Vyhľadávanie:
Zoradiť tituly: podľa autora , názvu , roku vydania
zostupne   vzostupne
Pošli ďalej mailom Pošli ďalej mailom    Tlač stránku Tlač stránku
Milovať vojvodu
Pridať do FacebookuPridať do TwitterPridať do Google Reader
Autor:   Elizabeth Michelsová   Rok vydania:   2015
 
Bežná cena: 9.95 eur
Naša cena 8.95 eur
Originál: Must Love Dukes
Prekladateľ: Otakar Kořínek
Žáner:
Väzba: viazaná
Formát: 13 x 20 cm
Počet strán: 248
Váha: 315 gr.
ISBN: 978-80-220-1829-6
EAN: 9788022018296

  Anotácia
Pôvabná historická romanca. Lily Phillipsová nikdy nemala ustlaté na ružiach. Po smrti rodičov sa jej bratia dali na hazard, a keď im dlhy prerástli cez hlavu, začali rozpredávať rodinné cennosti. Zúfalá snaha zachrániť zo záložne aspoň otcove obľúbené hodinky vženie Lily do náručia príťažlivého muža. Po noci plnej horúcej vášne Devon Grey, vojvoda z Thornwoodu, zistí, že krásna neznáma je preč a s ňou i jeho nové hodinky. Keď ich po roku náhoda opäť zvedie dohromady, vojvoda zahorúca začne kuť pomstu...

  Úryvok
Rukou skĺzla po prikrývke, chcela odhodiť teplú deku, ktorou ju niekto v noci prikryl. Prečo má tak dovysoka našuchorený vankúš? Odkedy je jej posteľ taká mäkká? Nič nebolo, ako má byť. V tej chvíli narazila rukou na svalnaté rameno, ktoré ju objímalo.
„Došľaka!“ zamrmlala Lillian namrzene do tmy. „Do čoho som sa to zaplietla?“
Šľachovitý muž vedľa nej sa v spánku posunul a prešiel jej rukou po tele. Zovrel jej horúcimi prstami prsník, pritisol ju k posteli a pritiahol si ju. Keď si s náhlou úľavou vybavila, ako strávila uplynulú noc, zhlboka sa nadýchla. Bond Street, hostinec, alkohol a Devon.
Áno, Devon Grey, to je ono. Ako jej bozkával pery, telo a, panebože, dovolila mu... Pozrela dolu a potvrdila si znepokojujúcu skutočnosť, že na sebe nemá nič, ani kúsok oblečenia.
Ako len mohla dopustiť, aby ten jednoduchý plán tak katastrofálne zlyhal? Chrbát jej zohrievalo jeho horúce telo, vlasy rozprestreté na poduške jej ovieval jeho pravidelný dych. Od chrbta ju tlačilo čosi tvrdé. Keď si uvedomila, čo to je, líca jej od hanby očerveneli. Ešte včera by sa bola nazdávala, že Devon spí s pištoľou, ale dnes ráno to už videla inak.
Okamžite musí odísť z tohto domu, od tých hriešnych bozkov, od ľahkomyseľného správania, ktoré povzbudzoval, a od hrozby, že opäť skončí v jeho náručí. Dovolila, aby veci zašli priďaleko. No môže jej to niekto vyčítať? Veď tá jediná spoločná noc je všetko, čo medzi nimi môže byť. Zrejme preto sa neodporúča piť v mužskej spoločnosti priveľa alkoholu.
Lillian sa opatrne posunula a odtiahla sa od muža vedľa seba. Keď sa nepohol, znova sa zavrtela a pomaly skĺzla na kraj postele. Vykopla nohou, aby si vymotala holé končatiny z prikrývok. Stále ju však držali pripútanú k posteli. Ešte raz kopla a cítila, ako padá na koberec. Dopadla na ruky a zápästím jej prenikla taká ostrá bolesť, až tlmene zjojkla do tmy.
Visela za členky, studený ranný vzduch jej chladil pokožku a vystavovala zadok každému, kto by náhodou nazrel cez okná. Napokon si nohy vyslobodila a začala sa plaziť ku koncu postele. Také niečo ešte nezažila. Pred svitaním sa nahá plazí z mužskej spálne. Keď vyhlasovala, že túži po dobrodružnejšom živote, určite nemala na mysli toto.
Vyburcoval ju hrkot drožky na ulici. Onedlho začne svitať a celé mesto zaleje denné svetlo. Musí zmiznúť, kým ju neuvidí niekto z Devonovho služobníctva. Určite vstávajú skoro. Pozviechala sa, prikrčene obišla posteľ – domnievala sa, že je to vhodný spôsob, ako sa zakrádať potme po izbe neznámeho muža. Pri dverách zbadala pohodenú svoju spodničku.
