chlapík, ktorý sa hrnie k parkovisku po svoje auto. Začul jej slová: „Ak sa vám to páči, možno by ste to mali vyskúšať.“ Hlas znel ticho a sebavedomo, bol dokonale modulovaný, aby nastolil dôvernosť, ktorá hovorila: Viem všetko o tom, čo cítiš a po čom túžiš. Poznám ťa. Preliala sa cez neho vlna odporu – neznášal ten bohorovný predpoklad, že o ňom niečo vie, lebo to pôsobilo ako potvrdenie vlastníckych nárokov.
Spomalil a ozval sa: „Prosím?“ Tváril sa čo najprekvapenejšie.
Usmiala sa úsmevom spokojnej mačkovitej šelmy, aký u nich vždy vídal: pery zovreté, pobavený pohľad. Potom povedala: „Ak ste osamelý, mám čas.“
Zišlo mu na um, že je to veľké pokušenie: obrovské modré oči akoby vykúkali spod závoja ťažkých hnedých vlasov. Ale už mu v hlave blikali kontrolky a pripomínali mu, že toto nie je vhodný čas ani miesto. Keby si s ňou teraz niečo začal, ohrozil by sám seba, takže ho vlastne ohrozovala, a jeho to zlostilo. A tak povedal: „Prepáčte, slečna, ale som ženatý.“ Pokúsil sa vyzerať pohoršene, dať jej najavo, že tentoraz sa pomýlila, presvedčiť ju, že si vybrala muža, ktorý si ju ani poriadne nevšimol. Pridal do kroku ako splašený obchodník, ktorý chce čím skôr vykľučkovať z trápnej situácie, ale keď si to časom premyslí a poobracia v hlave, určite o tom porozpráva žene a možno aj najlepším kamošom, lebo sa bude chcieť pochváliť: predstav si, na ulici ma oslovila skutočná prostitútka... normálne sa mi ponúkla. Neuveríš.
Zabočil do uličky a odchádzal tempom ustarosteného biznismena. Potom znovu zabočil, tentoraz do úzkej pasáže paralelnej s Colfax Avenue. Bola tam väčšia tma a na jednej strane ju lemovali zadné trakty obchodov, krčiem a reštaurácií, stlačené dohromady a nerozoznateľné, samé oceľové protipožiarne dvere a nákladné plošiny a tmavomodré kontajnery plné kartónov.
To dievča mu pokazilo náladu, pripomenulo mu, že sa už nevie dočkať, kedy sa táto cesta skončí a on sa vráti do Tucsonu a oddýchne si. Nebolo ľahké celé dni nehovoriť prakticky s nikým a skoro celé týždne sa pýtať len na to, aká je dnešná ponuka polievok.
Pozrel na hodinky. Desať aj niečo. Načase zájsť do motela a prečítať si noviny, potom počkať na správy o jedenástej. A v tej chvíli hodinky v záblesku bolesti zmizli a uvedomil si, že začul dunenie: čosi mu vrazilo do lebky. Ale už bol na zemi a bolelo ho aj ľavé koleno. Len nejasne zazrel skalu veľkosti asi dvoch pästí, keď sa váľal v štrku. Nemal čas uvažovať, čo ho to ovalilo. Len skalu schytil a už ohol ruku, keď uvidel ľudskú postavu – zohýbala sa k nemu, chystala sa na ďalší úder. Z celej sily vrhol skalu do tmy, kde musela byť tvár, a zároveň sa pravou nohou odrazil od zeme. Ozval sa odporný dutý zvuk, keď zasiahol cieľ, a potom vysoký skusmý výkrik, ktorý ani nestihol doznieť, a už sa postava zosypala na zem.
Už bol na nohách a pohyboval sa, krútil sa, lebo vedel, že ten druhý bude za ním. Tentoraz nebol dosť rýchly. Utŕžil úder do chrbta čímsi dlhým, možno bejzbalovou palicou, a od bolesti a hrôzy až zmeravel. Nevedel, či sa ešte pohne. No potom ho čosi zasiahlo do tváre a znovu sa ocitol na zemi a ten druhý sa napriahol a pokúsil sa kopnúť. Chytil ho jednou rukou za nohu, na ktorej stál, narušil mu rovnováhu a druhou päsťou mu vrazil do rozkroku – rýchlo a tvrdo. Tentoraz sa neozval výkrik, len fučanie, keď mužovi z pľúc unikol vzduch. Muž padol na zem, skrútený do klbka, prevaľoval sa sem a tam a stonal.
Vstal a hľadal ďalších, ale kdeže, boli len dvaja. Prepadli ma, pomyslel si. Kristepane! Pozrel na nich. Prvý bol zrejme mŕtvy. Zišlo mu na um, čo s tým druhým. Nemal pri sebe nič – ani len nôž. Nemohol ich však nechať takto. Určite si ho dobre obzreli a až potom sa naňho vrhli. Prešiel k prvému, vzal zakrvavenú skalu, ktorá mu ležala pri hlave, a raz ňou poriadne švihol nadol. To isté spravil s tým druhým. Za členky ich odtiahol do tmy za kontajnerom a vykročil uličkou. Od bolesti v ľavom kolene kríval. Bolel ho aj chrbát a po pravom líci mu tiekol tenký pramienok krvi, no nevedel, či má ranu na temene, alebo na tvári. Na tvári by to bolo horšie. Kristepane, prepadli ma...
|
|
