|
|
|
|
|
|
| Bežná cena: |
9.92 eur |
| Naša cena |
3.62 eur
|
| Orientačná cena v skk |
109.05 |
|
|
|
| Originál: |
Sorrow´s Anthem |
| Prekladateľ: |
Vladislav Gális |
| Edícia: |
Zelená knižnica |
|
| Žáner: |
|
| Väzba: |
viazaná |
| Formát: |
13 x 20 cm |
|
| Počet strán: |
240 |
| Váha: |
310 gr. |
| ISBN: |
978-80-220-1463-2 |
| EAN: |
9788022014632 |
|
|
|
|
 |
|
Anotácia |
|
| Detektívka americkej drsnej školy. Bývalý policajt sa pokúša vypátrať pravdu o mužovi, na ktorého bol vydaný zatykač za vraždu a podpaľačstvo. Po záhadnej smrti podozrivého však otázniky narastajú. Naozaj vraždil on? Alebo je za jeho príbehom niečo celkom iné? |
|
|
Úryvok |
|
Pracovala doma, to som vedel, takže som nemusel vstávať skoro len preto, aby som ju zastihol. Skôr mi šlo o to, aby som ju zastihol, skôr ako zapne televízor.
Otvorila mi len niekoľko sekúnd po zaklopaní, no na sebe mala župan a vlasy omotané uterákom.
„Lincoln,“ ozvala sa a zdvihla si dlaň k sluche. „Preboha, čo sa...“ V polovici vety si odpovedala sama. „Niečo sa stalo.“
Prikývol som. „Hej. Niečo sa stalo.“
Pri pohľade na ňu som zase oľutoval, že som sa sám zvolil za posla tejto správy. Vedel som, že to nebude zábava, ale zároveň to bolo lepšie, ako keby sa to dozvedela od nejakého idiotského reportéra v telke, alebo keby to začula v rade pri pokladnici v potravinách. Až teraz mi však došlo, ako ťažko sa mi o tom bude hovoriť.
„Má problémy,“ povedala a odstúpila od dverí. „Už som o tom počula. Ale, Lincoln, on tú ženu určite nezabil. Určite.“
„Nezabil,“ povedal som. „Ale už je to jedno. Aspoň jemu.“
Bol som už v dome, kráčal som za ňou cez malú obývačku do kuchyne, ktorá teplo voňala variacou sa kávou. Allison si sadla na kuchynskú stoličku a župan sa jej zošmykol zo štíhlych holých nôh.
„O čom to hovoríš?“
„Ed je mŕtvy.“ Stál som v kuchynských dverách vystretý, ba zmeravený, ruky mi viseli pri bokoch.
„Nie. Mŕtvy? Nie. Je len za mrežami, Lincoln. Pošlú ho naspäť do...“ Potom sa prestala usilovať, zmĺkla a nemo na mňa pozerala.
„Stalo sa to včera v noci,“ povedal som. „Bol som tam, keď umrel. Prišli policajti a on sa rozbehol po ulici. Bol opitý a nemohol prebehnúť na druhú stranu. Zrazilo ho policajné auto.“
Nič nepovedala, len siahla nahor a pomaly si odmotala uterák z dlhých plavých vlasov. Padli jej na plecia a mokré pramene jej prilipli ku krku.
„Tri roky a sedem mesiacov,“ povedala. Chvíľu mlčala a potom doložila: „Tak dlho som s ním nehovorila. To som si vypočítala, keď som sa včera večer v správach dopočula o tom požiari. Keď ho pustili z basy, raz sme sa stretli, ale iba raz.“
Nastala ďalšia dlhá odmlka, kým dodala: „Takže by som nemala byť smutná, však?“
Vtedy sa rozplakala, ticho, nie teatrálne, bol to len nemý prúd sĺz, ktoré si občas spakruky utrela. Nepristúpil som k nej. Dlho sme tak zostali – ona plakala na stoličke, ja som stál s rukami pri bokoch vo dverách.
„Doriti,“ povedala napokon, smrkla a pokrútila hlavou. „Je mŕtvy a ja sa za to naňho hnevám. Dáva to zmysel?“
„Áno.“
|
|