Obišla posteľ a hľadala korzet. Dlážka jej pod holými nohami zavŕzgala. Stuhla.
Zadržala dych, vrhla pohľad na posteľ, ale Devon sa nepohol. Plytko sa nadýchla, aby sa upokojila, a urobila ďalší krok, dúfajúc, že dlážka ju nezradí.
Kde len nechala ten korzet? Pátrala očami v tme, ale nič nevidela. Mimochodom, kde má topánky a kapsičku? Ale hlavne, kde má šaty? Nahmatala prstami jednu pančuchu, vytiahla ju z nočného stolíka. Kde je druhá? Zdalo sa, že v izbe nie je jej oblečenie. Udalosti z uplynulej noci jej zahmlievalo búšenie v hlave. Pošúchala si čelo, aby si usporiadala rozhádzané spomienky.
Včera večer sme zastali na odpočívadle na schodoch.

Pobozkal ju na krk, blúdil jej perami po hrdle ozdobenom perlami. Prehla sa, dotyk mužských rúk ju opájal väčšmi ako vypité nápoje. Stiahol jej šaty, ale stále ich oddeľovalo priveľa vrstiev oblečenia. Túžila cítiť jeho pokožku na svojej. Zovrela mu prstami tmavé vlasy a pritiahla si ho bližšie. Nestačilo to. Plytkým nadýchnutím sa vzoprela obmedzujúcemu korzetu a slabo vydýchla.
Pridusene sa zasmial primknutý perami k jej telu, drsne, zvodne, ten smiech ju hlboko rozochvel. „Vydrž, Lily. Hneď ťa zbavím toho rafinovaného vynálezu.“
Potiahol šnúrky korzetu, zaznel praskot trhajúcej sa látky. Odhodil korzet a privinul si ju. Prechádzala mu rukami po hrudi a hľadela mu do žiarivých modrých očí. Opäť ju pobozkal, tentoraz ešte vášnivejšie.
Horúčkovitými pohybmi mu sťahovala zo širokých pliec vlnené sako. Pod rukávmi košele cítila jeho horúcu, svalnatú pokožku. Ešte! Rozviazala mu nákrčník a ich bozky sa prehlbovali, jazyky ochutnávali, vyzývali. Prstami mu prešla po odhalenom krku a odpovedalo jej hlboké zavrčanie.
Nadvihol ju, niesol ju nahor, dotýkala sa schodov iba špičkami prstov. Objala ho okolo krku a jeho košeľa sa jej pri každom kroku jemne trela o stvrdnuté bradavky. Túžila po čomsi neopísateľnom. Vedela, že on jej to poskytne. Tie bozky! Pokožka, tie ruky. Chcela ho.
Pohrýzla ho do pery a on sa okamžite obrátil a pritisol ju k stene schodiska. Držal ju a tlačil sa na ňu. „Lily,“ zamrmlal jej do perí. „Ak neprestaneš, nedostaneme sa hore.“
„Bože, nechcem, aby sme spadli. Ja len...“ Keď hľadela na jeho pery kúsok od svojich, myseľ sa jej zahmlila. Znova ho pobozkala. Pritlačil sa k nej bokmi takým spôsobom, až jej vyrazilo dych a očervenela.
„Nebojím sa, že spadneme,“ zamrmlal, pritisol ju bokmi k stene, vnímal, ako lapá dych. Túžila ho zovrieť nohami, vtiahnuť do seba a nepustiť. Čo to robí?
Zmätenie vystriedalo vzrušenie, keď jej rukami prešiel po prsiach až k pásu, nadvihol ju a pokračoval dolu po stehnách. Veľké mužské ruky od nej oddeľovala iba tenučká látka jej spodničky. Ako vie, že ona po tom túži? Prešiel ešte pár krokov nahor, tisol si ju k sebe a cestou bozkával na líce a na vlasy. Opätovala mu bozky, bozkávala ho na krk, hryzkala mu ušný lalôčik.
V jednej chvíli, keď ju náruživo, s pôžitkom pobozkal na pery, opäť narazila do steny. Odtiahol sa a usmial sa. Počastoval ju šibalským úsmevom, akým vlk častuje malého králika okamih predtým, ako sa na ňom pohostí. „Hoci sa mi na týchto schodoch veľmi páči, srdiečko, rád by som už konečne videl ich koniec.“
„Myslela som, že si zo zábavy zdolal aj vysoké vrchy. Toto je len zopár schodov.“
„Na vrchy som liezol z výskumných dôvodov a nebol som tvrdý ako kameň od nákladu, aký teraz nesiem v náručí.“
„Tvoje svaly sa mi zdajú celkom pružné, vôbec mi nepripadajú tvrdé ako kameň.“ Jemným pohybom mu prešla po rukách – kde je tá tvrdosť, o ktorej hovoril?
Rozosmial sa a opäť vykročil po schodoch. „Lily, si neuveriteľne rozkošná!
Jeho poznámky ju zmiatli, no nemala čas nad nimi uvažovať – dorazili na druhé poschodie a on ju znova bozkával. Zakopli o stôl, počula, ako čosi spadlo. Položil ju na pohovku a so žiarivým pohľadom sa k nej sklonil.
„Nebezpečnú cestu po schodoch sme zvládli. No musíme ešte prejsť po chodbe. Sľúbil som, že ti ukážem galériu. Samozrejme, po ceste je aj moja spálňa.“
„Tu, na tejto chodbe?“
„Áno. Chcete ísť tam, mladá dáma?“ Devon čakal, hľadel jej hlboko do očí, kým sa jej otázka, ktorú jej otvorene položil, nerozleží v hlave.
Celé je to nádherné dobrodružstvo, ktoré trvá a trvá, a ešte trvá. Áno, všetko smerovalo k tejto chvíli. Cítila, že nervózne prikyvuje, hoci si to ešte nestihla rozmyslieť. Zareagoval tak, že ju pohladkal hánkami po líci, kútiky očí mu zvlnil úsmev. Vyžarovalo z nich vzrušenie. Nádej – alebo túžba? Možno niečo iné, čo nepozná. Kým to rozlúštila, sklonil hlavu.
Pobozkal jej zápästie, plece, kľúčnu kosť. Posunul sa nadol, cez spodničku sa prisal k jej prsníku a hrýzol jej bradavku. „Si nádherná.“ Rukami jej kĺzal po páse a bokoch, pri zvuku jeho hlasu sa celá rozochvela.
Zubami potiahol čipkový okraj tenkej spodničky. Keď jej ju okolo pása zriasil, pocítila závan chladného vzduchu. Prstami jej kĺzal po vnútornej strane stehien až dolu k prstom na nohách.
Plytko sa nadýchla. Vpili sa do seba pohľadmi, ani jeden sa neodvážil odvrátiť.
Nežne ju bozkával a vkĺzol do nej prstom. Zovrela mu plecia, chcela viac, no bála sa o to požiadať. Dráždil ju, jemne ju šúchal palcom, prstom vkĺzol ešte hlbšie.
Zastonala a roztiahla stehná. Preboha! To ona vydala ten zvuk? Keby zrazu prestal a nechal ju chvíľu uvažovať, prepadla by sa od hanby. „Devon,“ zašepkala mu pri ústach.
„Áno, Lily. To je ono, Lily. Bože, neskutočne po tebe túžim, Lily.“ Na chodbe osvetlenej sviecami vyslovoval jej meno ako modlitbu.
Stúpalo v nej neznesiteľné napätie. Vypla telo v ústrety jeho nehanebnej ruke. Jeho prsty sa neprestajne pohybovali. Rozštiepili jej bývalú bytosť na tisíce kúskov. Primkla sa k nemu, vťahujúc ho do seba, a vzápätí sa rozochvela a klesla.
Vlasy z tváre jej odhrnul tak nežne, až sa na mäkkej pohovke priam rozplynula. Keď jej opatrne vyzliekal zvyšné oblečenie, prísľub a neha v jeho očiach ju celkom omámili. Rozviazal jej šnúrky na čižmičkách a pomaly, jednu za druhou, jej ich stiahol z nôh.

Zažmurkala a spomienka sa vyparila ako kvapôčka rosy z okvetného lístka. Bola to najúžasnejšia noc jej života.
Ak ju spomienky neklamú, jej šaty sa v tejto izbe nenachádzajú. To zdržanie ju podráždilo. Devon sa v spánku obrátil, rukou spočinul na mieste, kde len pred chvíľou ležala. Kiežby bolo všetko inak! Korzet teraz nechá tak a urobí, čo treba. Obrátila sa a hľadala v prítmí spálne Devonovo rozhádzané oblečenie.
Našla jeho vestu, rýchlo prehľadávala na nej vrecká a hmatala po látke, kým nenašla to, prečo sa vlastne odohrala táto epizóda. Áno, to je ono. Tak bude uvažovať o uplynulej noci. Epizódy môže človek ignorovať, akoby sa nikdy nestali. Nikto nikdy nezistí, čo urobila. Och, keby tak vedela zabudnúť aj ona.
Zovrela v dlani jeho vreckové hodinky a s úľavou si vydýchla. Prešla palcom po studenom povrchu a potešene ich poťažkala v ruke – masívne, ťažké a jej. V tme sa pochmúrne usmiala. Konečne. Už len nájsť svoje zničené oblečenie a ujsť.
Devon sa opäť v spánku obrátil a z postele zaznelo zamumlanie. Chvíľu ho pozorovala, uvedomujúc si, že slnko vystupuje čoraz vyššie a nepozorovane sa vytratiť bude čoraz ťažšie. Nemohla sa však od neho odtrhnúť.
Uhľovočierne vlasy sa mu na čele zľahka vlnili, tvrdé črty, ktoré si pamätala z predchádzajúceho večera, spánkom zmäkli a dodávali vypracovanému telu výraz nevinnosti. Bolo jej ľúto, že sa mu ešte raz nemôže pozrieť do očí. Navždy si túžila uchovať v mysli ten pohľad búrkových mračien prevaľujúcich sa nad morom. Ako si len želala, aby sa s ním mohla ešte raz porozprávať a všetko mu vysvetliť.
Prebehla po ňom očami, ukladajúc si do pamäti každý sval, každý kúsok odhaleného mužského tela. Prikrývka sa mu zošuchla a odhalila tenký pásik tmavého ochlpenia vedúci... no, radšej nebude rozmýšľať kam. V duchu si vynadala a obrátila sa na odchod. Zdvihla zo zeme spodničku, pretiahla si ju cez hlavu a vykročila k dverám, k úniku.
Nepochybovala, že uplynulá noc s Devonom zostane jej jedinou ľúbostnou skúsenosťou. Nemala dopustiť, aby veci zašli tak ďaleko, no keď sa to už stalo, noc, ktorú spolu strávili, si bude ticho uchovávať v srdci. Devon bude navždy žiť v jej spomienkach, až kým sa z nej časom nestane stará dievka. Zovrela vreckové hodinky, vrhla posledný pohľad na posteľ a s tichým klapnutím zavrela dvere na spálni.
Toto je začiatok jej budúceho života. Prečo jej potom tak zviera hruď? Pokrútila hlavou a rozhliadla sa v temne po svojich veciach. Po špičkách prešla po chodbe, dobre si uvedomovala svoje skromné oblečenie a hrozbu, že ju odhalí slúžka, zakladajúca ráno oheň.
Zabočila za roh a pri pohovke vo výklenku oproti schodom zbadala svoje čižmičky. Obula si ich a zastala, aby postavila vázu s kvetmi na stolíku vedľa pohovky. Kvety boli rozhádzané aj po zemi, no nemala čas vložiť ich do vázy. Poriadkumilovnosť čiastočne uspokojila tým, že cestou po schodoch narovnávala nakrivo posunuté obrazy. Schmatla korzet prehodený cez zábradlie schodiska na odpočívadle a cestou dolu zbadala svoje šaty pohodené na treťom schode odspodu.
Natiahla si ich na štíhlu postavu, gombíky na chrbte nechala rozopnuté a do kapsičky, ktorú našla pri vchodových dverách, vopchala jednu pančuchu a vreckové hodinky. Vtom sa vynoril spoza rohu majordóm.
Zvrtla sa a postavila chrbtom k dverám, aby nevidel jej rozopnuté gombíky. Majordóm znehybnel. Pripadalo jej, že pozerajú jeden na druhého celú večnosť. Majordóm očividne nevedel, čo má robiť, a nevedela to ani ona. Uvedomovala si však, že čím dlhšie bude trvať súboj ich pohľadov, tým pravdepodobnejšie je, že ich objaví ďalší sluha.
Bolo by odhalenie holého chrbta pred cudzím londýnskym majordómom tým najhorším zločinom v dejinách?
Pomaly, bokom sa posunula k dverám. Majordóm vyvalil oči a vykročil k nej. Lillian sa plytko nadýchla. Teraz – alebo nikdy. A to nikdy neprichádzalo do úvahy. Zvrtla sa, otvorila dvere a vybehla do chladného ranného povetria.
Na rozlúčku vyzývavo vyhodila korzet vysoko do vzduchu a obzrela sa cez nahé plece na pohoršeného majordóma. Nadvihla si sukne a rozbehla sa k otvorenej bráne zo záhrady.